Sloven?ina
English
< Predošlá položka
Od: V.Struhár

Drudi, obety a svätyne

Rekonštrukcia obetovania na Havránku (Foto P.Jenčík)

Kelti, alebo Galovia - tak ich nazývali rímski historici, patria do západnej skupiny indoeurópskych kmeňov. Ich religiozita tak vykazuje mnohé podobnosti s náboženskými systémami iných indoeurópskych národov. Vďaka písomným prameňom antických autorov a početným včasnostredovekým dielam, v krajinách kde keltské etnikum prežívalo aj po rozpade ich civilizácie v mladšej dobe železnej, pomerne dobre poznáme ich duchovný svet.

Kelti a ich duchovný svet

Boh Taranis bol často stvárňovaný v podobe jeleňa

Základnými dogmami v období keltskej etnogenézy (doba bronzová a halštatská) bol zrejme animizmus - všeobecne rozšírená viera v existenciu duše (resp. dualizmus tela a duše) a silná väzba na prírodné sily. Vplyv totemizmu (odvodzovanie pôvodu a uctievanie spoločných predkov vo forme zvierat, rastlín, alebo symbolov) sa prejavil v podobe héroov – hrdinských bytostí, ktoré uznával každý rod, prípadne kmeň. Pravdepodobne sa jednalo o skutočné osoby, predkov, ktorých sláva a heroické činy sa tradovali cez generácie, podobne ako to poznáme v gréckej mytológii. Napokon, preberanie jednotlivých prvkov z iných náboženstiev je prirodzené, keďže keltská sídelná oblasť susedila s územiami Etruskov, Germánov, Grékov a neskôr aj Rimanov. Dôležité postavenie malo uctievanie celého radu živých organizmov a prírodných javov, či už to boli posvätné háje, studničky, jednotlivé stromy, rastliny, hory, ale tiež hrom a blesk, vesmírne telesá a samozrejme široké spektrum živočíchov.

Koleso - tradičná insígnia slnečného boha sa často objavuje v archeologických nálezoch

Cenné poznatky o keltskej religiozite nám poskytujú diela rímskych autorov, ktorí či už z autopsie, alebo cez sprostredkovateľov, zhromaždili množstvo údajov. Primárnym prameňom však zostáva najdôležitejšie dielo pripisované priamo Juliovi Ceasarovi (100-44 p.n.l.) s názvom „Zápisky o vojne v Galii“, kde v ôsmich knihách zhrnul svoje pozorovania z výpravy do vnútra keltského územia. Celý spis je silne tendenčný, v snahe obhájiť svoje agresorské výpravy vykresľuje Keltov ako krvilačný národ, ktorý obľubuje hromadné ľudské obety. Na druhej strane však poznamenáva, že Galovia sú silne nábožensky orientovaní a podliehajú poverám a viere v nadprirodzeno. Sami seba považujú za potomkov boha Dísa, o čom vraj vedia od svojich druidských kňazov. Veria v nesmrteľnosť duší, ktoré sa prevteľujú a zabezpečujú tak večný život. To sa okrem iného odzrkadľovalo v okázalých pohrebných rituáloch, keď do hrobu putovali s pozostatkami mŕtveho tiež milodary, zbrane a rozmanitá potrava. Pre Ceasarovo dielo je príznačné, že keltských bohov dosť povrchne stotožňoval s rímskymi božstvami (Merkúr, Apollón, Mars, Jupiter, Minerva), zrejme na základe ich atribútov, či kompetencií.

Drudi boli najvyššími keltskými kňazmi a tešili sa zbožnej úcte

Politický partikularizmus (roztrieštenosť) keltského národa sa prejavoval aj v duchovnej sfére, keď každý kmeň mal svojich vlastných bohov a héroov, aj keď spravidla mali spoločné atribúty a ich kompetencie sa často prekrývali. Náboženský panteón bol polyteistický, celkom je z písomných prameňov známych asi štyristo kmeňových božstiev, z ktorých sa však vynímala trojica hlavných pankeltských bohov. Podľa M.A.Lucana, rímskeho historika, ktorý žil v prvom storočí nášho letopočtu, to bol Taranis, Teutates a Esus. Zrejme najvýznamnejším z nich bol Taranis, boh hromu a blesku, ktorý ovládal nebesia a jeho význam sa porovnáva s gréckym Diom, rímskym Jupiterom, germánskym Donarom, či severským Odinom. Jeho atribútom bolo kladivo (mlat), alebo sekera - už od čias neolitu symboly mužstva a insígnie moci, inokedy iba palica, či kyjak. V druhej ruke držal najčastejšie koleso, ktoré je zástupným symbolom slnka a preto bol považovaný aj za solárne božstvo. Teutates bol považovaný za vojnového boha, najbližšie mal asi k rímskemu Marsovi, zároveň však ovládal remeslá a ochraňoval obchodníkov, takže niekedy bol porovnávaný aj s Merkúrom. Na jeho počesť keltskí kňazi – druidi zbierali imelo, ktoré vyrastalo na kmeňoch stromov- predovšetkým však na dube, ktorý bol pre nich posvätný. Imelo je starodávna liečivá rastlina, ktorá ma blahodarnú moc iba vtedy, keď sa zbiera od začiatku októbra, do decembra a potom v jarných mesiacoch – v marci a apríli. Pre spoločenstvo to bola veľká slávnosť, imelo odrezávali druidi odetí v bielom rúchu zlatými kosákmi, pričom sa po odtrhnutí nesmelo dotknúť zeme. V ľudovom bylinárstve sa táto rastlina dodnes používa napríklad na liečenie epilepsie a chorôb látkovej výmeny.

Aplikácia býčej hlavy a slnečný symbol na keramike z včasnej doby laténskej na pohrebisku v Stupave (podľa R.Čambala 2012)
Bronzová plastika býčka z Kolačna, symbol plodivej sily (Podľa K.Pietu 2010)

Božskú trojicu uzatvára Esus, ktorý ovládal stromy a vetry, ale tiež sa spája s bohatstvom a vojnami, takže pripomína rímskeho Marsa, či Merkúra. K významným bohom patril tiež Lug - solárny boh, ktorého sprievodcom bol havran a ktorý sa zvykne stotožňovať s Merkúrom. Podľa Ceasara bol najdôležitejším keltským bohom, ktorý zodpovedal za remeslá a obchod, údajne mu bolo zasvätených najviac sôch po celej Galii. Bol tiež patrónom významného letného sviatku Lugnasad, ktorý bol slávený po celej Gálii po západe slnka z 31. júla na 1. augusta. V keltskej ikonografii sa často vyskytuje Cernunnos, ako zvierací boh s jeleními parohami. Bol božstvom života a smrti a vládol tiež lesným duchom a besom. Jeleň je tradične v archaických kultúrach považovaný za sprievodcu mŕtvych a posla, ktorý sprostredkúva spojenie so záhrobím, mnohé keltské kmene ho považovali za svojho mýtického predka. Často ho sprevádzali ďalšie zvieratá – ako had, býk, vlk, jeleň, medveď a pod. 

Kelti mali, tak ako iné európske národy, aj svoje ženské božstvá – medzi nimi dominovala triáda všemocných bohýň, ktoré vládli rôznym živlom a vstupovali do zväzkov s mužskými protikladmi. Napr. manželka Luga sa volala Epona a zvyčajne ju zobrazovali na koni, s koňmi ako aj s vozom, súčasťami postroja, klasmi a inými plodmi. Preto sa predpokladá, že je odzrkadlením staršej indoeurópskej tradície „Veľkej Matky“, s koreňmi ešte v mladšej dobe kamennej. Epone prinášali votívne dary a to najčastejšie k prameňom, prípadne studničkám. Ako jediné galské božstvo ju prevzali a uctievali aj Rimania, figúrky koňa sú pomerne časté aj v archeologických nálezoch z doby rímskej. Z ďalších bohýň je možné spomenúť patrónku liečiteľov Séquanu, bohyňu lekárskeho umenia Sironu a mnohé iné.

Kult mŕtvych sa prejavoval aj v okázalom pohrebnom ríte. Na obrázku rekonštrukcia kniežacej mohyly v rakúskom Frogu.

Všetky sakrálne záležitosti keltskej society mali na starosti príslušníci kléru - druidi. V rámci spoločenstva mali privilegované postavenie, neplatili dane, ani sa na nich nevzťahovala vojenská služba. Títo kňazi, ktorých pôvod podľa Ceasara treba hľadať na území Británie, zabezpečovali predovšetkým všetky obety a vykladali náboženské otázky, ich funkcia však kumulovala aj mnohé svetské kompetencie – ako súdne spory, aj výkon trestného práva. Najvyššou formou trestu bola exkomunikácia – vyradenie obvineného zo všetkých bohoslužieb a účasti na verejnom živote. Na čele druidov stál najvyšší kňaz a ostatní sa mu museli podriadiť. O mimoriadnom postavení tohto veľkňaza v spoločnosti svedčí aj Ceasarova informácia, že o túto pozíciu sa neraz viedli aj bojové stretnutia. Druidi ovládali celé duchovné bohatstvo keltského národa, od empirických poznatkov z oblasti astronómie, liečiteľstva, lekárskych vied, matematiky a znalosti písma (hoci zaznamenávať tieto poznatky písomne bolo prísne zakázané). Rovnako však boli aj akousi pamäťou národa – uchovávali legendy, mýty, kódexy, filozofické traktáty a historické udalosti a odovzdávali ich z pokolenia na pokolenie prostredníctvom naratívneho výkladu. Nepochybne ovládali aj tajomstvo výroby rôznych drog, opiátov a samozrejme alkoholických nápojov, ktoré sa konzumovali iba pri výnimočných príležitostiach. Pri exekúcii a prinášaní obiet asistovali druidom nižšie postavení proroci – tzv. vates, ktorí asi vykonávali aj popravy.

Kelti v posvätných okrskoch vztyčovali drevené stĺpy, azda totemy predkov či heróoov

V tradičných predstavách je druidský kňaz ezoterická bytosť – starší pán s bradou v dlhom bielom rúchu s typickým šperkom – torquesom, ktorý nosili na krku príslušníci keltskej spoločnosti, v ruke s kúzelnou paličkou, prípadne so zlatým kosákom na zbieranie imela. Je pravda, že tieto predstavy sú dielom romantických autorov a skutočnú výbavu druidov nepoznáme, nakoľko hroby v ktorých by mohli byť uložené ich pozostatky, z archeologických nálezov prakticky neevidujeme. Len z dedukcie môžeme uvažovať, že do ich inventára patrili aj chirurgické nástroje, rôzne amulety, počítacie pomôcky a iné magické parafernálie. Z písomných prameňov vieme, že počas obradov používali aj rôzne, najmä však zvieracie masky, o čom však z nášho územia dôkazy úplne chýbajú.

Tzv. Colignský kalendár nám pomáha pochopiť ako Kelti rátali čas

Jednou zo špecializovaných úloh kňazov bolo iste aj sledovanie kalendára a organizovanie cyklických sviatkov, ktoré sa vždy uskutočňovali v dopredu stanovený čas. Vďaka unikátnemu nálezu bronzovej dosky z roku 1897, ktorá sa našla o francúzskom meste Coligny, vieme tento kalendár celkom dobre rekonštruovať. Tento sa riadil ročnými obdobiami, zahŕňal však tiež pohyby slnka, mesiaca a iných astrálnych telies. V zásade sa celý rok delil na zimné a letné obdobie, mal dvanásť mesiacov, ktoré boli pomenované podľa jednotlivých stromov. Každé tri roky sa korekciou podľa slnka do kalendára pridával trinásty mesiac. Mesiac trval buď 29 („nešťastný“), alebo 30 dní („šťastný“) a začínal sa keď bola luna v splne. Nový rok sa začínal na prechode letného a zimného obdobia v znamení topoľa, po najvýznamnejšom sviatku s názvom Samhain. V noci z 31. októbra na 1. novembra sa zapaľovali ohne, aby sa duše zomrelých mohli aspoň nachvíľu vrátiť a zohriať sa v kruhu blízkych. Nadvládu preberali staré čarodejnice „cailleachs“, prichádzajúce zo záhrobia, aby sa najedli a napili, ohriali a vypočuli staré príbehy. Preto sa počas tejto noci nesmelo o mŕtvych hovoriť nič zlé, inak by čarodejnice previnilca stiahli so sebou.

Rituál preskakovania ohňov na sviatok Beltine mal očistný a ochranný charakter (foto: zdroj internet)

Súčasne sa uskutočňovali obety, ako spôsob naklonenia si priazne duchov, ktoré mali neraz až orgiastický charakter a dochádzalo pri nich aj k obetovaniu ľudí a zvierat. Zmyslom bolo nasýtiť návštevníkov z oného sveta, aby počas zimy neškodili živým a nevracali sa po nich v podobe smrti. Pozostatkom po tomto pohanskom rituáli je dodnes uctievaný kresťanský Sviatok zosnulých a Všechsvätých, kedy sa zapaľujú sviečky a konajú sa bohoslužby. Sviatok Imbolc spadal na 1.-2. februára a súvisel s prvým vrhom oviec a kôz, ktorý znamenal počiatok ich laktácie. Dni sa začali pomaly predlžovať a vegetačný cyklus smeroval ku jari. V dnešnej tradícii ho poznáme v podobe Hromníc.

Hlava heróoa s typickým šperkom na krku - torquesom, ktorá pochádza z oppida v Mšeckých Žehroviciach

Tretím najvýznamnejším sviatkom bol Beltine, ktorý pripadal na predvečer 1.mája. Končilo sa zimné obdobie a začínalo sa leto, zrodilo sa slnko v podobe mladého chlapca, alebo boha a preberalo nadvládu. Na pašu sa vyháňal dobytok, ktorý sa prevádzal pomedzi dve horiace vatry, aby sa purifikoval od zlých síl a energie, spojenej s odchádzajúcim zimným cyklom. Rovnako však popri ohňoch prechádzali aj ľudia a ostatné zvieratá, aby sa u nich obnovila plodivá sila, v prírode začínali kvitnúť stromy a rastliny. Na vyvýšených miestach a vo svätyniach zapaľovali druidi ohne z deviatich druhov drevín, ktorých plamene mali uzmieriť božstvá sídliace na nebesách. Tieto rituály dodnes v ľudovej tradícii pripomína pálenie čarodejníc, či tzv. Valpurgina noc v germánskych krajinách. Zapaľovanie ohňov a ich preskakovanie mladými príslušníkmi občiny malo nielen očistný, ale tiež iniciačný význam a bolo súčasťou obradov, pri ktorých sa novici uvádzali do spoločnosti. U kresťanov sa tento sviatok zrejme udržal v podobe preskakovania jánskych ohňov slobodnými mládencami a dievčinami v dobe letného slnovratu.

Oslava spojená so zberom úrody sa konala na prelome 31. júla a 1. augusta v podobe Lugnasadu, sviatku slnečného boha Luga. Bol to typický dožinkový sviatok, počas ktorého sa konali preteky koní, riešili sa súdne spory, uzatvárali sa svadby, zároveň sa oslavovala životodarná sila slnka a erotická potencia. Popri týchto štyroch hlavných všekeltských sviatkoch sa samozrejme slávili ďalšie, z hľadiska ročného cyklu mali dôležitý význam najmä termíny zimného a letného slnovratu, či jarnej a jesennej rovnodennosti.

Archeológovia odhaľujú keltské rituály

Prútená postava, v ktorej podľa Ceasara spaľovali živé obete na počesť boha Taranisa (foto: zdroj internet)

Kelti boli všeobecne známi svojou vierou v mágiu a nadprirodzeno, ktorá sa prejavovala vo všetkých sférach spoločnosti, strach a rešpekt vzbudzovali častými a početnými žertvami, pri ktorých nechýbali ani hromadné ľudské obete – tzv. hexatomby. Podľa G.J.Ceasara „...tí čo sú ťažko chorí, a tí čo sa chystajú do boja, alebo im hrozí nebezpečenstvo, obetujú ľudí namiesto zvierat, alebo sľubujú že ich budú obetovať a druidov si berú pri obetovaní za pomocníkov. Nazdávajú sa totiž, že vôľu nesmrteľných bohov si možno nakloniť iba tak, ak sa za život jedného človeka dá život iného človeka". Každé božstvo pritom vyžadovalo iný druh obradu: na počesť Taranisa sa údajne spaľovali hromadne živí ľudia vo veľkých prútených modlách (tzv. wicker man), existenciu tohto rituálu by mohli nepriamo dokazovať aj výjavy na keltských minciach. Naproti tomu Teutatesovi sa obetovalo utopením vo veľkých kadiach, Esusovi zas vešali zajatcov na stromy.

Na celom území, ktoré bolo osídlené keltským etnikom, poznáme doklady areálov a svätýň, ktoré slúžili na vykonávanie kultových ceremónií. Prakticky každá občina, prípadne obydlie, malo vlastné domáce sakrálne centrum, kde sa odbavovali každodenné rituály na zabezpečenie úžitku, či odvrátenie nebezpečenstva. Centrálne svätyne, kde sa kmeň, alebo viaceré kmene stretávali pri výročných sviatkoch, vznikali najčastejšie v bezprostrednom zázemí sídliskovej ekumény a poskytovali servis pre veľký počet zhromaždených. V Čechách a ústredných oblastiach keltského sveta plnili úlohu takýchto templov typické kvadratické svätyne – tzv. „Viereckschanze“ (doslovne štvoruholníkové valy), ktoré boli ohradené a v ich vnútri sa nachádzali neraz aj kultové šachty, alebo drevené modly – totemy. Vo veľkých celokmeňových strediskách mohli mať tieto areály podobu drevených chrámov s viacerými objektmi sakrálneho charakteru.

Zrekonštruovaný vstup do svätyne v Liptovskej Mare - Havránku

Unikátne svätyne poznáme aj z teritória púchovskej kultúry, ktorá predstavuje zásah laténskej civilizácie do horského prostredia Slovenska. Najvýznamnejšia z nich bola objavená pri výskume sídliskovej aglomerácie nad obcou Liptovská Mara, na vrchu nazvanom Havránok. Na východnej terase rozsiahleho hradiska bola odkrytá unikátna svätyňa z mladšej doby železnej, včlenená do kamenného opevnenia. Cez vežovitú bránu sa vchádzalo najskôr do ohradeného nádvoria, ktoré zrejme slúžilo ako očistné miesto, odkiaľ cez ďalšiu bránu bolo možné vojsť do samotného kultového okrsku. V ňom boli odkryté dve pozdĺžne, kameňmi dláždené plochy, zbiehajúce sa do tvaru rozšíreného „V“, ktoré boli lemované stĺporadím. Na dlažbe našiel archeológ Karol Pieta veľké množstvo spopolnených obetín - hrubá vrstva popola obsahovala stovky zlomkov hlinených nádob, šperkov, obilia, mincí a rôznych ďalších prestížnych predmetov. Pravidelné obetovanie sa uskutočňovalo na žiaroviskách uprostred areálu, odkiaľ sa potom kalcinované zvyšky ukladali v oblúku pozdĺž drevených stĺpov. Po čase pozostatky týchto rituálov opäť prekryli dlažbou tak, že vznikla súvislá vrstva. Uprostred nemetonu (výraz pre svätyňu ohraničenú valom, alebo ohradou) sa nachádzala kruhová šachta vyhĺbená do podložia, v ktorej spočívala veľká zásobnica s džbánom a vo viacerých vrstvách ležali neúplné ľudské kostry aj samostatné kosti viacerých ľudí. Ústredným totemom bol mohutný stĺp, ktorý stál uprostred a symbolizoval snáď osu sveta – „axis mundi“, ktorá spájala nebo, pozemský svet a podsvetie.

Rekonštrukcia svätyne na Havránku (podľa K.Pieta 2010)

Hlavnými aktivitami na Havránku bolo popri krutých popravách hlavne spaľovanie obetín na vydláždených plochách. Tie pozostávali z rôzneho sortimentu poľnohospodárskych produktov, šperkov, kovového náradia a ojedinele aj bronzových nádob, nechýbajú však ani importované výrobky – toaletné potreby aj drevené predmety. Kňazi poverení vykonávaním procesií pravdepodobne prijali a očistili tovar určený na spopolnenie (nie je vylúčené že na to slúžilo ohradené nádvorie), naporciovali mäso obetovaných zvierat – najčastejšie hovädzieho dobytka, ošípaných, oviec a kôz, výnimočne psa a srnca. Časť sa vyčlenila na kremáciu, zvyšok bol súčasťou kultovej hostiny. Spaľovanie prebiehalo za účelom vytvorenia „dymovej scény“, ktorá tvorila efektnú kulisu, zároveň stúpajúci dym mal uzmieriť nebeské božstvá. Zvyšky vonnej živice nájdené v spálenisku dokladajú, že nemalý význam mali aj vône, ktoré sa pritom uvoľňovali.

Kultová šachta a dlažba so stĺporadím boli hlavnými aktérmi rituálov na Havránku

Desivou kapitolou kultových rituálov na Havránku je obetovanie ľudí, o čom svedčia početné kostrové pozostatky nájdené v dvoch šachtách. Ich antropologická analýza priniesla prekvapivé zistenia. Celkovo bolo usmrtených minimálne 10 jedincov vo veku od 16 do 40 rokov, ich počet však bude určite vyšší. Minimálne päť kostier patrilo ženám, jedna mužovi, zvyšok sa však nepodarilo určiť. Je zvláštne, že v troch prípadoch sa zistili patologické zmeny na lebke a kostiach, stopy po zápaloch a deformitách, ktoré niečo naznačujú o tom, koho obetovali. V mnohých obdobiach praveku je veľa dokladov, že pri krvavých rituáloch sa uprednostňovali jedinci, ktorí boli odlišní. Telesná, či duševná porucha bola zdrojom ich výnimočného postavenia v spoločnosti.

Tajomné miesto neďaleko Prosného, kde fungoval kultový areál púchovského ľudu (foto: www.hradiska.sk)

Podobná situácia bola zistená v horskom teréne nad obcou Prosné, okr. Považská Bystrica, na prechode dvoch dolín. Aj tu bola ústredným centrom kultu 70 cm do podložia vyhĺbená hlboká šachta, s organickou výplňou v ktorej sa našli ľudské kosti najmenej piatich mužov vo veku okolo 40-50 rokov, časti skeletov boli taktiež rozptýlené v okolí jamy. Aj v tomto prípade boli skelety iba parciálne, zväčša lebky bez tváre a koncové časti končatín, takže tu nachádzame analógiu s marským kultovým okrskom. Popri ľudských zvyškoch boli zistené aj kosti dobytka, sliepky a dokonca vlka a medveďa. Nad šachtou bola rovnako vztýčená drevená stéla vo funkcii totemu, alebo symbolu kmeňového božstva. V bezprostrednom okolí sa kumulovali na pomerne malej ploche pozostatky dláždeného žiaroviska na ktorom sa našli ohňom deformované bronzové, sklené a železné predmety a aj jedna zlatá minca typu Aténa Alkis. Niet pochýb, že miestne obyvateľstvo tu prinášalo a spaľovalo zvieracie aj ľudské obetiny, ktoré zostali ako pozostatok po rituálnej hostine. Zaujímavý poznatok priniesla analýza výplne kultovej jamy, ktorá dokazuje, že do jamy sa liala organická látka, s najväčšou pravdepodobnosťou popri prestížnych nápojoch (s obsahom alkoholu) aj zvieracia a ľudská krv.

Rekonštrukcia kultového okrsku v Prosnom (podľa K.Pieta 2010)

Prítomnosť hlbokých jám, či studní v oboch prípadoch evokuje spojitosť s chtonickými (podsvetnými) kultmi, ktorých uzmierenie bolo natoľko zásadné, že im neváhali prinášať aj tú najvyššiu obeť. Napriek mnohým podobnostiam s Havránkom, je kultové miesto v Prosnom v niečom odlišné. Numinózny okrsok tu nebol ohradený valom, ani ohradou (aspoň výskum to nepotvrdil). Odľahlé miesto, kde sa konali obrady skôr napovedá existencii posvätného teritória, snáď niečo na spôsob posvätných hájov, o ktorých sa zmieňujú antickí autori. Vieme, že takéto svätyne ležali na čistinách a boli ohraničené iba stromoradím. Ľudia mali tieto háje v úcte, vzbudzovali v nich strach a aj samotní druidi sa báli vstupovať tam, aby sa nestretli s bohmi. Stromy, lesy a v prvom rade hory ako také však mali dôležité miesto aj v iných druhoch sepulkrálnych aktivít.

Bratislavské keltské mince s mýtickými a náboženskými motívmi

Bájoslovie a jeho transformácia do materiálnej kultúry sa prejavila aj na minciach, ktoré Kelti začali ako prví raziť aj na Slovensku. Nápisy, ktoré sa na minciach nachádzajú (predovšetkým na bratislavských strieborných tzv. biatekoch) sú zároveň prvými dokladmi písma u nás. Na averzoch aj reverzoch bratislavských razieb sa vyskytuje celá plejáda mytologických motívov, ako sú samostatné zvieratá (lev, medveď, kanec, kôň, vlk, panter), ale tiež bájne bytosti ako harpyja, kentaurus, gryf, drak, často v rôznych scénach s ľudskými postavami. Námety sú čerpané z gréckej, etruskej, tráckej, rímskej aj orientálnej ikonografie, doplnené o prvky laténskeho výtvarného umenia – geometrické, rastlinné, zoomorfné aj antropomorfné kompozície. Nechýbajú ani rôzne božstvá, ktoré sú na minciach v podobe hláv jednotlivých bohov – Apollón, Pallas Athéna a pod., ktoré boli síce inšpirované antickou mytológiou, mohli však mať aj všeobecné uplatnenie v keltskom panteóne. Zobrazovanie zvierat bolo obľúbené aj na iných keltských minciach, zemplínsky typ zo zmiešaného keltsko-dáckeho prostredia je charakteristický okrídleným vtákom, veľkobysterské strieborné tetradrachmy a medené liptovsko-marské razby mali na reverze koňa, resp. koňa so štylizovaným jazdcom. Podobne ako strieborné drachmy spišského typu s koňom, aj liptovsko-marské mince sú produktom domáceho pôvodu a reprezentujú tak miestne mincovníctvo púchovskej kultúry.

Poklad šperkov z Plaveckého Podhradia obsahoval aj symboly kolesa a slnka (Podľa K.Pieta 2010)

Literatúra

Čambal,R.: Das frühlaténezeitliche gräberfeld von Stupava. Ausgrabungen im jahre 1929. Zborník SNM 106, Archeológia 22, 2012, 87-119.

Kolníková,E.: Keltské mince na Slovensku. Martin 1978.

Pieta,K.: Keltské osídlenie Slovenska. Mladšia doba laténska. Nitra 2010.

Plíšková.L.: Symbolika mladého laténu na základe mincovních ražeb. Rkp.

Struhár,V.: Tajomné podsvetie. Jaskyne,obety a svätyne. In: M.Jesenský (zost.): Veľka kniha o Keltoch. Martin, v tlači.

Vlčková,J.: Encyklopedie keltské mytologie. Praha 2002.

 

Copyright © ArcheologiaSK 2024 Kontaktné informácieRedakčná radaZasielanie noviniek websolutions: ZOKA CMS: Typo3