Ako lekár sa J. P. Hain vyznal v anatómii a nerobilo mu ťažkosti presne rozpoznať jednotlivé kosti a časti tela, z ktorých pochádzali. Určiť živočíšny druh bol už väčší problém. Keďže kvôli veľkým rozmerom kostí nevedel priradiť tieto pozostatky k žiadnemu žijúcemu zvieraťu, stotožnil ich s kosťami draka. V 17. storočí o existencii týchto tvorov málokto pochyboval a viera v draky a šarkany bola umocňovaná aj výpoveďami očitých svedkov. Nakoniec, ako sme už uviedli vyššie, draky boli bežnou súčasťou nielen stredovekých bestiárov, ale aj diel renomovaných európskych učencov na začiatku novoveku. V Pozorovaní č. 139 sa venuje aj využitiu kostí v medicíne. Medzi pospolitým ľudom sa údajne s dračími pozostatkami obchodovalo a s úspechom sa používali proti epilepsii. J. P. Hain zistil, že zuby draka priložené na telo chorých spôsobuje silné potenie. Šarkany vraj s obľubou prebývali v studených jaskyniach. V Pozorovaní č. 194 opisuje Hain dve z týchto miest. Predpokladá sa, že prvou je jaskyňa Aksamitka pri Haligovciach, ktorú osobne preskúmal a získal odtiaľ „dračie“ kosti. V podstate realizoval prvý u nás zaznamenaný paleontologický výskum, nálezy aj opísal a nakreslil. Druhou lokalitou s výskytom týchto kostí je niektorá z jaskýň v Demänovskej doline. Toto miesto už J. P. Hain osobne nenavštívil a informácie čerpal s korešpondencie s neznámym človekom zemianského pôvodu, ktorý v jaskyni bol a opísal mu ju.

Na základe rozboru opisu vchodu a priestorov jaskyne sa M. Lalkovič, zaoberajúci sa históriou speleológie domnieva, že túto lokalitu možno stotožniť s Demänovskou ľadovou jaskyňou. V prvej tretine 18. storočia  sa v učených kruhoch stále diskutovalo o drakoch a ich výskyte, no už sa začali objavovať aj prvé pochybnosti. Centrom „dračích výskumov“ a pozorovaní zostávala podtatranská oblasť, najmä Spiš a Liptov. Prírodovedec a kežmarský mestský lekár Daniel Fischer bol ďalší, kto pátral po záhadných kostiach a našiel ich už na osvedčenom mieste v jaskyni Aksamitka. Údajne z nich zostavil celú kostru, ktorú daroval cisárovi Leopolodovi I. Napriek tomu, že intenzívne skúmal využívanie lokálnych prírodných zdrojov na výrobu vlastných liečiv a inšpiroval sa aj ľudovým liečiteľstvom, nemáme zmienky o tom, že by experimentoval aj s „dračími“ kosťami.

Daniel Fischer už patril do generácie vedcov začínajúcej osvieteneckej éry. Bol súčasníkom Juraja Buchholza ml. a Juraja Bohuša, ktorí boli súčasťou siete spolupracovníkov Mateja Bela a prispievali informáciami do jeho pripravovaného monumentálneho vlastivedného projektu Hungariae antiquae et novae prodromus (1723). Z nášho pohľadu to boli zvláštne časy. Učenci sa postupne zbavovali nánosov povier a snažili sa o kritické hodnotenie problémov, podložené experimentami, ale jednou nohu ešte stáli v minulosti, často ovplyvňovaní ľudovými poverami. Georg Buchholz mladší (1688-1737) študoval teológiu, medicínu a prírodné vedy na významných univerzitách v Gdaňsku, Greifswalde, Lipsku a Wittenbergu. Po skončení štúdií pôsobil ako rektor evanjelickej školy v Paludzi na Liptove a neskôr bol rektorom na evanjelickom lýceu v Kežmarku. Počas svojho pobytu na Liptove preskúmal Západne Tatry i severné predhoria Nízkych Tatier. Ako spolupracovník Mateja Bela, mu posielal písomné správy o historických a prírodných zaujímavostiach regiónu. Jeho pozornosť pútali najmä jaskyne. Viaceré z nich preskúmal, a je autorom pozdĺžneho rezu Demänovskej ľadovej jaskyne, ktorý bol uverejnený v Belovom Prodrome. Jeho počiatočný záujem o podzemný svet sa sústreďoval na „dračie“ kosti. V roku 1718 si poznamenal do svojho denníka, že videl letieť akéhosi draka ponad Lazište. Niekoľko mesiacov nato sa skontaktoval s Matejom Belom a informoval ho o kostiach, ktoré nachádzal v demänovských jaskyniach a podľa miestnych obyvateľov to mali byť pozostatky drakov. Spolupracoval aj s kežmarskými učencami – s už spomínaným D. Fischerom a s rektorom evanjelického lýcea Jurajom Bohušom. D. Fischerovi poslal kosti, aby bližšie špecifikoval druh zvieraťa, ktorému patrili. S J. Bohušom spoločne v Kežmarku študovali ossa Draconum „dračie kosti“. Buchholtz sa pokúsil o náčrt podoby draka a bol po D. Fischerovi druhým, ktorý údajne zostavil celú  kostru. Poslal ju do múzea prírodnín v Drážďanoch, za čo si od saského kurfirsta Augusta II. Silného vyslúžil zlatú medailu.

Juraj Bohuš bol už vo svojich pozorovaniach opatrnejší. Aj on sa pokúsil o rekonštrukciu celej kostry, no neúspešne. Rovnako sa zmieňuje o tvrdeniach, že na Spiši vraj bolo vídať draky, avšak nestotožňuje sa s týmito správami, ani ich nevyvracia.  Navštívil niekoľko jaskýň, medzi nimi už spomínanú Aksamitku a preskúmal aj „Dračiu dieru“, lokalitu neďaleko Ždiaru, ktorú zatiaľ nevieme priradiť k žiadnej známej jaskyni. Našiel tu veľa kostí obrovských rozmerov, no už vyjadril pochybnosti o ich „dračom“ pôvode.