Sloven?ina
English

Dejiny po roku 1918

Vývoj po vzniku Československa po roku 1918 na poli vedeckého bádania bol poznamenaný akútnym nedostatkom domácich odborníkov, archeológiu nevynímajúc. Archeologická obec sa združovala predovšetkým okolo kultúrnych ustanovizní – Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Matice Slovenskej a Slovenského národného múzea. Už krátko po vzniku republiky, 12.11.1919 vznikol pod Ministerstvom školstva v Prahe Štátny archeologický ústav s celoštátnou pôsobnosťou. Jeho prvým profesorom sa stal prof. Lubor Niederle. V rovnakom roku vznikla pod vedením prof. Jana Eisnera Spoločnosť československých prehistorikov, prakticky prvá spoločnosť profesionálnych archeológov. Jan Eisner má obrovskú zásluhu na tom, že slovenská archeológia sa stala rovnoprávnou a erudovanou vednou disciplínou v spoločnom štáte. Už v roku 1919 prišiel na Slovensko a podieľal sa na jej zakladaní a formovaní. V roku 1929 sa stal mimoriadnym profesorom na Univerzite Komenského, kde prednášal archeológiu. Jeho žiakmi boli najvýznamnejší archeológovia 20. Storočia. Najdôležitejšie výskumy realizoval na lokalitách Nitriansky Hrádok, Devín a Devínska Nová Ves a slovenské náleziská tak preslávil v celom vedeckom svete aj ďaleko za hranicami. Jeho pozornosť a záujem o slovenské náleziská vyvrcholil v syntéze Slovensko v pravěku, kde vysoko odborným pohľadom zhrnul všetky dovtedajšie poznatky o najstarších dejinách nášho územia. Diela sa stalo východiskovým prameňom pre celé nasledujúce generácie bádateľov. Jeho súčasníkom a rovnako významným archeológom tohto obdobia je Štefan Janšák, ktorý patrí k zakladateľom modernej slovenskej archeológie. Politik, diplomat, inžinier, prekladateľ, neskôr predseda Matice Slovenskej bol tiež prvým predsedom Slovenskej archeologickej spoločnosti. Ako profesor archeológie na univerzite v Bratislave sa venoval výchove prvej generácie profesionálnych slovenských archeológov. Hoci nebol študovaný archeológ, za jeho zásluhy mu bol v roku 1947 udelený titul „doktor honoris causa“.  Vo svojej práci sa zameriaval na dovtedy málo využívanú toponomastiku a terénne zameriavanie lokalít. Jeho zásluhou sa do povedomia dostali mnohé nové archeologické lokality,  jeho práca zaplnila mnohé slepé miesta na mape praveku Slovenska. Jeho nástupcom sa stal jeho žiak Vojtech Budavári, ktorý si neskôr poslovenčil meno na Vojtech Budinský-Krička. Práve jeho zásluhou vznikol 1.3.1939 pri Slovenskom národnom múzeu v Turč. Sv. Martine Štátny archeologický a konzervátorský ústav. Prvým riaditeľom sa stal ružomberský rodák prof. Dr. Vojtech Budinský-Krička, DrSc. (1903-1993). Profesor Budinský Krička okrem vedenia ústavu začal prednášať aj na Univerzite Komenského, kde nahradil po vzniku prvej Slovenskej republiky Jana Eisnera na poste docenta pre všeobecnú prehistorickú archeológiu. V roku 1942 sa Archeologický ústav organizačne osamostatnil a prevzal vedúcu úlohu v archeologickom bádaní na Slovensku. Po vykonštruovanom procese v 50. rokoch dvadsiateho storočia bol profesor Budinský-Krička uväznený a po prepustení sa presunul na východné Slovensko, kde spoluzakladal košickú pobočku ústavu.
Po vojne, v roku 1948 mal ústav len dvoch stálych zamestnancov a nepatrné prostriedky na výskum. Práve v týchto politicky turbulentných časoch vznikla však v Nitre a Košiciach-Barci vysunutá expedícia. Počas pôsobenia akademika Jána Dekana na poste riaditeľa v roku 1952 bol tento ústav začlenený do rámca Slovenskej akadémie vied a umení. Rozkvet archeologického výskumu a významné postavenie získal Archeologický ústav najmä počas vedenia PhDr. Antona Točíka, DrSc. v rokoch 1953-1970. Nitrianska pobočka ústavu vtedy získala nové sídlo v priestoroch Nitrianskeho hradu, ktorý prešiel významnou rekonštrukciou. Za vedenia docenta Točíka a jeho nástupcu akademika Bohuslava Chropovského dosiahol ústav maximálny rozkvet na poli vedi, kedy v osemdesiatych rokoch tu pracovalo až 153 pracovníkov. Došlo k zriadeniu vysunutých pracovísk v Nitre a v Košiciach, ale aj terénnych expedícií v Šarovciach, Nitrianskom Hrádku, Veľkom Grobe v Michalovciach aj na Liptovskej Mare, v Cíferi-Páci, Spišskej Novej Vsi, Iži, Mužli-Čenkove. V roku 1965 ústav zriadil depozit v kaštieli v Malých Vozokanoch. Vysokú spoločenskú prestíž prinieslo ústavu organizovanie medzinárodných kongresov, ako v r. 1966 keď Slovensko bolo spoluorganizátorom IV. Kongresu Medzinárodnej únie vied prehistorických a protohistorických (UISPP) pri UNESCO a v r. 1975 sám organizoval III. Kongres Medzinárodnej únie slovanskej a stredovekej archeológie (UIAS). Po spoločenských zmenách v r. 1989 bol vedením pracoviska poverený Jozef Bujna, CSc. Významným počinom bol vznik centrálnej evidencie archeologických nálezísk (CEANS) a v roku 1991 organizovanie XII. Kongresu UISPP. Od roku 1991 viedol Archeologický ústav prof. PhDr. Alexander Ruttkay, DrSc., počas vedenia ktorého sa ústav premiestnil do novovytvorených priestorov na Akademickej ulici v Nitre. V roku 2008 bol do funkcie riaditeľa AÚ SAV vymenovaný PhDr. Matej Ruttkay, CSc., ktorý Archeologický ústav vedie dodnes.

Významnou súčasťou profesionalizácie archeologickej vedy sa po vzniku Československa stala aj výučba archeológie, ktorá od roku 1924 prebiehala na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V školskom roku 1951/52 bol zriadený na Katedre všeobecných dejín a archeológie samostatný štúdijný odbor archeológia. Od počiatku sa stal integrálnou súčasťou profesor Bohuslav Novotný (od r.1953), ktorý spolu s manželkou Máriou Novotnou niekoľko desaťročí vychovával archeologický dorast. Archeologický seminár pod ich vedením zrealizoval množstvo významných výskumov, na ktorých získavali adepti na vedeckú prácu potrebné terénne zručnosti. Bol to predovšetkým výskum lokalít od neolitu po stredovek na dolnom toku Hrona a Ipľa (Šarovce, Levice) a systematická prieskumná činnosť v oblasti dovtedy málo prebádaného územia v predpolí Vysokých Tatier a na Spiši. Tu sa počas niekoľkých výskumných sezón preskúmala aj známa opevnená osada Burchbrich vo Veľkej Lomnici, či najvyššie doložené neolitické sídlisko s dlhými domami v Poprade-Matejovciach. Popri významnej akademickej e vedeckej činnosti sa Bohuslav Novotný ako hlavný redaktor zaslúžil aj o prvé systematické encyklopedické spracovanie archeológie, ktorá vyšla v roku 1986 ako Encyklopédia archeológie a na jej zostavovaní sa podieľali takmer všetky vedecké kapacity zo Slovenska, ale tiež mnoho významných bádateľov zo zahraničia.

Popri archeológoch sústredených okolo oficiálnej inštitúcie - Archeologického ústavu SAV však treba spomenúť ešte niekoľko ďalších významných osobností, ktoré sa podieľali na bádaní, predovšetkým na úrovni jednotlivých regiónov. Na dovtedy prakticky neskúmanej Orave sa uplatnil mimoriadne aktívny Pavol Čaplovič, pôvodným povolaním pedagóg. Už v roku 1948 realizoval výskum na žiarovom pohrebisku lužickej kultúry vo Vyšnom Kubíne, najskôr ako pracovník AÚ SAV, neskôr sa stal definitívne zamestnancom Oravského múzea na Oravskom hrade. Na základe výskumu viacerých kľúčových opevnených lokalít z obdobia lužickej kultúry, ako Veličná, Vyšný Kubín-Tupá skala, Nižná, či pohrebísk v Podbieli a Vyšnom Kubíne vyčlenil samostatnú skupinu doby halštatskej, ktorú nazval "oravská skupina lužickej kultúry". Svoje dlhoročné výskumy napokon zhrnul v publikácii "Orava v praveku".
Nemenej aktívnym pri odkrývaní pravekých tajomstiev bol na susednom Liptove Dr. Vladimír Uhlár, stredoškolský profesor a významný literárny vedec, s mimoriadne blízkym vzťahom k archeológii. Vlado Uhlár, ktorý úzko spolupracoval s ružomberskými rodákmi - profesorom Budinským-Krtičkom a Jurajom Bártom, sa venoval systematicky najmä výšinným lokalitám z doby bronzovej až obdobia sťahovania národov, ktoré zhrnul v diele o rozsiahlom systéme opevnení na vrchu Mních nad Ružomberkom. Skúmal však aj sídlisko pred známou Liskovskou jaskyňou.
Na juhu stredného Slovenska, ktoré tiež dovtedy nestálo v popredí záujmu bádateľov pôsobil Gejza BalašaAko pracovník Krajského múzea v Banskej Bystrici zachraňoval archeologické nálezy zo stredného Slovenska, viedol archeologický výskum na viac ako 30 lokalitách a vyvíjal rozsiahlu zbierkotvornú činnosť, zúčastňoval sa tiež na rekonštrukcii Zvolenského hradu. Svoje poznatky o osídlení tejto časti Slovenska zhrnul v publikácii "Praveké osídlenie stredného Slovenska".
Aj na východnom Slovensku pôsobilo niekoľko výrazných osobností, ktoré sa zapísali do dejín výskumu nášho praveku. Bol to predovšetkým Jaroslav Vizdal, riaditeľ Zemplínskeho múzea v Michalovciach. Jeho bádateľská činnosť je naozaj rozsiahla, európsky význam však znamenal objav mladoneolitických lokalít, ktoré významne obohatili naše poznatky o potiskej a polgárskej kultúre ako aj viacerých novorozpoznaných kultúrnych skupín, zväčša cudzieho pôvodu. Jeho monograficky spracované pohrebisko vo Veľkých Raškovciach je dodnes kľúčovým pre rozpoznanie najstaršieho horizontu doby medenej v severnej časti Karpatskej Kotliny. Boohaté hroby obsahovali okrem kamenných predmetov, tiež medené ozdoby a sekeromlaty vyrobené z medi balkánskeho pôvodu. Tenké plechové závesky, ktoré sa tu našli, sú spolu s rovnakými ozdobami z Tibavy najstaršími zlatými výrobkami z nášho územia.
Pre poznanie vývoja východného Slovenska v dobe bronzovej má zásadný význam zasa práca jeho kolegu doktora Jána Pástora, ktorý preskúmal pohrebiská v Nižnej Myšli, Košťanoch, Košiciach, Valalikoch a Čaňi. Pamiatky hmotnej kultúry tak obohatili nálezový fond otomanskej a koštianskej kultúry a stali sa východiskom triedenia doby bronzovej severnej časti Karpatskej kotliny.
Nemenej aktívna skupina archeológov pôsobila aj v Bratislave a okolí, najmä ako pracovníci Mestského múzea a Slovenského národného múzea. Z nich je asi najvýraznejšou osobnosťou Ľudmila Kraskovská, prvá profesionálna slovenská archeologička. Jej najvýznamnejším dielom bol výskum pohrebiska v antickej Gerulate - Rusovciach, ale tiež slovansko-avarského pohrebiska v Záhorskej Bystrici. Monograficky spracovala Devín aj rímske bronzové nádoby z nášho územia. Okrem toho bola aj vynikajúcou numizmatičkou a napísala prvý rusko-slovenský archeologický slovník. Na spracovaní nálezov z Gerulaty s ňou spolupracovala Magda Pichlerová, ktorá okrem iného monograficky vydala aj monografiu o nálezisku európskeho významu - kniežacích mohylách z doby železnej v Nových Košariskách. Historickou archeológiou sa zaoberal Belo Polla, ktorý spracoval vôbec prvú stredovekú zaniknutú osadu Zalužany na Spiši, ale tiež bratislavské suburbium a komplex stredovekých objektov v Košiciach-Krásne. Jeho najvýznamnejším počinom na poli dejín archeológie bádania je monografia "Archeológia na Slovensku v minulosti", ktorá vyšla tlačou v roku 1996. Práve na výskume bratislavského hradu spolupracoval s poprednou archeologičkou a profesorkou Tatianou Štefanovičovou, pracovníčkou Mestského múzea a neskôr dlhoročnou pedadogičkou na katedre archeológie UK. Na hradnom kopci sa im podarilo odkryť veľkomoravskú kamennú architektúru a začleniť tak naše územie do súpisu najvýznamnejších mocenských centier včasnostredovekej Európy.
Výskum doby bronzovej a doby železnej na juhozápadnom Slovensku je spätý s menom PhDr. Jozefa Paulíka, ktorý uskutočnil odkryv najvýznamnejších kniežacích mohýl kultúr popolnicových polí v Očkove a Dedinke. Tu sa okrem bohatého inventára našli aj zvyšky bronzových vojenských pancierov s blízkymi paralelami v oblasti egejskej doby bronzovej. S jeho menom je spojený tiež výskum významného hradiska z doby železnej Pohanská v Plaveckom Podhradí a osady z doby bronzovej v Pobedime. Patrí k tým autorom, ktorí zastávajú názor, že kultúry popolnicových polí rozšírené aj na našom území participovaliá na tzv. veľkom šťahovaní národov mladšej doby bronzovej, ktoré malo okrem iného dopad na zánik mykénskej civilizácie.

Popri domácich výskumníkoch sa počas 20. storočia významne angažovali aj viacerí neslováci, predovšetkým zo susedných Čiech. Po vojne tu pôsobil František Prošek, ktorý patrí k zakladateľom stratigrafie paleolitu. Jeho zásluhou poznáme bezpočet nových paleolitických staníc v okolí Piešťan a Moravian, ale tiež najstaršie sídliskové objekty aurignacienskej kultúry v Európe z lokality Barca pri Košiciach. Spolu s malakológom Vojenom Ložekom skúmal aj preslávenú travertínovú kopu v Gánovciach a travertíny vo Vyšných Ružbachoch a Spišskom Podhradí.
Územie Slovenska patrilo v paleolite k najvýznamnejším sídleným zónam a preto logicky priťahovalo pozornosť viacerých zahraničných vedcov. V archeologickom svete sa preslávila najmä rozsiahla aglomerácia v okolí Moravian nad Váhom, kde už v roku 1940 začal s výskumom profesor Lothar Zotz, významný predstaviteľ nemeckej archeologickej školy a profesor na Karlovej Univerzite v Prahe. Jeho najvýznamnejším nálezom sa stala plastika Venuše z mamutoviny, ktorú si po vojne odniesol do Nemecka. Po náročných jednaniach sa tento najvýznamnejší prejav paleolitického umenia dostal v roku 1967 späť na Slovensko. Na jeho výskumy tak potom v roku 1949 nadviazal popredný moravský paleoantropológ profesor Karel Absolon, vnuk Jindřicha Wankela, otca moravskej archeológie. Spolu s ďalšími českými vedeckými pracovníkmi ako Jaroslavom Petrbokom, Jozefom Skutilom či Ladislavom Hájekom sa tak natrvalo zapísali do dejín slovenskej archeológie.

 

Archeologický ústav 1939-1999. Nitra 1999.

Copyright © ArcheologiaSK 2017 Kontaktné informácieRedakčná radaZasielanie noviniek websolutions: ZOKA CMS: Typo3