Sloven?ina
English
< Predošlá položka
Kategória: Rím a sťahovanie národov
Od: V.Struhár

Kto bol veľmož pochovaný v hrobke pod Tatrami?

Obr.1: Výskum pod tatranskými končiarmi

Práve v týchto dňoch dorazila na Slovensko časť mobiliára z kniežacej hrobky v Poprade-Matejovciach. Viac ako 1500 ročná nekropola skrýva ešte množstvo tajomstiev, ktoré už niekoľko rokov odhaľuje medzinárodný vedecký tím. Kto vlastne bol onen veľmož, ktorý bol pochovaný v tejto honosnej podzemnej krypte?

Obr.2: Pohľad na lokalitu počas výskumu

V roku 2006 bol pri stavbe priemyselného parku v popradskej mestskej časti Matejovce nariadený archeologický výskum. Z dôvodu stabilizácie podmáčanej plochy na jednom mieste staveniska bola zemným mechanizmom vyhĺbená jama, pričom v hĺbke 250-300 cm narazil bager na drevené trámy. Obsluha stroja si najskôr myslela, že sa jedná o bunker z druhej svetovej vojny a bager začal konštrukciu rozoberať. Časť stropu tak bola nadvihnutá, ďalej sa však nepokračovalo a o náleze bol informovaný PhDr. Peter Roth, archeológ Podtatranského múzea v Poprade. Vzhľadom na to, že sa jednalo o výnimočný nález, prizvaní boli ďalší odborníci z Archeologického ústavu SAV v Nitre. Vedením výskumu bol poverený PhDr. Karol Pieta,CSc, popredný odborník na dobu rímsku a sťahovanie národov.

Obr.3: Hrobka počas odkryvu

Výskumom, ktorý trval štyri mesiace v náročných terénnych a poveternostných podmienkach, bolo zistené, že sa jedná o drevenú komorovú konštrukciu zapustenú do ílovitého podložia. Komora vyrobená zo smrekovca, mala dvojitú stenu, ktorá ju izolovala od okolitého terénu. Ako izolant použili stavitelia bukové drevené uhlie. Hrobka pozostávala z trámov o rozmeroch 25x15x380 cm. Dno konštrukcie bolo v hĺbke 495 cm od pôvodného povrchu, komoru prekrývali trámy s dĺžkou 440 cm. Vnútorná hrobová komora mala rozmery 170x290 cm, rozdelená bola priečkami zapustenými do drážok. Celú stavbu prekrývala sedlová strecha s trojuholníkovitými čelami, spájaná na spôsob kazetového stropu, rovnako ako podlaha.

Obr.4: Pohľad dovnútra komory po vybratí obsahu

Pri výskume bolo zistené, že hrobka už bola v minulosti vykradnutá, tak ako to evidujeme pri väčšine pamiatok tohto druhu. Predpokladá sa, že nad hrobkou bola navŕšená zemná mohyla, takže miesto odpočinku bolo viditeľné v relatívne rovinatom podtatranskom teréne do ďaleka. Paradoxne, práve vďaka narušeniu lokality vykrádačmi, sa do komory dostala spodná voda a zakonzervovala tak unikátne nálezy. Slovenskí archeológovia mali prvýkrát možnosť zachraňovať takýto výnimočný nález, avšak chýbali im podobné skúsenosti. Na pomoc boli preto pozvaní zahraniční odborníci. Bolo to nevyhnutné aj vzhľadom na vysoké náklady celého projektu, predpokladaná suma presahuje jeden milión euro. Tí odporučili vybratie zachovaných častí hrobky „in situ“, to znamená v celých blokoch tak, ako boli uložené v zemi. Následne bola celá konštrukcia prevezená do nemeckého Archäologisches Landesmuseum v Schleswigu, kde sa špecializujú na konzerváciu a výskum tohto druhu nálezov. Len pre zaujímavosť, celý náklad smerujúci do Nemecka vážil takmer 12 ton.

Obr.5: Laboratórne spracovanie nálezov

Tu boli celé bloky deponované pri teplote -20 stupňov Celzia, aby sa zabránilo rozkladu organických častí. Celkovo 24 blokov obsahovalo množstvo organických predmetov ako lyko, kože, textil, ale tiež archeobotanické zvyšky plodín. Mimoriadne náročné konzervačné a dokumentačné postupy vyžadujú používanie pinziet, skalpelov a mikroskopu. Záchranou textilných nálezov sa zaoberá špecialistka na tkaniny Mgr.Terézia Štolcová,PhD. V blokoch sa podarilo identifikovať viaceré kusy látok s plátnovou aj keprovou väzbou, ale tiež látku tkanú na tzv. kartičkách, čo je technológia používaná už od praveku. Medzi vzorkami nechýbajú ani unikátne zlaté nite, zrejme z pohrebného rúcha, alebo z inej pokrývky, či koberca. Archeobotanici zasa skúmajú rôzne zvyšky plodín rastlín, ktoré sa vďaka podmáčanému prostrediu zakonzervovali vo veľmi dobrom stave a našli sa medzi nimi napr. aj škrupiny z lieskových a vlašských orechov.

Obr.6: Detail tkaniny z dna objektu

Pri terénnych prácach bolo zistené aj to, akým spôsobom bola hrobka vykradnutá. Vykrádači vyhĺbili chodbu z južnej strany vonkajšej komory, pričom po sebe zanechali unikátne svedectvo v podobe ohnísk a zvyškov fakieľ. Po presekaní horných trámov prenikli do sarkofágu, pričom tu zanechali železnú sekeru a tri drevené lopaty. Nezastavila ich zrejme ani mŕtvola, ktorá už bola v značnom štádiu rozkladu, podľa rozvlečených častí kostry sa zdá, že niektoré časti mohli byť ešte spojené ligamentom. To by poukazovalo na dobu vykradnutia nanajvýš niekoľko rokov po pochovaní. Treba však vziať do úvahy aj konzervačnú schopnosť vlhkého prostredia, čo by mohlo ešte predĺžiť dobu, ktorá prešla od pohrebu po sekundárny zásah na kostre. Aj keď nanešťastie, hrobka bola vykradnutá ešte v staroveku, dochovaný inventár naznačuje honosnosť pohrebnej výbavy pochovaného. Aj relatívne skromné nálezy, objemom neporovnateľné oproti pôvodne pochovanej výbave, ktoré neodniesli vykrádači, však nesmierne potešili archeológov. Hovoriť možno dokonca o objave storočia.

Obr.7: Dokumentácia organických nálezov

Pochovaného z Popradu-Matejoviec dokonca začali nazývať „slovenským Tutanchamónom“, narážajúc tak na mimoriadne bohatstvo spočívajúce v hrobke faraóna. Medzi nálezmi sa zachovali niektoré časti pôvodného hrobového inventára. Mŕtvy, z ktorého sa zachovalo iba niekoľko článkov prstov, stavcov a rebier bol zrejme oblečený v honosnom rúchu s prelamovanými koncami a lemami, koženými pásikmi a remienkami, bohato vyšívanom zlatými niťami. Obutý bol v kožených topánkach, z ktorých sa zachoval len jeden kus. Podľa súvekých analógií a písomných antických prameňov predpokladáme, že bol položený na nejakom koberci a na pohovke, pravdepodobne drevenej, mohla však byť plátovaná napr. bronzom, či iným plechom. Z drobných nálezov sa zachovalo len strieborné šidlo s drevenou rúčkou zdobené zlatou fóliou a bronzový hrot šípu zasunutý v stene hrobky. Jedinečným nálezom boli sklené hracie žetóny a vyrezávaná ozdobná hracia doštička zo spoločenskej hry, ktorú vykrádači zrejme nepovažovali za zaujímavú a nechali ju pohodenú na podlahe. Hra, ktorá bola súčasťou životného štýlu nobility, mala z jednej strany šachovnicu a zo strany druhej mlyn.

Obr.8: Pohľad do JV časti so zachovaným inventárom

Najviac nálezov však poskytla časť v JZ rohu hrobky. Tu sa v medzere medzi komorami, zrejme ako pozostatok dodatočne uložených milodarov, nachádzalo osem hlinených nádob a bronzové vedro. V dobrom stave bol aj prútený košík a zvyšok posmrtnej potravy, zrejme bravčovej šunky zakrytej lykovou rohožou. Najväčšiu radosť však archeológom spôsobil nález prívesku zhotoveného zo zlatej mince rímskeho cisára Valensa z roku 375, ktorý asi vypadol pri vynášaní koristi a zapadol v medzere medzi komorami. Pomohol tak spresniť vznik hrobky do obdobia po poslednej tretine 4. storočia. Napokon, najpôsobivejšími časťami súboru objavených pamiatok z objektu sú nepochybne časti dreveného nábytku, ktoré sú skutočným unikátom a poznáme ich z germánskych či rímskych hrobiek, z teritoriálne vzdialených oblastí. Vyníma sa medzi nimi okrúhly stolík z topoľa s priemerom dosky 92 cm, vyrobený na sústruhu, stolček a časť pohovky. Strieborné nity a kúsky plechu naznačujú, že nábytok bol potiahnutý nejakou látkou. Celý nálezový súbor tak poukazuje na pochovanie nejakej výnimočnej osoby, ktorej po smrti preukázali príslušníci jeho družiny mimoriadnu poctu.

Obr.9: Detail na sústruženú časť nábytku

Kto teda bol tento dôležitý nebožtík? Vďaka asi osemdesiatim dochovaným kostiam antropológ určil, že sa jednalo o 20-25 ročného mladého muža s predpokladanou výškou 172 cm. Podľa analýzy DNA sa mŕtvy narodil niekde medzi Volgou a Uralom, teda  východne od nášho územia. Nevieme však zatiaľ, odkiaľ presne sa k nám dostal a čo viedlo jeho súkmeňovcov, že ho pochovali ďaleko od jeho domoviny, v kraji pod tatranskými končiarmi. Je však nepravdepodobné, že sa vedcom niekedy podarí presne zodpovedať tieto náročné otázky. Obdobie do ktorého spadá táto udalosť bolo v Európe veľmi turbulentné, obrovské masy obyvateľstva sa dali do pohybu v súvislosti s obdobím „veľkého sťahovania národov“. Spôsobila to expanzia kočovných kmeňov Hunov, ktorým súvekí historici doposiaľ nevenovali takmer žiadnu pozornosť. Situácia sa zdramatizovala až roku 375, kedy sa po dlhodobom vojenskom  tlaku položila ríša gótskych Greutungov, sídliacich východne od rieky Dnester. Góti, ktorí pred nimi utekali na západ a juh porazili v roku 378 v bitke Hadrianopole samotného cisára Valensa, ktorý vojenský útok neprežil. Ďalší hunský vpád, ktorý v roku 395 smeroval do Karpatskej Kotliny, mal okrem iného za následok rozdelenie rímskej ríše na východnú a západnú. Nastalo obdobie chaosu a v snahe zachrániť sa pred nájazdami hunských hord sa dali do pohybu mnohé germánske aj negermánske kmene sídliace na území Európy.

Obr.10: Dokumentácia obsahu sarkofágu pomocou GIS

Na území Slovenska na prelome 4. a 5. storočia ešte od počiatku doby rímskej sídlili svébske kmene Kvádov, ktorých hranica osídlenia sa posunula od dolného Váhu až po Žilinskú kotlinu a úpätie Nízkych Tatier. Pozostatkom týchto nepokojných časov sú jedinečné depoty strieborných mincí a šperkov z Kšinnej, Sásovej a Seliec. Svébska materiálna kultúra vykazuje zintenzívnenie rímskych vplyvov, ale aj prienik nových elementov z východu. Na východnom Slovensku prežíva vandalské osídlenie, doložené intenzívnou hrnčiarskou výrobou a hutníctvom kovov. Horský koridor medzi východnou a západnou časťou nášho územia, oblasť severného Slovenska – Turiec, Liptov, Orava a Spiš je v tomto období obsadená nositeľmi tzv. „severokarpatskej skupiny“. Je to krátkodobý horizont osídlenia, ktorý sa tu objavuje po dve storočia trvajúcom hiáte po zániku púchovskej kultúry v 2. storočí.

Obr.11: Vedúci výskumu PhDr.Karol Pieta,CSc. s bronzovým vedrom z Matejoviec

Pôvodne objavené pamiatky boli prof. Budinským-Kričkom nazvané ako „prešovský typ“  a vzhľadom na podobnosť ručne robenej keramiky s keramikou „pražského typu“ bola táto skupina pamiatok prisudzovaná prvým Slovanom. Až výskumy koncom 20. storočia potvrdili že tieto sídliská vôbec nesúvisia so Slovanmi, ale majú germánsky charakter. Príbuznosť materiálnej kultúry možno vidieť skôr s pamiatkami neskorej przeworskej kultúry, rozkladajúcej sa severne od Karpát a pamiatkami neskorej čerňachovskej kultúry. Tento kultúrny zásah iste súvisí s presunom veľkej časti obyvateľstva v priebehu 4.-5. storočia, najmä smerom zo severu na juh a z východu na západ. Nové obyvateľstvo na dobu približne dvoch generácií osídlilo viaceré predchádzajúce sídliská po nositeľoch púchovskej kultúry, usadili sa však aj na nových miestach, predovšetkým pozdĺž riek a potokov. Dôkazom nepokojnej doby je využitie výšinných hradísk, na ktorých využili fortifikácie predchádzajúceho púchovského horizontu (Liptovský Ján, Liptovská Mara, Turík, Vyšný Kubín, Lazisko ) a tiež epizodické osídlenie jaskýň (Liskovská jaskyňa, Vyvieračka v Prosieckej doline, Okno v Demänovskej doline, Kaplnka v Sásovej). Významné je pre toto obdobie intenzívne kováčstvo a metalurgia opierajúca sa o miestne surovinové zdroje. Typická je keramika zdobená viacnásobnou líniou vlnoviek a masívne zásobnice s okružím, ale tiež jemná keramika s vkolkovanou výzdobou, poukazujúca na doznievajúce ohlasy vyspelého antického hrnčiarstva.

Obr.12: Nálezy zo sídliska vo Vrbove

Transregionálne kontakty s východom dokladajú zlomky severoafrickej sigillaty, stredomorské mušle, ale aj výrobky s pôvodom v oblasti Čiernomoria, ktoré sa do Európy dostali s prúdom prichádzajúceho germánskeho a nomádskeho obyvateľstva. Objav kniežacej hrobky v Poprade-Matejoviec dobre zapadá do tejto historickej epochy, územie Spiša vtedy bolo veľmi husto obývané (vyše 150m evidovaných lokalít). Neveľké osady sú doložené zo Spišského Štvrtku a Spiškej Novej Vsi, vo Vrbove sa popri iných nálezoch našiel aj polotovar - železný bochník a hrnčiarska pec s priemerom až 200 cm. Zaujímavosťou tohto náleziska boli aj sklenené hracie kamene, podobné tým, ktoré sa našli v hrobke z Matejoviec. V kontexte spomínaných sídlisk je možné posudzovať aj objav výnimočného hrobového komplexu, zvlášť, ak hroby severokarpatskej skupiny vôbec nepoznáme. Nie je vylúčené, že bežní príslušníci družiny a obyvatelia okolitých osád boli pochovávaní žiarovo a podobne ako nositelia púchovskej kultúry nepoužívali urny, ale ich popol bol rozsypaný napr. do vodného toku a pod.

Obr.13: Mužský odev z doby sťahovania národov

Iba najvýznamnejšiemu predstaviteľovi germánskej nobility bol na poslednú cestu vystrojený okázalý pohreb, konštrukciou hrobky aj výbavou silne pripomínajúci antické sarkofágy. Na základe tohto jedinečného svedectva spod tatranských končiarov môžeme uvažovať, že centrálna oblasť severokarpatskej skupiny mala úzke generické väzby s ešte stále dominantným činiteľom v podobe rímskeho impéria, ktorý si aj po oslabení v dôsledku germánskych nájazdov dokázal udržať mocenský vplyv v širšej karpatskej oblasti. Etnickú príslušnosť veľmoža spod Tatier je možné dokázať len veľmi ťažko. Hoci príslušníci „severokarpatskej skupiny“ inklinujú ku germánskym Vandalom, komplikovaná etnická mapa tohto teritória počas sťahovania národov nedáva moc priestoru takýmto úvahám. Navyše, výsledky rozboru DNA poukazujúce na východnú Európu, by mohli indikovať aj jeho gótsky pôvod. Niečo viac môže napovedať stronciová analýza niekoľkých zachovaných zubov, ktorá dokáže určiť miesto, kde zosnulý žil.

Obr.14: Ženský odev z doby sťahovania národov

Mnohé nezodpovedané otázky o živote a smrti tohto významného člena súvekej spoločnosti sa zrejme už nikdy nedozvieme. Tak ako sa tu cudzinci náhle objavujú v poslednej tretine 4. storočia, v prvej tretine nasledujúceho sa stopy po nich zrazu strácajú. Osady a hradiská zostali opustené na takmer ďalších dvesto rokov, kedy tu na prelome 6.-7. storočia prišli prvé skupinky etnicky odlišných kmeňov, v antických prameňoch nazývaných Slovania. Počas mnohých stáročí ani len netušili, že neďaleko ich osád spočíva telo významného náčelníka, ktorý tu kedysi žil so svojou družinou a po neznámych udalostiach v relatívne mladom veku aj zahynul a bol tu pochovaný. Každopádne však tento objav zviditeľnil našu krajinu a tatranský kraj ďaleko za hranicami a aj keď sa jedná o germánskeho veľmoža, Slovensko už navždy zostane zapísané ako miesto jeho znovuobjavenia.

 

Literatúra:

Bystrický,P.: Sťahovanie národov (454-568). Ostrogóti, Gepidi, Longobardi a Slovania. Bratislava 2008.

Urbanová,K.–Leite,G.: Haute Couture 0-600 A.D. Katalog k výstavě „Poslední Germáni v Čechách“,4.5.-6.9.2009 ve Východočeském muzeu v Pardubicích. Praha 2009.

Pieta,K.: The North Carpathians at the beginning of the Migration Period. In Antiquity, 1991, roč. 65, 376-387.

Pieta,K.: Osídlenie Slovenska v dobe sťahovania národov. In: Ruttkay,A-Ruttkay,M-Šalkovský,P.(eds.). Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra 2002, 11-22.

Pieta,K.: Spiš vo včasnej dobe dejinnej. In. Terra Scepusiensis: Stav bádania o dejinách Spiša. Levoča-Wrocław 2003, 149-158.

Pieta,K-Roth,P.: Kniežacia hrobka z Popradu-Matejoviec. In Pamiatky a múzeá, 2007, č.3, s. 44-47.

Poprad. Konzervácia, dokumentácia a vedecké spracovanie. (Informačná správa AÚ SAV v Nitre.)

Štolcová,T.: Kniežacia hrobka z Popradu-Matejoviec: laboratórne spracovanie in situ blokov s organickými nálezmi. (Informačná správa AÚ SAV v Nitre.)

Zdroj použitých obrázkov:

Obr.1-3,9: portál www.obnova.sk

Obr.4: Tereza Štolcová 2006

Obr.5: Claudia Janke 2006

Obr.6: Tereza Štolcová, 2010, Sylvia Mitschke 2009

Obr.7: Tereza Štolcová 2010

Obr.8: podľa Pieta-Roth 2007

Obr.10:  Karin Gőbel 2010

Obr.11: Andrej Barát, www.pravda.sk

Obr.12: podľa Pieta 2003

Obr.13: podľa Urbanová-Leite 2009

Obr.14: podľa Pieta 2002

Copyright © ArcheologiaSK 2024 Kontaktné informácieRedakčná radaZasielanie noviniek websolutions: ZOKA CMS: Typo3