Sloven?ina
English
< Predošlá položka
Od: Mgr. T. Čeklovský, PhD.

Neandertálci - naši blízki bratranci?

Neandertálska rodina - archeopark Krapina v Chorvátsku (foto: V.Struhár)

Slovensko už v strednom paleolite osídlili prví známi obyvatelia – pravekí ľudia neandertálskeho typu. Človek neandertálsky (Homo neanderthalensis KING, 1864) je predmetom celosvetového výskumu už od svojho objavu v roku 1856 v údolí Neandertal (pôvodne písané ako Neanderthal) pri Düsseldorfe v Nemecku. Tento vyhynutý ľudský druh zanechal o svojej prítomnosti množstvo dôkazov, či už v podobe kostrových zvyškov, nástrojov alebo zvyškov lovnej zveri v jaskyniach či na otvorených stanovištiach. V súčasnosti sa výskum neandertálcov zameriava najmä na ich fylogenetické postavenie a na ich životné prostredie. 

Evolúcia rodu Homo. Zdroj: wallace.genetics.uga.edu

Prvým ľudským druhom, ktorý sa z Afriky rozšíril do Ázie a Európy, bol Homo ergaster, známy 1,8 milióna rokov starými nálezmi z Dmanisi (Gruzínsko).  Ďalším druhom známym z lokality Gran Dolina (Španielsko) je Homo antecessor starý minimálne 780 000 rokov. Za priameho predchodcu neandertálcov sa ale považuje Homo heidelbergensis, opísaný podľa čeľuste nájdenej v Maueri pri Heidelbergu (Nemecko), datovanej do obdobia 609 000 BP. Z taxonomického hľadiska sa človek neandertálsky až do nedávnej doby pokladal za samostatný druh s označením H. neanderthalensis. Výsledky nových analýz DNA však naznačujú, že človek neandertálsky by mohol patriť priamo do vývojovej línie človeka rozumného a mohol by byť označovaný ako poddruh H. sapiens neanderthalensis, ktorý sa mohol krížiť s moderným človekom.

Populácie druhu H. neanderthalensis žili v Európe a Ázii na území ohraničenom Gibraltárom na juhozápade a Uzbekistanom na východe v rozpätí 230 000 – 29 000 rokov BP. Z diachrónneho hľadiska ich delíme na niekoľko skupín – protoneandertálcov, klasických neandertálcov a neskorých neandertálcov. Hoci z hľadiska morfologických znakov pripomínajú protoneandertálci viac svojich predchodcov z druhu H. heidelbergensis a neskorí neandertálci druh H. sapiens. K celkovej charakteristike klasických neandertálcov patria tieto znaky: platycefalická (plochá) mozgovňa, kapacita lebky v rozmedzí 1300 až 1750 cm3, nadočnicový val s náznakom členenia na dva nadočnicové oblúky (arcus superciliares), vyčnievajúce záhlavie vytvárajúce eliptickú priehlbeninu (fossa suprainiaca), pomerne plochá báza lebky, kruhovitý obrys lebky pri pohľade zozadu, vyčnievajúca tvár s veľkým a širokým nosom, alveolárny prognatizmus (sánkové alveoly predsunuté voči čeľusťovým), nevyvinutá alebo naznačená bradová hrčka (protuberantia mentalis), pomerne veľké rezáky, taurodontizmus (veľká dutina črenových zubov a stoličiek so zrastenými koreňmi), retromolárna medzera medzi treťou stoličkou a predným okrajom ramena sánky, chýbajúca čeľustná jama (fossa canina), tenšie kosti lebky ako u H. heidelbergensis, acetábulum posunuté smerom dozadu, žliabok na chrbtovej strane laterálneho okraja lopatky a mohutné úpony svalov vrátane ohýbačov prstov.

Nenadertálec z irackej jaskyne Šanidár I. Podľa J.Gurche

Priemerná telesná výška mužov sa odhaduje na 163 cm, ženy boli asi o 10 cm nižšie. Vzhľadom na robustnú kostru a mohutne vytvorené svalstvo dosahovali neandertálci hmotnosť 68 až 77 kg, niektorí odborníci im pripisujú hmotnosť až do 90 kg. Mimoriadna robustnosť, zavalité telo so súdkovitým hrudníkom, ako aj široký a vystupujúci nos sú dôsledkom prispôsobenia sa na nepriaznivé podmienky ľadových dôb európskeho stredného a vrchného pleistocénu. Jednou z úloh nápadného nosa bolo zrejme zohrievanie vzduchu pred vstupom do priedušiek a do pľúc. Západoázijskí predstavitelia klasických neandertálcov sa vyznačujú aj silne obrúsenými zubami prednej časti chrupu, ktoré zrejme využívali na nejaké paramastikačné účely – azda spracovávanie zvieracej kože. Amputované predlaktie z jaskyne Šánidar (Irak) je dôkazom dokonalo vykonanej a zahojenej operácie svedčiacej o základných anatomických poznatkoch i úspešných liečebných praktikách (utlmenie bolesti, zastavenie krvácania, zamedzenie pooperačnej infekcie. Neandertálski pravekí ľudia sú nositelia stredopaleolitických kultúr nazvaných moustérien (premoustérien, taubachien, klasický moustérien, levalloi-moustérien) a micoquien. Z moustérienskych nástrojov sú najčastejšie driapadlá, nože, zúbkované a rydlovité nástroje, hrubšie vrtáky, škrabadlá, rydlá, kamenné a listové hroty, sekáče a ojedinele sa vyskytujú i kostené nástroje tzv. retušéry – podložky na opracovanie nástrojov. Kultúra micoquien zase obsahuje obojstranne opracované nástroje, plošne opracované driapadlá, klinky a nože.

Pohrebná scéna z jaskyne Šanidár (zdroj internet)
Šala I. Čelová kosť pravdepodobne ženy (foto: J.Jakab AÚ SAV v Nitre)

Na území Slovenska je prítomnosť neandertálcov doložená minimálne na 33 lokalitách. Náleziská sú charakteristické nálezmi kamennej industrie a k najznámejším takýmto lokalitám patria Čertova pec, Hôrka-Ondrej, Gánovce, Bojnice a pravdepodobne aj Bešeňová. Na dvoch lokalitách sa našli aj anatomické zvyšky neandertálcov (Gánovce, Šaľa). Na lokalite Gánovce-Hrádok sa v roku 1926 v korodovanom travertíne, ktorý pochádzal z okraja hlavného minerálneho prameňa, našiel vyliatok mozgovne protoneandertálca s kapacitou 1320 cm3, patriaci pravdepodobne žene. Systematický výskum bol realizovaný v rokoch 1955 až 1960, kedy sa našli ešte odtlačky vretennej a lýtkovej kosti mladého jedinca. Miesto nálezu zvyškov neandertálskeho človeka bolo datované do obdobia 105 000 rokov BP, no v súčasnosti je tento dátum spochybňovaný a aj paleontologické nálezy z lokality neboli dosiaľ komplexne vyhodnotené. Do prvej polovice posledného glaciálu sú k neandertálcom zo Slovenska zaradené dva nálezy častí lebiek zo Šale. Na lokalite Šaľa 1 sa v roku 1961 našla čelová kosť dospelej ženy s výraznými nadočnicovými oblúkmi a na lokalite Šaľa 2 sa počas výskumu v rokoch 1993 až 1995 našla ľavá polovica lebky (pravdepodobne muža), ktoré E. VLČEK na základe morfologických znakov zaraďuje k typu neskorého neandertálca, teda vývojovej forme, ktorá sa vyskytuje aj na Morave a na Prednom východe.

Výliatok mozgovne nenadertálskej ženy z Gánoviec (foto: J.Jakab AÚ SAV v Nitre)

Na najnižšom stupni vývoja ľudskej spoločnosti bol vzťah človeka k prírodnému prostrediu veľmi úzky. K hlavným zdrojom obživy neandertálcov patril lov, ktorý v moustérienskej kultúre už predstavuje organizovanú záležitosť. Súviselo to so zdokonalením kamenných nástrojov a zbraní, s využívaním ohňa a s celkovým rozumovým vývojom človeka. Táboriská neboli vyberané náhodne, ale s istým zámerom, vychádzajúcim zo znalosti terénu a priestoru, v ktorom sa skupiny lovcov a zberačov pohybovali. Nešlo o veľký počet etnických spoločenských formácií, keďže to bola prvotná rodová spoločnosť s kočujúcimi rodmi a rodinami, ktoré vzhľadom na vtedajšie formy zabezpečovania si potravy pomerne často menili lovecké revíry, a tým aj svoje sídliská. Najčastejšie boli vyhľadávané miesta pri prameňoch vody, čo odráža istú stratégiu lovu, alebo, keď vzrástla početnosť a mobilita tlupy, spravidla vyhľadávali dôležité strategické polohy, odkiaľ mohli sledovať pohyb stádovitej zveri.

Porovnanie lebky moderného človeka a neandertálca (podľa J.J.Hublina)

Z dosiaľ známych stredopaleolitických nálezísk na Slovensku prevládajú sídliská v jaskyniach, pod skalnými prevismi alebo na travertínových kopách v okolí prameňoch minerálnych vôd. Len výnimočne reprezentujú aj trvalejšie osídlenie s množstvom fosílnych nálezov. Zmeny týkajúce sa prírodného prostredia mali okrem výskytu a diverzity fauny podstatný vplyv aj na vývoj človeka a jeho kultúr, a na druhej strane limitovali postup osídľovania európskych priestorov. V rámci týchto posunov došlo aj k osídleniu Slovenska, preto nálezy z vrchného pleistocénu na Slovensku nemôžeme hodnotiť izolovane, ale v širšom európskom kontexte. Slovensko sa postupne usiluje dobehnúť počet i stav poznania najmä susednej Moravy, ktorá svojim zemepisným charakterom bola výhodnejším severojužným (taktiež aj v opačnom smere) komunikačným prechodom v strednej Európe.

Náleziská neandertálca na Slovensku (podľa Ľ.Kaminskej, doplnené). 1 – Šaľa (Šaľa 1, Šaľa 2), 2 – Gánovce-Hrádok, 3 – Hôrka-Ondrej, 4 – Hranovnica, 5 – Vyšné Ružbachy (Horbek), 6 – Levoča, 7 – Beharovce (Sobocisko), 8 – Prešov, 9 – Červenica, 10 – Soľ, 11 – Banské, 12 – Komárov, 13 – Nižný Hrabovec, 14 – Zvolen, 15 – Lutila, 16 – Žiar nad Hronom, 17 – Bartošova Lehôtka, 18 – Lovčica, 19 – Lehôtka pod Brehmi, 20 – Prievidza, 21 – Bojnice (Bojnice I, Bojnice III), 22 – Vlčkovce, 23 – Radošina (Čertova pec), 24 – Banka, 25 – Nové Mesto nad Váhom-Mnešice, 26 – Zamarovce, 27 – Podbranč, 28 – Prietrž, 29 – Osuské, 30 – Hlboké, 31 – Kunov, 32 – Sobotište, 33 – Bešeňová

V strednej Európe sú známymi neandertálskymi lokalitami jaskyne Kůlna, Šipka, Švédův stůl, Pekárna (Morava), Subalyuk (Maďarsko), či otvorené sídlisko Königsaue (Nemecko). Kultúra micoquien je častokrát viazaná na krasové oblasti. Okrem spomínaných krajín sa nálezy neandertálcov vyskytujú aj na viacerých lokalitách v Španielsku, Francúzsku, Belgicku, Veľkej Británii, Taliansku, Chorvátsku, Ukrajine či Rusku, čo poukazuje na ich širokú distribúciu v Európe. Ako už staršie nálezy z jaskyne Šanidár (Irak), tak i novšie nálezy z La Chapelle-aux-Saints (Francúzsko) ukázali, že neandertálci pochovávali svojich najbližších.

Rozšírenie neandertálcov na území Európy
Copyright © ArcheologiaSK 2017 Kontaktné informácieRedakčná radaZasielanie noviniek websolutions: ZOKA CMS: Typo3