Sloven?ina
English
< Predošlá položka
Kategória: Zaujímavosti zo sveta
Od: V.Struhár

Soľ nad zlato - význam soli v praveku

Varič soli z doby medenej vo Wieliczke

Vďaka dnes už bežnej prítomnosti soli v našej kuchyni si neuvedomujeme, aká cenná bola táto komodita v živote našich predkov. A pritom v minulosti sa pre tento tovar viedli dokonca vojny. Napr. od roku 1611 trval dlhodobý konflikt medzi vojvodom z Bavorska a arcibiskupmi zo Salzburgu ohľadne práva využívať solivary v Berchtesgadene, ktorý skončil zvrhnutím arcibiskupa Wolfa Dietricha von Raitenau (1559-1617). Prakticky až do 19. storočia mala soľ obrovský hospodársky význam porovnateľný s významom ropy v recentnom hospodárstve.

Mapa neolitických soľných produkčných centier (podľa Saile 2012)

Kuchynská soľ, alebo aj chlorid sodný sa vyskytuje v prírode buď ako kamenná soľ (halit), alebo vo forme roztoku – tzv. soľanky. Podľa rôznych legiend ľudia objavili soľ, keď pozorovali zvieratá, ako ju chodia olizovať na miesta primárneho výskytu. Na získavanie soli sa používali dve rôzne techniky: odparovanie soľanky a ťažba kamennej soli. Produkcia soli zo soľanky bola technicky náročnejšia pretože zahŕňala viacero krokov - získanie a príprava soľanky, čistenie, kondenzácia, rafinácia a varenie, až pokiaľ soľ nekryštalizovala. Posledným krokom bol potom transport soli k odberateľom.

Princíp vzniku depozitov kamennej soli (zdroj internet)

Najstaršie doklady pre exploatáciu a produkciu soli sú pre územie Európy archeologicky doložené najneskôr od neolitu. Aj keď priame dôkazy chýbajú, predpokladá sa, že už počas trvania kultúry s lineárnou keramikou mohli využívať jej nositelia blízke soľné pramene na dolnosaskej lokalite Grubenhagen, ktorej osídlenie je datované podľa kalibrovaných dát do polovice 6. tisícročia BC. V jednom z prameňov sa totiž našiel neolitický kamenný čakan a silicitová čepeľ. Podobne sa uvažuje o včasnej produkcii soli na lineárnom sídlisku Werl (Porýnie-Westfálsko), kde sa v pôde zásobných jám zistila vyššia koncentrácia vápenných karbonátov, ako pozostatok po potenciálnom procese odparovania soľného roztoku. Početné osady nachádzané v blízkosti soľných prameňov v nemeckom Schwäbisch Hall tiež nepriamo poukazujú na možnosť výroby soli už v starom neolite. Podľa M.Zápotockej ako protihodnota za nemeckú soľ mohli byť z českej ekumény kultúry s vypichovanou keramikou distribuované na západ zasa mramorové náramky českej proveniencie.

Rôzne typy briketáže používané na zrážanie soli zo soľanky (podľa Weller 2004)

Oveľa výpovednejšie sú doklady včasného solivarníctva pochádzajúce z oblasti rumunskej Bukoviny, z okolia Slatina Mare. Prvé dôkazy  využívania tunajších bohatých soľných prameňov už počas trvania kultúry Starčevo-Criş (prvá pol. 6. tisícročia BC) dokladajú archeologické výskumy v Slatina Veche neďaleko Cucuieţi a Poiana Slatinei pri osade Lunca, zatiaľ bez použitia nádob na varenie soli. Spoľahlivým dokladom existencie solnej produkcie sú však až nálezy špecializovaných objektov a náradia potrebného na extrakciu soli – tzv. briketážne nádoby, datované vrstvou kultúry Cucuteni B do prvej pol. 4.tisícročia BC. Jednalo sa prevažne o hrubostennú keramiku rôznych tvarov a rozmerov, v ktorej sa pri nízkej teplote varila a sublimovala soľ. Nálezy briketáže z bosnianskej Tuzly (kultúra Vinča) sú naproti tomu datované už do druhej polovice 6. tisícročia. Na základe najnovších výskumov sa dokonca zdá, že je možné pozorovať kauzálny vzťah medzi procesom neolitizácie v kultúre Vinča a soľnými ložiskami, kedže mnohé osady sa zakladali v ich blízkosti, alebo na pôdach bohatých na soli.

Kraków-Wieliczka. Briketáž z obdobia lengyelskej kultúry
Provadia-Solnitsata. Najstaršie mesto v Európe vzniklo pri soľných ložiskách.

Jeden z najnovších archeologických výskumov v oblasti Provadia-Solnitsata blízko Varny , potvrdzuje, aký obrovský význam mala v neolite ťažba a distribúcia soli. V okolí soľných baní tu vznikla urbanizovaná osada s pozostatkami dvojpodlažných domov, svätyne, kamennej brány a pomerne bohatého pohrebiska. Ťažba soli na tomto mieste začala už počas trvania kultúry Karanovo III-IV, teda okolo roku 5300 BC, keď tunajší obyvatelia začali variť v peciach vodu zo slaných zdrojov, pričom sa predpokladá že jedna pec tu produkovala zhruba 25-30 kg soli, ročne teda až 4-5 ton. Objavená lokalita, ktorá je datované do obdobia prvej polovice 5. tisícročia je označované ako „najstaršie európske mesto“ a svojej výnimočnosti vďačí práve bohatým ložiskám čiernomorskej soli, ktorá okrem iného bola zrejme aj katalyzátorom sociálnej diferenciácie počínajúcej eneolitickej civilizácie. Úplne jasne to dokladajú bohaté pohreby, objavené v neďalekej Varne, ktoré obsahovali najstaršie zlaté premety na svete.

Krakow-Wieliczka. Systém žľabov a jám používaný na produkciu soli. Lengyelská kult. (podľa Bukowski 1985)


K jednoznačne najstarším dôkazom exploatácie soli sa zaraďuje aj miesto nazývané Soľný vrch v oblasti Catalonie v Španielsku, kde sa sedimenty získavali pomocou kamenných nástrojov lichobežníkovitého tvaru. Stovky pracovných nástrojov sa tu nachádzali nielen v okolí soľných ložísk, ale tiež v hroboch tunajšej spoločnosti, ktorá sa zrejme špecializovala práve na ich ťažbu.
Bezpečné dôkazy pre stredoeurópsku produkciu soli poskytli nálezy z krakovského vojvodstva, kde v mohutných miocénnych vrstvách vznikli niekoľko sto metrov silné sloje kamennej soli, pričom usadeniny v okolí obce Bochnia dosahujú dĺžku až 10 km. Mohutnosť slojov v svetoznámej Wieliczke pri Krakowe, dosahuje až 1,5 km a dĺžku taktiež až 10 km. Už v polovici 5. tisícročia sú tu doložené na lokalitách Barycz, Wieliczka a Pleszów hlinené briketáže, ktoré možno podľa spoľahlivých sprievodných nálezov zaradiť do pleszowskej skupiny tunajšej lengyelskej kultúry. Chemické analýzy, ktorú na ich zlomkoch potvrdili zvyšky chloridu sodného a monoxidu sodného sú nezvratným dôkazom ich účelu. V osade Barycz sa navyše odkryl aj systém žľabov a ohnísk, ktoré sú zrejme najstaršími solivarnými zariadeniami v tomto regióne. Tunajšie briketáže mali kónický, ku dnu sa zužujúci tvar so zaobleným dnom a prakticky všetky sa nachádzali v zlomkovitom stave, nakoľko po vyzrážaní soli to bol jediný spôsob, ako získať niekoľkokilový ingot. Kónický tvar nádob bol zrejme najviac prispôsobený technologickým potrebám a v rôznych obmenách sa ako briketáž využíval prakticky až do stredoveku.

Rekonštrukcia lengyelského solivaru vo Wieliczke
Drevevný zásobník na soľanku z doby bronzovej. Bãile Figa, Rumunsko (podľa Cavruc/Harding 2010)

Do obdobia nasledujúceho eneolitu je možné zaradiť počiatky produkcie soli v kultúre Bernburg, ktorá je príbuzná s kultúrou lievikovitých pohárov, v Halle-Saale, neďaleko východonemeckého Lipska, pričom kulminácia tunajšej produkcie nastáva až v dobe bronzovej a halštatskej. Niekoľko fragmentov briketáží a stopy po povrchovom dolovaní z Großobringen taktiež potvrdzujú začiatok výroby soli už v dobe bernburgskej kultúry.

Kamenné nástroje na dobývanie soli. Bãile Figa (podľa Cavruc/Harding 2010)

Záverom stredoeurópskeho neolitu (náš eneolit) sa objavujú potom ďalšie doklady solivarníctva, s ktorými zrejme súvisí aj zakladanie pohrebísk v blízkosti soľných prameňov v Auleben a Artern v Durínsku, ktoré spadajú do obdobia kultúry so šnúrovou keramikou, v absolútnom datovaní do polovice  3. tisícročia BC. Do približne rovnakého obdobia je možné zaradiť aj nález cylindrických hlinených briketáží z kultového objektu Ammensleben v Dolnom Sasku, ktoré patria eneolitickej schönfeldskej kultúre. Nedávno skúmané boli lokality v rumunskej Transilvánii, ktorá patrí k tradičným soľným centrám v Európe. Na lokalite Bãile Figa tu medzinárodný tím expertov odkryl unikátny komplex zariadení, vrátane drevených zásobníkov, potrubí, náradia a kamenných banských kladív, ktoré sa používali na dobývanie soli. Najintenzívnejšia výroba tu spadá do mladšej doby bronzovej a doby halštatskej.

Mestečko Hallstatt so Salzbergom, vyznačená je oblasť pravekých banských osád a pohrebiska

Nepochybne najznámejšou soľnou komorou (Salzkammergut) v Európe je oblasť hornorakúskeho Salzburgu, ktorá najmä v stredoveku plnila strategickú úlohu v európskej produkcii a distribúcii tohto cenného artiklu. Vďaka bohatým ložiskám soli sa tu po tisícročia vystriedali mnohé kultúry, ktoré zanechali po sebe nesmierne cenné archeologické pamiatky. Asi najznámejšou lokalitou je mestečko Hallstatt, ktoré je zapísané od roku 1997 aj v zozname pamiatok svetového dedičstva UNESCO. Unikátne náleziská v údolí horského údolia Niedere Sieg, ktorý sa nachádza v ťažko dostupnom Salzbergu, vo výške cca 450 m nad Hallstattským jazerom, objavil v roku 1846 banský úradník J.G.Ramsauer. Mohutné soľné sedimenty v mnohometrových vrstvách vnútri horských masívov rozprestierajúcich sa v okolí sú pozostatkom permského oceánu.

Hallstatt. Umelecká rekonštrukcia hlbinnej ťažby v dobe bronzovej (podľa Kern et all. 2009)

Práve bohatstvo tunajších ložísk pritiahlo do Hallstattu už neolitických roľníkov, takže nálezy kamenných mlatov a sekier v halštatskom údolí datujú najstaršie ťažobné aktivity už do obdobia pred 7000 rokmi. Akcelerácia exploatácie miestnych ložísk sa datuje ale až do strednej doby bronzovej (cca 1500 BC), kedy sa za pomoci medených a bronzových nástrojov začalo s hlbinnou ťažbou. Vzniklo tak niekoľko prvých vertikálnych šácht, ktoré sa v mladších obdobiach rozvetvovali a vytvorili tak niekoľkostokilometrový labyrint chodieb. Extenzívna ťažba „bieleho zlata“ urýchlila vznik pracovnej špecializácie, rozvíjal sa diaľkový obchod a zvyšovala sa sociálna diferenciácia, takže vznikala ekonomicky dominantná zložka pravekej spoločnosti, ktorá bohatla na ťažbe a distribúcii soli.

Čakan z doby bronzovej z halštatskej bane (podľa Kern et all. 2009)

Zlatú dobu rozkvetu zažil Hallstatt predovšetkým v staršej dobe železnej, ktorá je pomenovaná práve podľa tohto eponymného náleziska dobou halštatskou. Typickým polotovarom tohto obdobia sú srdcovité bochníky s váhou 12-42 kg, ktoré sa vynášali zavesené na motúzoch najčastejšie na pleci. Do tejto doby spadá rozsiahle pohrebisko s viac než 2000 hrobmi, ktoré odzrkadľuje vysokú civilizačnú úroveň nositeľov tejto kultúry, ktorej časť rozšírenia (tzv. východohalštatský okruh) zasiahla aj JZ časť nášho územia. Bohaté hroby s inhumačným rítom aj spoloplňovaním, nezriedka v robustných drevených komorách, obsahovali množstvo predmetov dennej spotreby, zbraní, šperkov, umeleckých predmetov a organickej výbavy.

Soľ sa z hallstattských baní vynášala v podobe bochníkov (podľa Kern et all.2009)

Početné importy z mediteránneho prostredia (predovšetkým z Etrúrie) ako aj z odľahlých častí európskeho severu (jantár) dokladujú čulé kultúrne kontakty miestnej spoločenskej elity.   Najpopulárnejším z tejto kategórie nálezov je však určite „Soľný muž“, ktorého múmia bola objavená v 18. storočí a hoci bol neskôr pochovaný na pohrebisku v mestečku, zostáva popri známom Ötzim jedným z mála európskych múmií. Jeho smrť môže súvisieť s koncom pravekej ťažby, ktorá je datovaná do 4. storočia p.n.l. V údolí Salzbergu vtedy došlo k mohutnému zosuvu pôdy, ktorý deštruoval banské diela a narušil štruktúru ťažobných šácht.

Kresby halštatských hrobov od J.G.Ramsauera (podľa Kern et all. 2009)

Opätovný záujem o halštatské soľné bohatstvo súvisí až s dobou rímskou, kedy na úpätí Salzbergu vznikla rímska osada v ktorej bola nedávno objavená kúpeľná stavba, a menšie pohrebisko. Po sporadických nálezoch z včasného stredoveku sa ťažba v tomto regióne obnovila počiatkom 14. storočia, kedy soľnú produkciu a obchod Salzkammergutu prevzalo severnejšie ležiace centrum Salzburg. Oblasť rakúskych Álp tak vďaka dostatku nerastných surovín, teda okrem soli tiež medi, železa a drahých kovov, vďačí za mimoriadne bohatstvo archeologických nálezísk po kultúrach, ktoré dokázali toto prírodné dedičstvo využiť a prispieť tak nemalou mierou k civilizačnému pokroku v rámci celej Európy.

Hrobová výbava Hallstattskej elity (podľa Kern et all. 2009)

Literatúra

Bukowski,Z.: Salt production in Poland in Prehistoric Times. Arch. Polona 24, 1985, 27-70.

Cavruc,V.-Harding,A.: Cercetările privind exploatarea sării în nord-estul Transilvaniei (2006-2010). Raport preliminar. Angvstia 14, 2010, Arheologie, 165-244.

Kern,A.-Kowarik,K.-Rausch,A.-Reschreiter,H. (Eds.): Kingdom of Salt. 7000 years of Hallstatt. Wien 2009.

Saile,T.: Salt in the Neolithic of Central Europe:production and distribution. In: Nikolov,V.-Bacvarov.K.(Eds.): Salz und Gold: die Rolle des Salzes im prähistorischen Europa. Provadia-Velikovo Tarnovo 2012, 225-238.

Weller,O.: La production chalkolithique du sel à Provadia-Solnitsata: de la technologie céramique aux implications socio-économiques. In: Nikolov,V.-Bacvarov.K.(Eds.): Salz und Gold: die Rolle des Salzes im prähistorischen Europa. Provadia-Velikovo Tarnovo 2012, 67-87.

Weller,O.: The earliest rock salt exploitation in Europe:a salt mountain in the Spanish Neolithic. Antiquity 76, 2002, 317-318

Weller,O.: Los orígenes de la producción de sal: evidencias, funciones y valor en el Neolítico europeo. Pyrenae 35, 1, 2004, 93-116.

Copyright © ArcheologiaSK 2017 Kontaktné informácieRedakčná radaZasielanie noviniek websolutions: ZOKA CMS: Typo3