Sloven?ina
English
< Predošlá položka
Od: A.Gašpar

Obilné jamy – ako sa v minulosti skladovalo obilie

Slovanská obilná jama (foto: www.skyscrapercity.com)

Zabezpečenie obživy ľudí a uschovanie ťažko vypestovaných zásob na dlhšie obdobie nie je jednoduché ani dnes. Mohlo v minulosti obilie vydržať v dobrej kvalite a vhodné na konzumáciu až desiatky rokov? Pri stálych podmienkach určite áno. Kľúčom k záhade sú obilné jamy, ktoré poskytujú oproti iným spôsobom skladovania hneď viacero výhod. Pri správnom utesnení hrdla (ústia) obilnej jamy sa kvôli prirodzenému dýchaniu obilia premenil kyslík na jedovatý oxid uhličitý, a tak sa samovoľne vytvorila hermeticky uzavretá atmosféra s výbornými konzervačnými vlastnosťami. Takto uskladnené obilie bolo chránené pred plesňami a parazitmi. Vďaka svojej skrytosti v zemi, boli zásoby v bezpečí tiež pred možným prepadom osady, požiarom, či výbercami daní. Uvedené prípady sú známe z etnografických a historických prameňov, pričom posledné obdobné zmienky poznáme z obdobia 2. svetovej vojny i v našom prostredí. Dôvodom k uskladneniu zrna v jamách najmä u veľkostatkárov, mohla byť napríklad aj nízka cena obilia v danom roku.

Obilná jama vystlaná slamou prichytenou drevenými kolíkmi, so spevneným hrdlom pomocou prúteného výpletu (podľa Kunz 2004)

Primárna funkcia obilných jám, ako už z názvu vyplýva, slúžila na skladovanie obilia. Známe sú však aj iné druhy potravín skladovaných v jamách (napríklad strukoviny, ale i mäso, ryby,...). V archeologických kontextoch je preto dôležité rozlišovať medzi jamami zásobnými (sensu lato – v širšom zmysle slova), ku ktorým patria aj takzvané chladničky, pri ktorých zúžené hrdlo nie je podmienkou a jamami obilnými (sensu stricto – v užšom zmysle slova), ktorých primárna funkcia slúžila k uskladneniu obilia.Napriek tomu, že na výstavbu obilnej jamy nie je potrebný kameň ani drevo, je o to dôležitejší výskyt vhodného podložia. Najčastejšie sa obilné jamy hĺbili na miestach so sprašovým podložím, najlepšie s mohutnou sprašovou vrstvou. Na prvý pohľad sa výstavba obilných jám môže zdať vcelku jednoduchá, opak je však pravdou. Pre dôkladné utesnenie uskladnených zásob bolo podmienkou, podľa možností, čo najužšie hrdlo i pri značne objemnej obilnej jame. Z ústnej tradície je známe, že po Slovensku v minulosti putovali akýsi špecialisti na výstavbu obilných jám zvaní jamári.

Po vyhĺbení obilnej jamy nasledovala jej ďalšia úprava, za účelom spevnenia stien a zlepšenia vlastností skladovania. Steny sa často dlhodobo vypaľovali, čím sa dosiahla ich pevnosť a zamedzilo sa opadávaniu. Bežným bol tiež jemný výmaz ílom, ale i vystielanie slamou, pre zlepšenie izolácie. Poznáme aj prípady, kedy sa vnútorný priestor predeľoval a skladovali sa tak v jednej obilnej jame oddelene viaceré druhy obilia, alebo aj strukoviny. Po vložení obilnej zásoby sa na vrch dôkladne utesneného hrdla zvyčajne umiestňoval kamenný alebo drevený poklop, prípadne bola nad jamou navŕšená hlina, či postavená strieška. Tu si treba uvedomiť, že bezprostredne po otvorení obilnej jamy bolo potrebné mnohokrát aj veľkú zásobu urýchlene spotrebovať, respektíve premiestniť. Pokusy tiež dokázali, že zásoba, ktorá nebola v jame viac ako jeden rok, mala veľmi dobrú klíčivosť a bola teda rovnako vhodná na výsev, ako inak uskladnené obilie. Obilné jamy boli bežne používané dlhodobo, pričom sa pred ďalším naplnením z dôvodu dezinfekcie zväčša len opätovne vypálili, eventuálne vymazali.

Prierez pravekou obilnou jamou (foto: J.Macháček)
Koválov pri Senici. Odhalený sprašový profil s obilnými jamami (podľa Kunz 2004)

Obilné jamy, ako objekty používané na skladovanie obilia, sú z územia Slovenska známe už pomerne dlho. S ich prvým výskytom treba počítať od neolitu, teda obdobia, kedy človek začal praktizovať poľnohospodársky spôsob života. Zaujímavé však je, že výskyt obilných jám na našom území nezačína so samotným príchodom poľnohospodárstva , ale až neskôr, v mladšej fáze lineárnej keramiky (5000 BC). Od tohto obdobia sa striedavo vyskytujú a absentujú vo viacerých kultúrach praveku, v rôznych oblastiach. Obilné jamy sú neskôr bežné  aj v dobe laténskej na keltských nížinných sídliskách, ale i v dobe rímskej u Germánov.  Metóda skladovania obilia v jamách bola obľúbená aj Slovanmi, u ktorých sa objavuje od prvopočiatkov i na našom území. Ďalej potom znalosť skladovania obilia v jamách pretrváva v stredoeurópskom priestore cez obdobie stredoveku v rôznych súvislostiach v podstate až po dnes.

Základné tvary obilných jám: 1 – kužeľovité, 2 – lievikovité s ostrejšími rohmi, 3 – lievikovité so zaoblenými rohmi, 4 – hruškovité, 5 – súdkovité, 6 – guľovité, 7- vakovité, 8 – valcovité (podľa: Gašpar 2013).

Z hľadiska morfológie je geometricky najlepším tvarom obilnej jamy guľa, keďže v jej prípade sa najmenšia časť objemu obilia dotýka stien, respektíve je v jej blízkosti. V praxi sa však dá rozlíšiť viacero tvarov obilných jám. Kým v období praveku prevládali predovšetkým jamy kužeľovitej alebo lievikovitej profilácie, v období protohistórie a stredoveku sa už častejšie stretávame aj s inými tvarmi. Problémom pri identifikácii pôvodného tvaru obilnej jamy v archeologických prameňoch sú často depozičné a postdepozičné procesy (súbor procesov, ktoré vplývali na obilnú jamu po skončení jej primárnej funkcie ako obilnice, až po jej vykopanie archeológmi). Otázkou je po akú dobu bola obilná jama otvorená a ponechaná poveternostným podmienkam, a do akej miery tento fakt prispel k zmene jej pôvodného tvaru. Názorným príkladom na zmenu a skreslenie nachádzaných archeologických štruktúr môže byť príklad zmeny tvaru výkopu ryhy pre elektrické vedenie po jednom roku, respektíve jednej silnej letnej búrke.

Deštrukcia výskumom odkrytých jám a ryhy pre kábel: 1 – obrys objektu po vykopaní, 2 – povrch terénu po jednom roku, 3 – podložie, 4 – redeponované podložie, 5 – ornica, 6 – redeponovaná ornica (podľa Kuna/Nemcová a kol. 2012).

Prítomnosť obilných jám na lokalite nemusí určovať len samotné podložie. Na miestach v blízkosti vodných tokov, kde preniká spodná voda pochopiteľne hĺbenie jám neprichádza do úvahy. Rovnako nebolo možné ich budovať ani na výšinných hradiskách, kde je malá vrstva pôdy a podložie tvoria kamene. Okrem prírodných podmienok, zohrávali pri hĺbení obilných jám, respektíve ich rozmiestnení na sídlisku úlohu aj spoločenské faktory. Rôzne vzorce rozmiestnenia obilných jám sú dobre známe z etnografie a zreteľne rozpoznateľné aj v archeologických prameňoch. Obilné jamy mohli byť na sídliskách budované zvlášť –v blízkosti konkrétnych domov, napríklad na eneolitickom sídlisku v Jelšovciach, ale aj pospolu uprostred osady, či celkom mimo v blízkosti polí. Tu je zaujímavé sa zamyslieť nad možnými vlastníckymi vzťahmi, ktoré sa v archeologických prameňoch veľmi ťažko objasňujú. Otázkou je či mali konkrétne obilné jamy svojich vlastníkov, alebo boli zásoby spoločné, a potom akým systémom, respektíve kým boli prerozdeľované.

Eneolitické sídlisko a pohrebisko lengyelskej kultúry v Jelšovciach s farebne vyznačenými zásobnými jamami (podľa Pavúk/Bátora 1996).

Problémom pri zhlukoch obilných jám na sídliskách je doba ich používania. To, že sa jamy vyskytujú spolu a tvoria akúsi skupinu neznamená, že všetky vznikli a využívali sa v rovnakom čase. Po určitom čase používania alebo deštrukcii obilnej jamy (poškodení zúženého hrdla) sa mohla jama jednoducho zasypať a vedľa vybudovať nová. Nemuselo ísť preto primárne o zhluk obilných jám. To je však ťažké, i so súčasnými modernými metódami datovania, kvôli často krátkemu trvaniu, s určitosťou potvrdiť alebo vyvrátiť. Zvolené miesto mohlo byť jednoducho predurčené napríklad najkvalitnejším podložím v areáli sídliska, ako uvádza J. Pavúk v prípade neolitickej lokality v Štúrove.

Príklady obilných zásobníc zo zbierok slovenských múzeí (Mruškovič 1974)

Keďže obilné jamy sú vhodné predovšetkým pri dlhodobom skladovaní, napríklad pre výsadbu na budúci rok, alebo uskladnenie na dlhšie obdobie ako poistka pri možnej zlej úrode, treba počítať i s inými spôsobmi skladovania obilia. S určitosťou možno povedať, že vo vnútri príbytkov boli pre menšie objemy používané rôzne druhy zásobníc – keramické a slamené nádoby, prútené koše, truhlice, či vrecia. Z etnografie známe sú aj vydlabané kmene stromov. Problémom pri organických materiáloch v archeologických prameňoch je, že sa v našej oblasti môžu zachovať len v permanentne vlhkom prostredí (rašelinisko, močiar,...), alebo v podobe negatívov (odtlačkov) napríklad na mazanici, či v zuhoľnatenej podobe. Napriek tomu môžeme uvažovať, že  okrem keramických zásobníc bežné boli aj organické.

Problémom z pohľadu archeológie je tiež doloženie sýpok, keďže mohli byť budované nad zemou z organických materiálov. Problematické je to i pri pôdorysoch menších stavieb, ktoré mohli slúžiť ako sýpky, ale bez nálezov zuhoľnateného zrna to nie je možné s určitosťou potvrdiť. O skladovaní obilia sa pritom uvažuje aj na povalách, prípadne na špeciálne upravených miestach alebo v osobitých objektoch.

Vinča – Srbsko. Zásobnicová nádoba (pithos) umiestnená v podlahe neolitickej chaty (podľa: Jevtić 2011)
Rekonštruovaná sýpka v dvorci z doby železnej na Liptovskej Mare-Havránku (foto: V.Struhár)

Literatúra

Gašpar,A.: Obilné jamy v praveku Slovenska – Bakalárska práca. Nitra: UKF, 2013.

Neustupný,E.: Sídelní areály pravěkých zemědělců. Pam. Arch 77, 1986, 226-234.

Kudrnáč,K.: Skladování obilí v jamách-obilnicích. In: Vznik a počátky Slovanů 2. 1958, 233-252.

Pavúk,J.: Kolové stavby lengyelskej kultúry. Pôdorysy, interiér a ich funkcia. Slov. Archeol. 60, 2012, 251-284.

Pavúk,J.: Štúrovo. Ein siedlungsplatz der Kultur mit Linearkeramik und der Želiezovce – Gruppe. Nitra 1994.

Kunz,L.: Obilní jámy (Grain pits). Konzervace obilí na dlouhý čas v historické zóně eurosibiřského a mediteránního rolnictví. Rožnov pod Radhoštěm 2004.

Hajnalová,K./Parma,D.: Plenty of Grain pits – the times of plenty? The study of grain pits as a tool for the interpretation of part of the Bronze Age economy. Anthropologie, v tlači.

Jevtić,K.: Čuvari žita u praistoriji. Studija o žitnim jamama sa Kalakače kod Beške. Belehrad. 2011.

Kuna,M./Nemcová,A. a kol.: Výpověď sídlištního odpadu. Nálezy z pozdní doby bronzové v Roztokách a otázky depoziční analýzy archeologického kontextu. Praha 2012.

Mruškovič,Š.: Obilné zásobnice. Martin 1974.

Copyright © ArcheologiaSK 2019 Kontaktné informácieRedakčná radaZasielanie noviniek websolutions: ZOKA CMS: Typo3