Sloven?ina
English
< Predošlá položka
Kategória: Rozhovory
Od: Hana Chorvátová

Rozhovor o neolite a rondeloch s Janou Mellnerovou Šutekovou

Neolitickí roľníci v Domici (foto: M.Soják)

Zrejme si málokedy uvedomujeme, že charakter dnešnej krajiny sa začal  formovať s usídlením sa prvých roľníkov. Zakladaním polí a výrubom dreva na stavbu domov zamedzili zalesneniu zeme. Svoje prostredie nemenili len poľami obilia a záhradkami s hrachom, makom, či ľanom, ale tiež ju dotvárali i prvou kruhovou architektúrou z hliny a dreva – rondelmi. O nich, o prvých roľníkoch a ich živote sa porozprávame s Mgr. Janou Mellnerovou Šutekovou, PhD., odbornou asistentkou z Katedry archeológie FiF UK v Bratislave. 

Prečo archeológovia začali hovoriť o mladšej dobe kamennej ako o neolite – teda o novom kameni?

Mgr.Jana Mellnerová Šuteková, PhD.

V staršej a strednej dobe kamennej – teda v paleolite a mezolite bol človek predovšetkým lovcom zvierat a musel sa prispôsobovať zvyklostiam lovnej zvery, t. z. sledoval ju na jej pastviny. Potravu dopĺňal zberom rôznych rastlín a plodov. Sťahovanie za zverou nedovoľovalo našim predkom stavať trvalé osady. Dovtedy žili na jednom mieste krátkodobo, len určitú sezónu. Prví roľníci sa už usadili a svoj život vyplnili každodennou starostlivosťou o polia a zvieratá. V archeologickom materiály sa objavili nové druhy kamenných nástrojov vyrobené brúsením, často s prevŕtaným otvorom na upevnenie násady. V 19. storočí pomenoval podľa tejto novinky celú epochu ako neolit (gr. neos-lithos) britský antropológ John Lubbock.

Kedy nastáva táto zmena a čo všetko ju sprevádzalo?

Dnes vieme, že počiatky mnohých zmien začali už predchádzajúcom období, avšak v neolite nastalo ich skvalitnenie. Už na konci paleolitu ľudia vedeli brúsiť mäkký kameň, vyrábať drobné hlinené sošky, šnúry. Pre zaujímavosť, z hliny je vymodelovaná aj známa věstonická venuša z paleolitu stará približne 29 000 rokov. Počiatok neolitu sa spája s koncom dôb ľadových (pleistocénu) a začiatok holocénu. Ide o komplikovaný proces, ktorý spôsobil zmeny v ročných priemerných teplotách, v prírodnom prostredí a tým aj životnom priestore človeka. Podľa geológov zmena nastala pred 11 700 rokmi. Už vtedy sa odohrávali aktivity vedúce k zámernému pestovaniu obilnín a iných plodín, pravdepodobne súbežne sa odohrávalo i zdomácňovanie zvierat. Vďaka práci archeobotanikov, archeozoológov a paleogenetikov máme o dlhotrvajúcom procese neolitizácie čoraz viac informácií.

Aké ďalšie novinky okrem stálych sídel, pestovania plodín a chovania zvierat sa objavili?

Pútavou témou je textil, teda výroba tkaných látok a odevov. Keďže je to organický materiál, zachováva sa veľmi ťažko. Odtlačky na keramike, maľby a plastiky a niektoré nástroje nás utvrdzujú v tom, že ľudia tkali textil najneskôr od začiatku neolitu. K ďalším patria keramické nádoby. V procese neolitizácie sa však objavujú až na jeho konci, na Blízkom Východe najskôr od začiatku 7. tisícročia pred K. Predtým využívali v bežnom živote koše, kožené vaky, varili zrejme v jamách na horúcich kameňoch. Vedeli ale vyrobiť nádoby z kameňa so stenami hrubými len niekoľko milimetrov, dokonca s rytou výzdobou. Keramické nádoby predstavovali v spoločnosti určitý typ výdobytku, alebo práve zjednodušenia, ktorý spôsobil najmä zmenu v upravovaní potravy (varenie) a umožňoval pomerne rýchlu produkciu a tým aj spotrebu. Spracovanie hliny, modelovanie a výpal okolo 600 °C neboli už pre človeka nijako technicky náročné, keďže pyrotechnologické znalosti získali ľudia už skôr pri výrobe vápennej podlahy v domoch. Keramika sa stala pre archeológov veľmi dôležitou pomôcku pri triedení archeologických kultúr, mnohé voláme práve podľa typickej výzdoby, väčšinu podľa lokality, kde bola prvýkrát rozpoznaná.

Kde sú počiatky neolitizácie?

Dôležitú rolu pre neolitizáciu Európy zohrával Blízky východ, oblasť dnešného Iránu, Iraku, východného Turecka, Sýrie, Palestíny a Izraela, ale poznáme aj ďalšie ohniská z rôznych oblastí sveta. V minulosti prevládal medzi vedcami názor, že rozšírenie neolitu do Európy - teda šírenie zručnosti pestovania obilia a chovanie zvierat sa uskutočnilo ako dôsledok rozmachu populácie na Prednom východe, odkiaľ sa časť obyvateľstva sa vybrala hľadať novú pôdu. Rozvoj genetického výskumu však ukázal, že nositelia neolitických kultúr nesú v sebe staropaleolitickú DNA.

Najstaršie centrá domestikácie podľa A.Zeder

Aké sú dnes teórie prenosu zručnosti pestovania obilia?

Väčšina kultúrnych plodín ako i skúsenosť s ich pestovaním sa k nám v neolite dostala sprostredkovaním z oblasti Úrodného polmesiaca cez Grécko a JV Európu. Rovnako to bolo aj s ovcou a kozou, otázny je ale hovädzí dobytok. Niektorí odborníci pripúšťajú, že sa mohol vyvinúť zo stredoeurópskeho pratura. Neolitizácia Európy a jej obyvateľov nebola jednoduchá a v teórii archeológie existuje dokonca sedem možností ako sa to mohlo odohrávať: inak v Grécku, inak v Srbsku alebo u nás na sever od Dunaja, inak sa neolitické know-how dostalo k Rýnu. Odpoveď hľadajú aj genetici, na základe výskumu DNA. Zjednodušene povedané, existujú dva tábory. Jedni vypočítali, že v našom genetickom kóde máme veľké percento blízkovýchodných génov, o nejakom presune veľkých skupín ľudí sa už ale nehovorí. Druhý tábor potvrdzuje pevné genetické vzťahy s našimi paleolitickými predkami. Teda nahrávajú samostatnej, tzv. autochtónnej neolitizácii Slovenska, keď sa tieto významné zmeny odohrávali u domácich mezolitických obyvateľov. Aj keď žijeme v 21. storočí, na jasnú odpoveď si musíme ešte počkať.

Hovorili ste, že roľníci budovali trvalé osady. Sú nejaké rozdiely medzi sídliskami roľníkov, ktorí žili na Blízkom východe a v našom regióne?

Vzhľad sídlisk sa menil podľa klimatických oblastí i stavebného materiálu, ktorý mali ľudia v okolí. Na Blízkom východe i Balkáne sa používala najmä hlina, kameň a drevo, ktoré tvorilo vnútornú konštrukciu domov. V mnohých oblastiach sa rovnaká technológia stavieb udržala dodnes, jednoducho je najviac efektívna, ekologická a lacná. Na Blízkom východe vytvárali ľudia špeciálne typy sídlisk – telly, ktoré dnes vyzerajú ako vysoké kopce. Ľudia ich vybudovali v priebehu stáročí postupne navršovaním hliny z odpadu a deštrukcií starých domov, na ktoré obyvatelia stavali domy nové. Stredná Európa bola zalesnená, drevo sa stalo hlavným materiálom pre konštrukcie domov. Roľníci tu stavali tzv. dlhé domy, ktoré mali bežne dĺžku 20 až 40 metrov a boli postavené z veľkých kmeňov, kolov. Medzery medzi nimi boli vypletené ohybnými konármi, machom a všetko bolo omietnuté hrubou vrstvou hliny zmiešanou so slamou. Aj to pomáhalo pri udržaní tepla vo vnútri. Domy sa časom zmenšovali. V ich okolí stáli iné hospodárske objekty, studňa, na okraji pece na výpal keramiky alebo pečenie. Neďaleko domov boli záhrady a políčka. Na začiatku 5. tisícročia sa v areáloch sídlisk objavujú aj nezvyčajné kruhové stavby – rondely.

Rondely – čo presne si pod tým môžeme predstaviť?

Neolitické rondely sú kruhovou architektúrou, ktorú tvorili hlboké hrotité priekopy a vysoké hlinené valy s drevenou konštrukciou a palisáda. Vďaka mohutným valom museli pôsobiť monumentálne. Ich priemer bol od 40 do 200 metrov, priekopy boli hlboké aj 5 metrov. Priestor vo vnútri rondelov bol väčšinou prázdny, len výnimočne v nich nachádza jedna stavba. Rondely sa v pôvodnej podobe nezachovali. Ale predpokladá sa, že masy hliny sa strácali celé stáročia a je možné, že niekde boli viditeľné aj v dobe železnej.

Čo všetko archeológovia zistili o rondeloch?

Archeologické poznanie sa k rondelom formuje len relatívne krátke obdobie, prvé rondely boli vedecky opísané na konci 70-tych rokov 20. storočia. Poznáme ich už desiatky a evidujeme ich zo Slovenska, Čiech, Maďarska, Rakúska, Poľska a Nemecka, teda z oblasti mierneho klimatického pásma. V posledných rokoch objavili podobné objekty aj v juhovýchodnej a východnej Európe, vieme o nich ešte málo. Tie neolitické sa stavali v prvej polovici 5. tisícročia pred Kristom. Zdá sa, že tento zvyk trval pomerne krátke obdobie, možno iba 200 rokov. Do každého rondelu sa dalo vstúpiť viacerými bránami (2-6). Aj keď na prvý pohľad sa rondely veľmi podobajú, každý má svoju odlišnosť. Najviac je to viditeľné  v počte vyhĺbených priekop a valov s palisádami, v počte a tvaru brán. Nie vždy sa stavba rondelu úspešne dokončila. Priekopy boli zrejme kopané „po častiach“ a postupne prepojené. Uvažuje sa, že hĺbenie mali na starosti menšie skupiny, možno rodiny a mohlo im to trvať 3-4 mesiace, celá akcia trvala aj rok. Vďaka využitiu nedeštruktívnych výskumných metód ako letecká prospekcia a geofyzika boli identifikované ďalšie desiatky rondelov. Nie je výnimočné, že z katastra jednej obce poznáme aj tri rondely. Z brán rondelov bol dobrý výhľad po celom okolí alebo na nejaký výrazný terénny bod, napr. vrch. Na základe toho sa domnievame, že poloha bola starostlivo vyberaná.

Čo viedlo roľníkov k tak náročnej a nákladnej stavebnej činnosti?

Odpoveď nie je jednoduchá, existujú viaceré názory a nové analýzy a výskumy prinášajú niektoré odpovede, no nastoľujú ďalšie otázky. Je viac ako pravdepodobné, že v rondeloch sa koncentrovali viaceré funkcie. Otázkou je, čo iniciovalo ich stavbu. Tým sa dostávame k závažnej téme ľudského a kolektívneho správania, komunikácie a organizácie spoločnosti. Človek má totiž silnú potrebu socializovať sa, organizovať sa a vykonávať spoločné činnosti. Na stavbe domov sa zúčastňovali viacerí členovia rodín, ale stavba monumentov mala dôležitú integrujúcu funkciu pre širšiu spoločnosť, podčiarknutú spoločným výkonom skupín z viacerých okolitých osád. Prvé rondely na našom území mohli vzniknúť okolo 4900/4800 pred Kr. Ich stavbe nevyhnutne predchádzala dobrá organizácia celého projektu - plán, príprava dreva, dostatočne veľkého počtu špecializovaných robotníkov - tesárov, kopáčov, a v neposlednom rade s dostatočnými zásobami jedla. Musel byť niekto, kto to organizoval. Komunita musela mať voľných mužov, ktorí nemali iné povinnosti na sídlisku. Nebol kľúčový len výsledok, ale aj jeho budovanie ako spoločná kolektívna práca. Hotový rondel slúžil zrejme na viaceré aktivity. Odpovede na danú otázku hľadáme aj na základe etnografických podobností. V súčasnosti prevažuje názor, že stavba rondelov a život v nich prinášali pocit spolupatričnosti danej komunity. Tá sa posilňovala pri pozorovaniach vesmírnych telies (slnko, mesiac, súhvezdia) z dôvodu rituálneho potvrdenia času siatia a zabezpečenia úrody. V priekopách sa často nachádzajú rozlámané hlinené plastiky, zvieracie kosti, kamenné zrnotierky. Mohli sa tam odohrávať aj iné ceremónie, hodovania, spolu s výmenou tovaru a informácií. Archeológovia hovoria o sociokultovej architektúre. Niektorí kolegovia vidia paralelu na ihriskách v strednej Amerike a uvažujú o rituálnych hrách.

Ktoré sú najznámejšie rondely na Slovensku?

Rondely poznáme najmä z juhozápadného Slovenska ako napr. z Ružindola-Borovej pri Trnave, neďaleko sú Bučany a Žlkovce, ten nemá priekopy ale iba palisády. V posledne menovaných bol vo vnútri postavený dom, čím sú výnimočné. Z Ponitria spomeniem napríklad Žitavce, Horné Otrokovce, Podhorany-Mechenice a i. K tým najznámejším patria azda rondely vo Svodíne na Pohroní. Spolu ich zo Slovenska poznáme okolo 50, ich datovanie nie je všade overené.

Majú archeológovia nejaké vysvetlenie, odkiaľ sa v tomto stredoeurópskom priestore objavili rondely, kruhové stavby oveľa staršie ako Stonehenge?

Dlhú dobu sme si mysleli, že rondely boli prvými takto rozsiahlymi stavbami, ale nečakaný objav lokality Göbekli Tepe v juhovýchodnom Turecku môže byť indíciou. Lokalita nás vracia späť k  počiatkom neolitizácie. Výskum posunul naše poznatky o vtedajšej spoločnosti o veľký kus dopredu. Lokalita leží v oblasti tzv. Zlatého trojuholníka, územia, kam siahajú počiatky pestovania plodín. Na začiatku si archeológovia mysleli, že ide o sídlisko. Geofyzikálny prieskum im ukázal približne štrnásť kruhových kamenných stavieb. Výskumom bola odkrytá len časť. Išlo o stavby s priemerom 10 – 30 metrov, tvorené veľkými kamennými blokmi. Právom nesú prívlastok monumentálne. V strede sa nachádzajú vápencové piliere v tvare T s vytesanými reliéfmi zvierat. Je jasné, že logistika dopravy kameňa a ich fyzické vztýčenie bolo veľmi náročné. Jeden kamenný blok váži aj 20 ton. Ešte väčšie prekvapenie však priniesli 14C dáta. Výsledok? Bolo objavené rituálne  miesto - svätyňa postavená už v polovici 10. tisícročia pred K., v čase, kedy sa nevyrábali keramické nádoby, no dokázali postaviť kamenné monumenty s piliermi. Udivujú nás nielen stavebné zručnosti ľudí, ale i mentálna schopnosť postaviť takéto dielo. Aktivít sa pravdepodobne zúčastňovali ľudia z okolitých osád, lovci-zberači alebo raní neolitici. Svätyne mohli byť výsledkom potrieb komunity organizovať spoločnú stavbu a rituály, a tiež boli miestom výmeny výrobkov a informácií, to čo sa predpokladá aj u rondelov.

Francúzsky historik Jaques Le Goff často hovorieval, že všetci sme dedičmi histórie. Čo sme zdedili od prvých roľníkov. Spomínali ste technológie stavieb hlinených domov. Je ešte niečo ďalšie?

Ani si neuvedomujeme, čo už v neolite ľudia vedeli: plaviť sa na dlhé trasy na jednoduchých člnoch, distribuovať tovar na stovky kilometrov, premiestňovať tony kameňa, vyrábať prvé medené a zlaté predmety, rozumeli pohybom hviezd na oblohe, úspešne zvládali trepanáciu lebky. Nedávno sa taktiež ukázalo že sme po neolitikoch zdedili schopnosť tráviť mliečny cukor. Spojením bádania biológov, genetikov, chemikov, matematikov a archeológov sa prišlo na to, že dospelá populácia nemá prirodzenú schopnosť tráviť mliečny cukor, ale že ju ľudia získali vďaka mutácii jedného génu a to práve niekedy na začiatku neolitu. Udialo sa to rovnako ako neolitizácia v rôznych kútoch sveta. Matematici vypočítali, že v Európe bolo tou oblasťou územie dnešného Slovenska a Maďarska, kde sa formovala najstaršia neolitická kultúra na začiatku 6. tisícročia. Dospelí paleolitici jednoducho nemohli piť mlieko, ak by sa im ho všakže nejakým spôsobom podarilo získať, dokonca s tým mohli mať všeobecný problém aj najstarší neolitici. Deti po ukončení dojčenia túto schopnosť asi v 3-5 rokoch pozvoľne strácajú. Vyzerá to tak, že pitím mlieka a jedením mliečnych produktov z domestikovaných zvierat nastala v populácii mutácia génu známeho ako LPH. Mnohí dospelí prestali mať problém a získavali potrebné živiny a vitamíny aj z mlieka. Zaujímavosťou je, že pri výskume súčasných obyvateľov Európy sa zistilo, že najviac laktázovo tolerantných ľudí žije v strednej, západnej a severnej Európe. Kultúra syrov a kyslomliečnych produktov, ktoré patria k lepšie stráviteľným ako mlieko, mohla byť výsledkom dlhého procesu a potreby človeka mať rôzne zdroje živín a taktiež pestrejší jedálniček. Dôležité to bolo najmä v oblastiach s nedostatkom slnečných dní, kde je potrebné D-vitamín získavať aj z iných zdrojov. Ale ľudia s intoleranciou laktózy boli v každom období, len o tom nevedeli. A my, čo túto záťaž nepoznáme, sa tomu môžeme tešiť vďaka neolitizácii.

Mgr. Jana Mellnerová Šuteková, PhD., vyštudovala archeológiu a históriu na FiF UK v Bratislave, kde pôsobí v súčasnosti ako odborná asistentka. Už od študentských čias sa venuje obdobiam staršieho praveku, pohrebnému rítu, keramickej produkcii, metalurgii kovov a interpretácii života a smrti pravekého človeka vôbec. V praxi sa špecializuje na výskum 6.-3. tisícročia na Slovensku a v strednej Európe. Jej cieľom je intenzívnejšie prepájať slovenský archeologický výskum s prírodnými a technickými vedami pre hlbšie poznanie života človeka a jeho životného priestoru v minulých tisícročiach.  

Copyright © ArcheologiaSK 2017 Kontaktné informácieRedakčná radaZasielanie noviniek websolutions: ZOKA CMS: Typo3