Sloven?ina
English
< Predošlá položka
Od: Z.Šimková

Dračie jaskyne

Podzemné priestory priťahovali pozornosť človeka od nepamäti. Ľudia jaskyne využívali ako dočasné obydlia alebo úkryty pred nepriateľom a zlým počasím. Niektoré lokality poslúžili ako miesta posledného odpočinku pre členov pravekej komunity. Iné boli svojim charakterom predurčené stať sa dejiskom náboženských obradov. Či pravekí „jaskyniari“ skúmali jaskyne aj s vedeckým záujmom dnes už ťažko zistíme. Hoci ľudia žijúci v úzkom vzťahu s prírodou nepochybne poznali nebezpečenstvá, ktoré ich mohli stretnúť,  naisto pátrali aj po benefitoch, ktoré mohli z okolitej prírody čerpať. Až stredoveké písomné záznamy nám prinášajú prvé informácie o zvedavosti ľudí a ich návštevách v jaskyniach nielen za účelom využitia podzemného priestoru, ale aj skúmania a zužitkovania jaskynnej výplne. Ich subjektívne zážitky a pocity, ktoré nadobudli pri týchto prieskumoch dávali jaskyniam mená, vymýšľali príbehy,  ktoré zľudoveli a v podobe povestí sa tradujú dodnes. V nich mnohé z jaskýň obývali nadprirodzené bytosti a keďže v predstavách stredovekého človeka bolo peklo situované pod zemou, ani tieto podzemné bytosti zväčša neoplývali pozitívnymi charakterovými črtami. Čerti, draky, šarkany...najradšej žili  v nedostupných horách, kde bolo skalných dutín dostatok.

Conrad Gesner

Draky v povedomí jednoduchých ľudí boli reálne bytosti a ani v radoch učencov spočiatku nikto nepochyboval o ich existencii. Švajčiarsky lekár a prírodovedec Conrad Gesner (1516 – 1565) bol autorom veľkolepého diela Historiae animalium, v ktorom zozbieral a roztriedil všetky známe informácie o zvieratách, či už zo spisov starovekých, alebo zo správ jeho súčasníkov, a samozrejme aj z vlastných pozorovaní. Rovnako, ako mnohí jeho súčasníci veril, že draky jestvujú a venoval im  samostatnú kapitolu v stati o hadoch. Rozdelil ich na niekoľko základných druhov, zaznamenal ich využitie v medicíne a zverejnil aj ich kresby.

Jeden z typov draka podľa A.Kirchera

Takmer o storočie neskôr, v roku 1665, vzdelaný nemecký jezuita Athanasius Kircher publikoval dielo Mundus  Subterraneus (Podzemný svet), kde v samostatnej kapitole opísal niekoľko typov drakov, ktorých existenciu doložil príbehmi, ba dokonca „skutočnými“ vypreparovanými drakmi, opatrovanými v rôznych šľachtických zbierkach kuriozít. O drakoch sa zmieňovali i naši učenci. Prvá písomná zmienka sa nachádza v tzv. Spišskej (Levočskej) kronike, ktorej autorom bol levočský mestský kronikár Gašpar Hain. Okrem iného tu opísal veľké zemetrasenie, ktoré postihlo v auguste roku 1662 oblasť Vysokých Tatier. Počas tejto udalosti, keď sa vraj rúcali vrchy a vytvorilo sa nové pleso, sa mal objaviť aj šarkan, ktorý nejaký čas pobudol v opustenom kostole pri Štrbe. Ďalšia zmienka o veľkom šarkanovi nad Levočou sa vzťahuje na záznam zo 7. júna 1688. Okrem toho o tatranských šarkanoch vznikalo množstvo ľudových povestí a aj z extrémnych výkyvov počasia, či katastrof (lejaky, búrky, záplavy, zemetrasenia) v tejto časti Slovenska bývali draci obviňovaní.

Kosti "drakov" v diele J.P.Haina

Zatiaľ prvým známym učencom, ktorý sa v našich zemepisných šírkach bližšie zaoberal skúmaním drakov a ich pozostatkov, bol prešovský mestský lekár Johann Paterson Hain (1615 – 1675), pochádzajúci z Pruska. Zaoberal sa chémiou, optikou, mineralógiou a paleontológiou. Ako lekár pôsobil istý čas v Poľsku, neskôr pracoval v Kežmarku, Levoči a v roku 1669 sa usadil v Prešove, kde zostal až do svojej smrti. Podtatranský kraj poskytoval dostatok podnetov pre jeho záujmy, tu sa dozvedel o existencií jaskýň, i o dračích kostiach, ktoré sa v nich údajne nachádzali. Získaval ich od miestnych obyvateľov, a niektoré jaskyne i sám preskúmal. Štúdie a poznatky uverejňoval vo forme listov, ktoré vychádzali v časopise Miscellanea medico – physica Academiae Naturae Curiosorum, vydávanom nemeckou prírodovednou spoločnosťou Academia Leopoldina. Práve tu vyšli v roku 1672 pod názvom Observatio (Pozorovanie) informácie o karpatských drakoch a miestach, ktoré obývali (De draconibus Carpaticis).

Haligovce - jaskyňa Axamitka (foto M.Soják)

Ako lekár sa J. P. Hain vyznal v anatómii a nerobilo mu ťažkosti presne rozpoznať jednotlivé kosti a časti tela, z ktorých pochádzali. Určiť živočíšny druh bol už väčší problém. Keďže kvôli veľkým rozmerom kostí nevedel priradiť tieto pozostatky k žiadnemu žijúcemu zvieraťu, stotožnil ich s kosťami draka. V 17. storočí o existencii týchto tvorov málokto pochyboval a viera v draky a šarkany bola umocňovaná aj výpoveďami očitých svedkov. Nakoniec, ako sme už uviedli vyššie, draky boli bežnou súčasťou nielen stredovekých bestiárov, ale aj diel renomovaných európskych učencov na začiatku novoveku. V Pozorovaní č. 139 sa venuje aj využitiu kostí v medicíne. Medzi pospolitým ľudom sa údajne s dračími pozostatkami obchodovalo a s úspechom sa používali proti epilepsii. J. P. Hain zistil, že zuby draka priložené na telo chorých spôsobuje silné potenie. Šarkany vraj s obľubou prebývali v studených jaskyniach. V Pozorovaní č. 194 opisuje Hain dve z týchto miest. Predpokladá sa, že prvou je jaskyňa Aksamitka pri Haligovciach, ktorú osobne preskúmal a získal odtiaľ „dračie“ kosti. V podstate realizoval prvý u nás zaznamenaný paleontologický výskum, nálezy aj opísal a nakreslil. Druhou lokalitou s výskytom týchto kostí je niektorá z jaskýň v Demänovskej doline. Toto miesto už J. P. Hain osobne nenavštívil a informácie čerpal s korešpondencie s neznámym človekom zemianského pôvodu, ktorý v jaskyni bol a opísal mu ju.

Náčrt kostry draka podľa J. Buchholtza

Na základe rozboru opisu vchodu a priestorov jaskyne sa M. Lalkovič, zaoberajúci sa históriou speleológie domnieva, že túto lokalitu možno stotožniť s Demänovskou ľadovou jaskyňou. V prvej tretine 18. storočia  sa v učených kruhoch stále diskutovalo o drakoch a ich výskyte, no už sa začali objavovať aj prvé pochybnosti. Centrom „dračích výskumov“ a pozorovaní zostávala podtatranská oblasť, najmä Spiš a Liptov. Prírodovedec a kežmarský mestský lekár Daniel Fischer bol ďalší, kto pátral po záhadných kostiach a našiel ich už na osvedčenom mieste v jaskyni Aksamitka. Údajne z nich zostavil celú kostru, ktorú daroval cisárovi Leopolodovi I. Napriek tomu, že intenzívne skúmal využívanie lokálnych prírodných zdrojov na výrobu vlastných liečiv a inšpiroval sa aj ľudovým liečiteľstvom, nemáme zmienky o tom, že by experimentoval aj s „dračími“ kosťami.

Kostra medveďa jaskynného z Važeckej jaskyne (foto V.Struhár)

Daniel Fischer už patril do generácie vedcov začínajúcej osvieteneckej éry. Bol súčasníkom Juraja Buchholza ml. a Juraja Bohuša, ktorí boli súčasťou siete spolupracovníkov Mateja Bela a prispievali informáciami do jeho pripravovaného monumentálneho vlastivedného projektu Hungariae antiquae et novae prodromus (1723). Z nášho pohľadu to boli zvláštne časy. Učenci sa postupne zbavovali nánosov povier a snažili sa o kritické hodnotenie problémov, podložené experimentami, ale jednou nohu ešte stáli v minulosti, často ovplyvňovaní ľudovými poverami. Georg Buchholz mladší (1688-1737) študoval teológiu, medicínu a prírodné vedy na významných univerzitách v Gdaňsku, Greifswalde, Lipsku a Wittenbergu. Po skončení štúdií pôsobil ako rektor evanjelickej školy v Paludzi na Liptove a neskôr bol rektorom na evanjelickom lýceu v Kežmarku. Počas svojho pobytu na Liptove preskúmal Západne Tatry i severné predhoria Nízkych Tatier. Ako spolupracovník Mateja Bela, mu posielal písomné správy o historických a prírodných zaujímavostiach regiónu. Jeho pozornosť pútali najmä jaskyne. Viaceré z nich preskúmal, a je autorom pozdĺžneho rezu Demänovskej ľadovej jaskyne, ktorý bol uverejnený v Belovom Prodrome. Jeho počiatočný záujem o podzemný svet sa sústreďoval na „dračie“ kosti. V roku 1718 si poznamenal do svojho denníka, že videl letieť akéhosi draka ponad Lazište. Niekoľko mesiacov nato sa skontaktoval s Matejom Belom a informoval ho o kostiach, ktoré nachádzal v demänovských jaskyniach a podľa miestnych obyvateľov to mali byť pozostatky drakov. Spolupracoval aj s kežmarskými učencami – s už spomínaným D. Fischerom a s rektorom evanjelického lýcea Jurajom Bohušom. D. Fischerovi poslal kosti, aby bližšie špecifikoval druh zvieraťa, ktorému patrili. S J. Bohušom spoločne v Kežmarku študovali ossa Draconum „dračie kosti“. Buchholtz sa pokúsil o náčrt podoby draka a bol po D. Fischerovi druhým, ktorý údajne zostavil celú  kostru. Poslal ju do múzea prírodnín v Drážďanoch, za čo si od saského kurfirsta Augusta II. Silného vyslúžil zlatú medailu.

Kresba dračích kostí z Dem.jaskýň podľa F.E.Bruckmana

Juraj Bohuš bol už vo svojich pozorovaniach opatrnejší. Aj on sa pokúsil o rekonštrukciu celej kostry, no neúspešne. Rovnako sa zmieňuje o tvrdeniach, že na Spiši vraj bolo vídať draky, avšak nestotožňuje sa s týmito správami, ani ich nevyvracia.  Navštívil niekoľko jaskýň, medzi nimi už spomínanú Aksamitku a preskúmal aj „Dračiu dieru“, lokalitu neďaleko Ždiaru, ktorú zatiaľ nevieme priradiť k žiadnej známej jaskyni. Našiel tu veľa kostí obrovských rozmerov, no už vyjadril pochybnosti o ich „dračom“ pôvode.

Matej Bell

Matej Bel sa nemohol vyhnúť problematike dračích kostí v slovenských jaskyniach. Informácie o nich získal z viacerých zdrojov a zverejnil ich vo svojom diele, no i on bol rezervovaný vo vyjadrovaní názoru na túto problematiku. Reči o drakoch a ich výskyte v karpatských jaskyniach boli známe. Nikto nepopieral ani existenciu kostí obrovských rozmerov na viacerých lokalitách. M. Bel sa ale jednoznačne nepriklonil ani na stranu pochybovačov, ani na stranu zástancov dračej teórie. Predpokladal, že kosti, ktoré boli predmetom toľkých učených rozpráv určite patrili divým zvieratám, ktoré v týchto miestach v minulosti žili, no vyhynuli buď nedávno, alebo ešte v predpotopných časoch. V otázke liečivých účinkov kostí je skôr skeptický a výnimočnú povesť akú mali medzi bežnými ľuďmi prisudzuje ich veľkým rozmerom a mýtom, ktoré ich sprevádzali. No nezavrhuje ani možnosť, že dlhodobým zotrvaním v špecifickom jaskynnom prostredí mohli nadobudnúť vlastnosti, ktoré za určitých okolností a pri niektorých ochoreniach mohli na zdravie človeka pôsobiť priaznivo. Hoci moderný človek sa môže pri  zmienkach o liečení dračími kosťami pousmiať, netreba celkom podceňovať  placebo efekt, pri ktorom pacient dosiahne zlepšenie zdravotného stavu vďaka svojej viere v liečebné účinky  „medicíny“, ktorá je mu podávaná a prezentovaná ako liek.

F.E.Bruckmann

V roku 1724 precestoval veľkú časť Slovenska Franz Ernst Brückmann (1697 – 1753), nemecký  lekár, prírodovedec a cestovateľ. Zaujímali ho najmä prírodné osobitosti, medziiným i jaskyne. V máji zavítal do Liptovského Mikuláša a stretol sa s D. Fischerom, ktorý tu v tom čase pôsobil ako lekár. Navštívil Draconum antra „dračie jaskyne“ v Demänovskej doline a vo dvoch zo svojich listoch z ciest – „epistola itineraria“ (1739, 1740) zverejnil opis kostí, ktoré sa tu v hojnom počte vyskytovali. Poznamenal, že ich domáci obyvatelia považujú za dračie a používajú na liečbu pečeňových ochorení. Brückmann porovnával tieto kosti s kosťami z niektorých nemeckých jaskýň a na základe analógií ich prvýkrát prisúdil konkrétnemu živočíšnemu druhu, ktorý bol aj v tých časoch v okolitých lesoch početný – medveďovi. V druhej polovici 18. storočia sa o nadrozmerných osteologických pozostatkoch zo slovenských jaskýň vyjadrujú viacerí autori (J. A. Czirbes, R. Towson, Ch. Generisch ai.). Viac-menej však len konštatujú ich výskyt a spomínajú ľudové povery, ktoré pôvod kostí svojsky vysvetľujú.

Ursus spelaeus - Medveď jaskynný

Až začiatkom 19. storočia definitívne dokázali učenci J.  Ch.  Rosenmüller (nemecký lekár) a G.L. Ch. F. D. Cuvier (francúzsky paleontológ), že kosti, ktoré boli v mnohých krajinách po niekoľko storočí považované za dračie, patrili v skutočnosti vyhynutému pleistocénnemu druhu jaskynného medveďa (Ursus spelaeus). Takto sa „draky a šarkany“ zmenili na medvede. A koľko „dračích brlohov“ máme na Slovensku? Existuje niekoľko lokalít s prívlastkom Dračia, či Šarkania  - jaskyňa/diera. No tie, na ktoré sa vzťahuje známe latinské „nomen omen“ sú dve.

Mapa rozšírenia medveďov na území Liptova (podľa M.Sabola a V.Struhára)
Očný zub medveďa jaskynného z Liskovskej jaskyne (foto V.Struhár)

Areál rozšírenia jaskynného medveďa bol obrovský, to znamená, že jeho životné prostredie muselo byť veľmi rozmanité. Obýval územie od Pyrenejí až po Ural. Obľuboval najmä ťažko prístupné skalnaté terény s množstvom suchších tichých úkrytov. Dôležitá bola samozrejme blízkosť vody. Živil sa prevažne rastlinnou potravou. Najpočetnejším zástupcom fosílnych medveďov bol na území Slovenska druh Ursus spelaeus. Jeho pozostatky sú známe z niekoľkých desiatok, prevažne jaskynných lokalít. V časoch, keď ľudia náhodne vykopávali, alebo zámerne vyhľadávali jeho kosti v tomto priestore už nežili žiadne živočíchy, ktorých rozmery by boli porovnateľné s pozostatkami jaskynného medveďa. Rešpekt budili najmä lebky a zuby. Tieto nálezy podnecovali ľudskú fantáziu a dali mená jaskyniam v mnohých európskych krajinách.

Literatúra

Grosz, A. : Povesti spod Tatier. Bratislava 2013.

Lalkovič, M.:  Najstaršia písomná zmienka o Demänovskej ľadovej jaskyni. Aragonit 8, 2003, 48-51.

Lalkovič, M.: K problematike Dračích jaskýň Demänovskej doliny, Aragonit 9, 2004, 57-60.

Lalkovič, M. – Komorová, K. : Juraj Buchholz a počiatky jaskynného mapovania na Slovensku. Slovenský kras, XXIX, 1991, 155 – 177.

Prikryl, Ľ. V.: Matej Bel a jaskyne na Slovensku. Slovenský kras XXII, 1984, 5-23.

Prikryl, Ľ. V.: Jaskyne „drakov“ na Slovensku. Slovenský kras XXIII, 1985, 307-322.

Sabol, M. – Struhár, V.: Fosílne a subfosílne nálezy medveďov (Carnivora, Ursidae) z územia Liptova (severné Slovensko). Slovenský kras XL, 2002, 49-88.

Copyright © ArcheologiaSK 2019 Kontaktné informácieRedakčná radaZasielanie noviniek websolutions: ZOKA CMS: Typo3