PhDr. Pavel Dvořák – historik, publicista, spisovateľ  a predovšetkým pútavý rozprávač. Človek, ktorého vnímajú viaceré generácie, ktorého vynikajúce knihy sa predávajú v tisíckach výtlačkov. Zakladateľ a prevádzkovateľ vydavateľstva RAK, autor nespočetného množstva televíznych príbehov. Znalec slovenskej histórie a jej neúnavný popularizátor. Hoci sa v posledných rokoch venuje najmä problematike stredoveku, vydal niekoľko kníh, venovaných slovenskej archeológii, ba v knihe „Zázrak obilného zrnka“ (1985) sa dotkol aj počiatkov ľudskej civilizácie a najstarších roľníckych kultúr. V sérii publikácií „Odkryté dejiny I.-IV.“ (1974-1980) spracoval Pavel Dvořák najdôležitejšie archeologické objavy nášho územia a príbehy ich objaviteľov. Asi niet študenta archeológie, ktorý by jeho knihy nepoznal. Ja sám som ich prečítal niekoľko a zanechali vo mne hlboký dojem, pretože prekleňujú medzeru medzi strohými vedeckými faktami a vzrušujúcimi súvislosťami, bez ktorých by nebolo možné interpretovať žiadne vedecké poznatky.

Pán doktor, ako ste sa dostali k archeológii?

Je to veľ mi jednoduché. Ja keď som musel v roku 1972 odísť z novín, išiel som robiť propagačného referenta do Opusu (hudobné vydavateľstvo) a strašne sa mi chcelo písať. Keď mi vyšiel krátky rozhovor so speváčkou Janou Kocianovou, oslovili ma z Nového Slova, či by som pre nich nechcel písať. Práve v tej dobe vyšiel v Smene článok od prof. Vladára o známej lokalite Myšia Hôrka v Spišskom Štvrtku, ktorý ma veľmi zaujal a preto som prof. Vladára navštívil. On bol samozrejme ako vždy veľmi ústretový a vtedy mi ponúkol na spracovanie aj ďalšie nálezy a lokality. Tak som začal písať a z pôvodne piatich článkov bol vyše stodielny cyklus, ktorý som potom spracoval aj knižne v „Odkrytých dejinách“.  Ja som ten pravek vlastne celkom uvítal, pretože pri spracovaní novších dejín v tej dobe hrozilo, že mocipáni by mohli robiť problémy. Prof. Vladár, vtedy zástupca riaditeľa Archeologického ústavu v Nitre, ma teda zastrešil . Tak som ja začal písať o archeológii a musím sa priznať, že táto téma ma skutočne uchvátila. Keď som písal knihu „Prví ľudia v Československu“, kde som spracúval paleolit v Československu, stretol som sa s riaditeľom českého archeologického ústavu dr. Richterom, ktorý vtedy povedal: “....ale pane kolego, šutrologie, kto by to prosím Vás četl...“. A ku podivu, z tém o paleolite, jaskyniach a lovcoch mamutov, vznikli tie najkrajšie príbehy, ako napr. o svetoznámej staropaleolitickej lokalite Přezletice, či Moravany nad Váhom s nálezom unikátnej Venuše. Takže ja som v tej archeológii potom zostal 20 rokov, pričom som nakrútil asi 70 filmov, ktoré režíroval Gejza Kendy, odbornú spoluprácu zabezpečoval prof. Václav Furmánek z AÚ SAV v Nitre. Vynikajúci človek, znalec nielen praveku Slovenska, ale ja Slovenska ako takého. 

Čo Vás počas tých dvadsiatich rokov v archeológii najviac zaujalo?

Bolo toho určite veľa, úžasný príbeh bol napríklad o šiestich bronzových mečoch z Liptovských Sliačov, výliatok mozgovne neandertálca z Gánoviec. Čo mi však najviac rezonuje v pamäti, je  lokalita Pohanský hrad (v Cerovej vrchovine) s jej veľkolepými čadičovými balvanmi a valom, osídlená v dobe bronzovej. Keď som sa tak pozeral z tej výšky na okolité miesta, zamiloval som si Gemer a Novohrad. Aj spomenúť treba aj tú príhodu, keď Božena Němcová prišla na Slovensko zbierať rozprávky a odišla s rozsiahlou správou o archologických nálezoch, ktoré potom vyšli v časopise Památky Archeologické. Mne sa o praveku písalo dobre, lebo tie príbehy neboli poprepájané, na rozdiel od dejín stredoveku, kde sú či kultúry, či vtedajšie udalosti poprepájané s polovicou sveta. Vyabstrahovať potom čo sa dá vynechať a čo je dôležité je potom veľmi náročné. Keď som napríklad spracúval gánovský výliatok neandertálca, ďalší neandertálci boli až na Váhu, v Šali. Nazval som to vtedy stratenou Neandertáliou, pretože tí neandertálci bývali kdesi povyše, na jednej z terás Váhu, odkiaľ boli potom ich ostatky splavené až sem. Bolo to vzrušujúce, keď som to mohol prepojiť s tými Gánovcami a celým tým príbehom. Preto som potom vlastne tú archeologickú problematiku opúšťal veľmi nerád. Je úžasné, koľko nových objavov sa odohralo za tých posledných 10 rokov.

Aj keď dnes sa viac venujete histórii, je ešte nejaká archeologická téma, ku ktorej by ste sa radi vrátili?

 Určite by stálo za to, spracovať unikátny kniežací hrob v Poprade-Matejovciach, aj keď ako historik môžem ísť len po jednej chronologickej a geografickej línii vo svojej práci. Preto mi toho hodne veľa uniká, a tých spracovateľných tém by bolo aj na sto zväzkov, fascinujúce sú objavy v oblasti speleoarcheológie, kedysi jaskyne kopal iba Juraj Bárta a nikoho k nim nepustil. A dnes máme mnohé jedinečné lokality aj na severnom Slovensku, čo je určite aj obraz výskumu. Keď sa zriadil Archeologický ústav v Nitre, všetci kopali okolo Nitry, kde je veľké množstvo kultúr. Podobne, prof. Vojtech Budinský-Krička keď pracoval v Archeologickom ústave v Martine, spracúval zasa túto oblasť. Takže tých tém na spracovanie by bolo určite viac. Podobne, pri spracúvaní histórie som sa zastavil až niekedy v 18. storočí, aj keď som spracoval aj výslovne novoveké námety, ako príbeh Andreja Hlinku, či Viliama Žingora. Vyžaduje to však opäť sa stretávať s ľuďmi, pracovať s literatúrou, ktorá sa neustále rozšuruje. Chcel by som však dokončiť celý ten, v praveku započatý chronologický rad, samozrejme ak mi zdravie dovolí. A námetov je hodne, len na besedách sa vždy dozvedám nové a nové veci, ktoré ma obohacujú, napríklad nedávno som bol v Liptovskom Mikuláši, kde majú kurucké bratstvo a opakovane robia rekonštrukcie bitky pri Švihrovej. Pre mňa je to o to zaujímavejšie, že pochádzam z Budmeríc, kde tí kuruci vlastne začali prehrávať. Tým sa príbeh tu začína a tam sa končí. Fascinujúci by bol tiež príbeh o nálezoch z Liskovskej jaskyne pri Ružomberku, ktorú som kedysi spracoval (sporná, údajne paleolitická lebka) a pribudli v nej nové fascinujúce objavy.

V čom ešte vidíte nové príležitosti v archeologickej vede na Slovensku?    

Nevidím do tejto problematiky až tak hlboko, nakoľko sa v nej toľko nepohybujem. Určite ma však ohromil rozvoj stredovekej archeológie, za Alojza Habovštiaka to bola len taká populuška, dnes je to veľmi silné. Len v takej Bratislave, čo všetko sa za posledné roky našlo, je famózne. Preto sa teším, že tá archeológia ma sprevádza aj pri spracúvaní stredovekých námetov, opieram sa o ňu veľmi často. Tá romantika preto u mňa naďalej pokračuje, lebo archeológia je neuveriteľne romantická veda, aj keď sa tvári triezvo a sucho. Vôbec to však nie je pravda, že archeológia je len o črepoch, je to v skutku komplexná veda. Nezaobíde sa však bez aspoň trocha fantázie, práve pri hľadaní súvislostí. Slovenská archeológia za posledných 40 rokov, ako sa v nej pohybujem, vyrástla explozívnym spôsobom, je fascinujúce čo všetko sa tam dokázalo. Aj vďaka tomu, že sa skončilo obdobie, keď rozhodovali o vede a vedcoch úzkoprsé rozhodnutia politikov bývalého režimu, keď ten, či onen nemohol kopať, alebo publikovať. Aj zákony tomu prospeli, že pred každou stavbou treba urobiť výskum. Je však smutné, že také významné lokality ako Spišský Štvrtok, alebo Pobedim nemajú stále svoje monografické spracovanie, nehovoriac o prehľadnej publikácii o praveku Slovenska. Boľavý problém je tiež problém detektoristov a ich spolupráce s archeológmi. V Nemecku spolupracujú títo ľudia s múzeami, čo  nájdu odovzdajú, podobne v Čechách.

Čo by ste na povzbudenie odkázali ľuďom, ktorí sa zaujímajú o archeológiu, alebo ju chcú študovať?

Ja si osobne myslím, že ľudia, ktorí nie sú profesní archeológovia, majú obrovský priestor v regionálnej archeológii. Lebo niektoré témy sa dajú spracúvať iba pri takmer intímnej znalosti miestnych pomerov, to je ich parketa. Aj keď im niečo môže chýbať na odbornosti, čosi môžu nevedieť, ale napríklad môžu poznať miestny potok, ktorý sa spomína v nejakej listine, mať predstavy o jeho posune a pod. Ako napríklad regionálni nadšenci v Lučenci, ktorí sa podkopali pod cintorín a pod. A tu je ten najväčší potenciál pre nadšencov pre históriu a archeológiu.

Ďakujeme za rozhovor a prajeme všetko dobré do vašej ďalšej tvorivej práce.