Sloven?ina
English

DOBA BRONZOVÁ (2300 - 800 BC)

Nový kov sa udomácňuje

Okolo 1400 rokov dlhú etapu dejín charakterizuje postupné rozšírenie produktov farebnej metalurgie do všetkých oblastí života. Ťažba a zhutňovanie medených rúd dosiahli formu špecializovaného remesla, ktorého výsledok, surový kov dodávali baníci a hutníci producentom hotových výrobkov, zlievačom a toreutom. Pri ťažbe a výrobe medi, získavaní cínu, distribúcii jantáru a pravdepodobne i soli sa pracovalo pre stovky kilometrov vzdialených príjemcov. Ovládnutie zdrojov surovín a diaľkových komunikácií viedli k zvyšovaniu majetkovej a mocenskej nerovnosti. Rozvoj vojenstva sa odrazil v produkcii špecializovanej útočnej i ochrannej výzbroje, pre dobu bronzovú sú charakteristické rozsiahle obranné systémy - hradiská. Opakované zmeny v spôsobe pochovávania a nálezy rituálneho charakteru nám naznačujú, že svet duchovných predstáv bol rozvinutý a nositelia kultúr bronzovej doby sa snažili ovplyvniť svoj osud rôznymi rituálnymi praktikami. V dobe bronzovej nastala istá štandardizácia remeselnej produkcie, ktorej prejavy môžeme sledovať na kovových artefaktoch: základné nástroje, zbrane a súčasti odevu či ozdoby sú na väčšej časti európskeho kontinentu podobné. Na druhej strane sa dajú pozorovať i dlhodobo pretrvávajúce regionálne odlišnosti v materiálnej kultúre, spôsobe bývania i pochovávania, na základe ktorých niektorí bádatelia už v dobe bronzovej hľadali počiatky v súčasnosti známych národov.

Výskum osady z doby bronzovej v Rybníku (foto AÚ SAV Nitra)

Po prvý raz zaradil do „doby bronzovej“ konkrétne archeologické pamiatky kurátor „Zbierky národných starožitností v Kodani“, Christian Jürgen Thomsen. Pri príprave verejne prístupnej expozície rozdelil praveké, podľa vtedajšieho nazerania „pohanské“ pamiatky podľa materiálov, z ktorých boli zhotovené na kamenné, bronzové a železné. Od roku 1837 (dátum vypublikovania katalógu dánskej zbierky) sa termíny doba kamenná, bronzová a železná postupne presadili a dodnes sa používajú. Pojem „doba bronzová“ sa však vyskytoval už pred Thomsenom v spisoch humanistických, barokových a osvietenských učencov. Aj tí vychádzali zo starších, antických prameňov. Z tých vyplýva, že povedomie o úlohe bronzu v dejinách pretrvávalo v rímskej spoločnosti ešte v 1. storočí p. n. l, kedy básnik T. L. Carus v diele De rerum natura (O prírode) zaznamenal, že v dávnych dobách bol bronz známy skôr ako železo a cenili si ho viac ako zlato. Už o polovicu tisícročia pred ním označil boiótsky básnik Hesiodos svoju súčasnosť ako dobu železa, ktorej predchádzala doba bronzu. Čerstvo odliaty zlatisto sa lesknúci a postupom času zeleno patinujúci kov nezačali používať všade naraz. Pokým v dnešnom Iráne, Iraku, Sýrii a v Egypte nastúpila doba bronzová už na konci štvrtého tisícročia p. n. l, v Európe sa nová zliatina presadzovala postupne až stovky rokov neskôr.

Zdroje rúd na Slovensku v dobe bronzovej
Praveká metalurgia bronzu

V európskych dejinách má doba bronzová výnimočné postavenie: z tohto obdobia pochádzajú prvé písomné zmienky o jej obyvateľoch, v jej priebehu sa vytvárajú z pravekých spoločenstiev centrálne spravované útvary. Na začiatku 2. tisícročia p. n. l. vyrástli minojské paláce na Kréte a na ďalších ostrovoch v Egejskom mori, neskôr hrady mykénskej kultúry na Peloponézskom polostrove. V tamojších centrách prekvitali remeslá a obchod, plachtami aj veslami poháňané lode naložené tovarom sa pozdĺž stredomorského pobrežia plavili na Cyprus, do Sýrie, Palestíny a Egypta. Vyberanie daní a poplatkov, ako aj vyššie formy spravovania palácov a chrámov viedli k potrebe evidencie a tým aj k používaniu prvých druhov písma. Pri požiaroch palácových archívov sa hlinené tabuľky popísané lineárnym písmom B vypálili a vďaka tomu zachovali do dnešných čias. Po ich rozlúštení vysvitlo, že obsahujú predovšetkým hospodárske záznamy napísané v ranej forme gréckeho jazyka.

Depot zlatých šperkov z Nižnej Myšle (foto AÚ SAV v Nitre)

Z doby bronzovej poznáme tiež prvé európske „historické udalosti“. Dobytie maloázijskej Tróje trestnou či skôr lúpežnou expedíciou vedenou mykénskym vládcom Agamemnónom a ďalšie osudy mýtických hrdinov sa po spracovaní básnikom Homérom stali najstaršími literárnymi pamiatkami nášho kontinentu. Zhruba v 16. storočí  pred naším letopočtom sa najjužnejšie časti Európy prepojili s najvyspelejšími oblasťami Stredomoria do jedného hospodárskeho priestoru. Práve v tejto dobe sa kládli základy európskeho hospodárstva, urbanizmu, vzdelanosti, kultúry a mocenského postavenia vo svete, ktoré sa v nasledujúcom tisícročí naplno prejavili rozvojom gréckych mestských štátov, keltskej civilizácie a najmä rímskej ríše. Pokým obyvatelia najjužnejších častí Európy prekročili v priebehu doby bronzovej hranicu histórie, severnejšie položené oblasti, vrátane územia Slovenska zotrvávali stále v hlbokom praveku.

Dejiny bádania a Slovensko

Počiatky skúmania doby bronzovej na území dnešného Slovenska súvisia so záujmom o domáce starožitnosti, ktorý sa rozšíril vo východnej časti Rakúsko-Uhorskej monarchie v druhej polovici 19. storočia. Okrem ukladania náhodných nálezov do novo zakladaných múzejných zbierok sú jeho prejavom prvé cieľavedomé sondáže i priekopnícke publikácie, v ktorých zaujímajú dôležité miesto atraktívne bronzové výrobky a ich súbory. Na západe nášho územia vyniká činnosť N. Sándorffiho a V. Récseiho, v strede M. Kubínyiho, B. Majlátha a samozrejme A. Kmeťa, na juhu E. Nyáriho a J. Visegrádiho, na východe J. Mihalika. Publikáciu radu dôležitých solitérnych i hromadných nálezov bronzových predmetov nájdeme v súbornom diele J. Hampla. Bádatelia „uhorského obdobia“ boli z hľadiska hlavného zamestnania temer výlučne amatéri, často kňazi a učitelia, avšak o G. Reussom objavených lokalitách pilinskej a kyjatickej kultúry z juhu stredného Slovenska informovala na stránkach časopisu Památky archeologické a místopisné v r. 1859 aj spisovateľka B. Němcová. 

Poklad z Krásnej Hôrky v umeleckom poňatí maliara Theodora Dörre

Na uhorské počiatky skúmania v mnohom nadväzuje prvé súhrnné spracovanie doby bronzovej na území Slovenska z roku 1933, v diele Slovensko v pravěku sa o nej píše na rovných 100 stranách. Periódu J. Eisner vertikálne člení na 5 stupňov, územným rozdelením odsekov textu poukazuje na osobitý vývoj jednotlivých oblastí a odlišný charakter nálezov z nich. Počas prvej Československej republiky a Slovenského štátu boli na území dnešného Slovenska v teréne činní pracovníci Státního archeologického ústavu v Prahe,  Štátneho archeologického ústavu v Martine, Univerzity Komenského v Bratislave i viacerých múzeí. Z výskumov zacielených na pamiatky doby bronzovej výberovo uvádzame sondáž J. Eisnera v Nitrianskom Hrádku, zisťovacie sondy V. Budinského-Kričku v Kyjaticiach i plošný odkryv J. Neustupného vo Veselom. Žiadny z nich žiaľ nebol súhrnným spôsobom zverejnený. Povrchovému prieskumu vybraných oblastí i topografickému dokumentovaniu hradísk sa systematicky venoval Š. Janšák. Pre poznanie doby bronzovej prispeli aj rakúski bádatelia H. Mitscha-Märheim, R. Pittioni, K. Willvonseder a E. Beninger. Súhrn poznatkov dosiahnutých na našom území pred rokom 1947 nájdeme v I. časti Slovenských dejín z pera V. Budinského-Kričku. 25 stranová časť o dobe bronzovej sa z hľadiska vertikálneho i horizontálneho rozdelenia nálezov pridŕža koncepcie J. Eisnera, kapitoly sú však dokumentované postupne pribúdajúcim reprezentatívnejším materiálom a prínosom sú aj mapové podklady. V prácach J. Eisnera i V. Budinského-Kričku je badateľné ovplyvnenie stavom bádania na Morave, v Čechách, v Rakúsku a Maďarsku, používané stupňovité delenie doby bronzovej vychádza z chronologického systému vypracovaného pre južné Nemecko. Neľahkú úlohu vytvoriť prehľad vývoja prevažne na základe ojedinelých a náhodných nálezov respektíve sondáží menšieho rozsahu zvládli veľmi dobre i keď ani jeden z nich sa na skúmanie doby bronzovej nešpecializoval. Mnohé zistenia a závery, ako aj značná časť terminológie vytvorenej v priebehu zhruba storočnej zakladateľskej etapy bádania sa neskôr potvrdili a stále sa používajú.

Opevnená osada v Nitrianskom Hrádku podľa A.Točíka

Druhá etapa skúmania doby bronzovej na území Slovenska nastala po roku 1948, predovšetkým však po založení Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v roku 1953. Charakterizuje ju niekoľkonásobný nárast počtu archeológov zamestnaných okrem personálne najsilnejšieho Archeologického ústavu SAV i na vysokej škole, v múzeách a v pamiatkových organizáciách. Na rozdiel od predchádzajúcej etapy sa viacerí z nich zamerali na výskum doby bronzovej s užšou špecializáciou na jej obdobia, kultúry alebo regióny.

Najvýraznejším znakom druhej etapy je predtým ani potom nebývalý rozsah cieľavedomej výskumnej činnosti v teréne, ktorá priniesla mnohonásobný nárast nálezov, často zásadného významu. Predovšetkým vďaka A. Točíkovi sa výskum doby bronzovej zameral na pokiaľ možno úplné odkrytie lokalít. Namiesto ojedinelých hrobov sa začali odkrývať celé pohrebiská alebo ich veľké časti, cieľom sídliskového výskumu bolo odkrytie úplných osád. I keď nálezy pribúdali zo všetkých období doby bronzovej, prioritou sa stalo skúmanie opevnených osád a pohrebísk zo staršej a z počiatku strednej doby bronzovej, ako aj mohýl a popolnicových pohrebísk z mladšej doby bronzovej. Výskum neopevnených osád zo všetkých období a výskum lokalít zo strednej a neskorej doby bronzovej ostal na okraji záujmu.

Výskum žiarového pohrebiska v Cinobani (foto AÚ SAV v Nitre)

Napriek príslušnosti Československa k táboru socializmu, pre ktorý boli obmedzenie cestovania a prísna kontrola kontaktov so zahraničím charakteristické sa výskum doby bronzovej na našom území stal súčasťou medzinárodného bádania. Vyzdvihnúť treba organizovanie konferencií s účasťou špecialistov z mnohých krajín, na ktorých dochádzalo k výmene aktuálnych informácií i konfrontácii názorov a hypotéz. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa archeologický výskum na Slovensku dostával do európskych súvislostí a viaceré slovenské lokality a nálezy z nich zaujali pevné miesto v terminológii bádania stredoeurópskej doby bronzovej.

I keď zovšeobecnenie, že zverejňovanie výsledkov neudržalo krok s terénnym výskumom platí, v druhej etape skúmania pribudli stovky dôležitých publikačných jednotiek venovaných dobe bronzovej. Veľmi zhruba ich môžeme rozdeliť na katalógové zverejnenia nálezov, zväčša doplnené krátkym vyhodnotením, medzi ktorými majú osobitné postavenie monografické publikácie významných pohrebísk (Výčapy-Opatovce, Košice, Svätý Peter, Nesvady, Streda nad Bodrogom) i sídlisk (Nitriansky Hrádok, Malé Kosihy). Pre ďalší výskum boli zvlášť dôležité práce zverejňujúce nové nálezy, u ktorých zároveň nechýba ich dôkladné vyhodnotenie (Veselé, Veľký Grob, Branč, Pobedim, Čaka). Viacero prác zachytáva stav bádania celých kultúr doby bronzovej (kultúra Chlopice-Veselé, koštianska, únětická, nitrianska, lužická, pilinská, maďarovská, čakanská, kyjatická, hatvanská kultúra) i regiónov (Orava). Z hľadiska stavu poznania kovovej industrie sú dôležité jednotným spôsobom spracované zväzky medzinárodnej edície Prähistorische Bronzefunde, nechýbajú štúdie zhodnocujúce kontakty s juhovýchodom.

Opevnená osada maďarovskej kultúry v Budmericiach podľa J.Vaváka a P.Jelínka

Aj z druhej etapy bádania máme k dispozícii niekoľko prác zachytávajúcich stav a postup bádania o dobe bronzovej na celom území Slovenska. Zosumarizovanie poznatkov o kultúrach mladšej a neskorej doby bronzovej vyšlo už v roku 1962, ďalšie súhrnné spracovanie, „Svedectvá predkov“ sa dostalo do rúk širokej verejnosti v r. 1994. Úplne odlišným spôsobom je koncipovaná syntéza „Bronzom kované dejiny“, v ktorej vynikajúci znalec pravekého umenia zhrnul svoje názory na spoločnosť doby bronzovej, na ideové pozadie mnohých archeologicky zachytených javov, pre ktoré hľadá vysvetlenie v náboženstve a v kulte. „Výkazom práce“ bádateľov zamestnaných v AÚ SAV a zároveň súhrnom zachytávajúcim postup poznávania doby bronzovej na Slovensku sú „prehľady“ z pera A. Točíka, J. Vladára, V. Furmánka a L. Veliačika, vychádzajúce s odstupom približne 10 rokov. V prvých dvoch z nich sa stretneme s tradičným opisom a klasifikáciou archeologických nálezov s dominanciou keramiky do kultúr a skupín definujúcich ich priestorové rozšírenie a relatívno-chronologické postavenie. V treťom nechýba pokus o historickú interpretáciu poznatkov vychádzajúcich z dostupných prameňov. Kapitoly o hustote osídlenia, typoch osád, architektúre, poľnohospodárstve, remeslách, interakciách, paleodemografii, pohrebných zvykoch i etnicite mali za cieľ zachytiť život nositeľov kultúr doby bronzovej na území dnešného Slovenska v úplnosti. Viaceré z týchto tém boli na Slovensku spracované po prvý raz. Prácu „Slovensko v dobe bronzovej“, ktorá vyšla v r. 1991 preto nechápeme len ako zavŕšenie druhej etapy bádania o dobe bronzovej na našom území, ale snaha autorov o historicko-etnografickú interpretáciu prameňov druhú etapu presahuje a naznačuje ciele a postupy, ktoré by mali sledovať špecialisti skúmajúci pamiatky doby bronzovej v budúcnosti.

Závesok zo Včeliniec je dokladom kontaktov nášho územia so stredomorím

Pre charakterizovanie tretej etapy skúmania doby bronzovej na Slovensku, ktorej úvod kladieme do počiatku deväťdesiatych rokov nám chýba potrebný odstup, preto sa ju pokúsime len stručne načrtnúť. Výrazným a trvalým znakom je temer úplné zastavenie systematických výskumov vykonávaných na vybraných lokalitách s cieľom priniesť nálezy a poznatky z istého obdobia alebo regiónu. V tretej etape prevládajú záchranné výskumy u ktorých miesto vykonania, plošný rozsah a dĺžka trvania prác v teréne nevychádza z naplánovaného postupu archeologického poznávania ale z potrieb stavebnej činnosti. Je potešiteľné, že ojedinelé systematické výskumy lokalít doby bronzovej (Vráble, Budmerice) sa vykonávajú v spolupráci zo špecialistami na prírodné vedy, takže dosahujú kvalitatívne vyššie poznatky ako väčšina terénnych aktivít druhého obdobia.

Ďalším znakom tretej etapy je nárast počtu archeologických pracovísk. Popri inštitúciách činných už v predchádzajúcich etapách, pribudli novozaložené vysoké školy i neštátne subjekty, ktoré sa venujú terénnemu a v obmedzenej miere aj teoretickému výskumu. V súčasnej etape začali stále dominujúce tradičné stredoeurópske metódy výskumu archeologických pamiatok dopĺňať postupy charakteristické pre archeologické bádanie vo Veľkej Británii a USA, v ktorých zohrávajú dôležitú úlohu analýzy prírodovedných disciplín. V publikačnej činnosti sa pomaly naprávajú „hriechy z minulosti“ (Nižná Myšľa, Barca, Jelšovce), táto činnosť bude určite pokračovať. Významnými príspevkami k poznávaniu osídlenia územia Slovenska počas celej doby bronzovej sú aktuálne monografické vyhodnotenia rastlinných zvyškov i nálezov súvisiacich s kovolejárstvom, ako aj systematické získavanie a vyhodnotenie chronologických dát získaných prírodovednými metódami. 

Prírodné prostredie v dobe bronzovej

Prírodné prostredie, predovšetkým reliéf, vegetačné stupne, geologické podložie, pôdny fond, klíma a dostupnosť či prebytok vody ovplyvňuje ľudskú populáciu od nepamäti. Aj naša výdobytkami vedy a techniky vyzbrojená spoločnosť pyšná na to, že sa závislosti od prírody čiastočne zbavila (napríklad v dĺžke pracovnej časti dňa nezávisiacej od denného svetla či potlačením nepriaznivých klimatických podmienok účinnými metódami vykurovania) sa musí občas prispôsobiť suchám, záplavám a náhlym zmenám počasia. Je zrejmé, že v minulosti bola spätosť človeka s jeho prírodným okolím oveľa bezprostrednejšia ako v súčasnosti, že príroda do značnej miery určila spôsob produkcie potravín, druhy remesiel a spôsob bývania i dopravy ako aj ročný kolobeh ľudských aktivít závisiaci od agrárnych termínov, biorytmov zvierat, dĺžky dňa i od striedania teplých a chladných ročných období. Opačný vzťah, totiž závislosť prírody od ľudskej činnosti bol v minulosti slabší ako v súčasnosti, avšak už od mladšej doby kamennej sa dá aj na území Slovenska predpokladať narastajúce ovplyvňovanie prírodného prostredia ľudskou činnosťou. Úseky lesov museli ustúpiť novozaloženým poliam, zmenšovali sa intenzívnym pasením a zimným dokrmovaním hospodárskych zvierat, ťažbou stavebného i palivového dreva. Intenzívny lov mohol spôsobiť zmeny v skladbe divo žijúcich zvierat. Miestami nemôžeme vylúčiť ani devastačné narušenia prírodného prostredia, napríklad v dôsledku ťažby nerastov alebo produkcie dreveného uhlia. 

Prírodné prostredie doby bronzovej bolo veľmi podobné dnešnému. V podhorských a horských oblastiach sa pásli stáda dobytka.
Zásobnicová jama s obilím (podľa M.Hajnalovej)

Relatívne malé územie dnešného Slovenska v súčasnosti patriace do kontinentálno-atlantickej oblasti tvoria na severe pohoria oddelené údoliami a kotlinami, ako aj rozsiahle, na juh otvorené nížiny. Dá sa predpokladať, že severné oblasti pôvodnej nenarušenej krajiny pokrývali lesy, nížiny na juhu mohli mať charakter lesostepi. Už v dobe bronzovej ale časti územia dnešného Slovenska tvorila kultúrna krajina pozostávajúca z dlhodobo osídlených a hospodársky využívaných sídliskových areálov. Rozmanitosť reliéfu s veľkými rozdielmi nadmorskej výšky sa prejavuje v rozdieloch ročnej priemernej teploty i úhrnu zrážok. Naše územie býva v súčasnosti delené na teplé, mierne teplé i chladnejšie oblasti s vplyvmi z atlantickej a mediteránnej oblasti prevažujúcimi v lete a kontinentálnymi v zimnom období. Rekonštruovanie klímy v minulosti nie je jednoduché. Podľa tradičného bádania sa vyše 1400 rokov dlhé obdobie doby bronzovej delí na chladnejší mladší atlantik, v ktorom sa striedali vlhšie so suchšími periódami a subboreál s nižším množstvom zrážok ukončený suchým obdobím. Novšie postupy zdôrazňujú význam geografickej polohy a nadmorskej výšky, od ktorých záviseli lokálna priemerná ročná teplota i objem zrážok. Tieto hodnoty určujúce dĺžku vegetačnej doby i spektrum pestovaných rastlín boli veľmi dôležité pretože základným zdrojom získavania potravín všetkých komunít doby bronzovej na území Slovenska bolo poľnohospodárstvo a chov domestikovaných zvierat. Na počiatku staršej doby bronzovej sa pokračovalo v pestovaní rastlín známych z eneolitu, jednozrnnej i dvojzrnnej pšenice, ľanu hrachu, šošovice, vzácnejšie i jačmeňa. Na obrábanie pôdy slúžili parohové i drevené motyky ako aj už skôr známe drevené radlá ťahané dobytkom. Na zber úrody sa používali kosáky, spočiatku drevené so vsadenými kamennými čepeľami, od strednej doby bronzovej kovové. Úroda sa uskladňovala do nádob i nadzemných sýpok, najlepšie archeologicky zaznamenané sú valcovité zásobné jamy.

Rybník nad Hronom. Plastika hov. dobytka (podľa Bátora/Tóth/Bača)

V strednej dobe bronzovej pribúda k pestovaným plodinám odolné proso. Mladšia doba bronzová priniesla pravdepodobne zväčšenie plochy obrábaných polí, ako aj  doplnenie sortimentu pestovaných rastlín o nahozrnovú a špaldovú pšenicu, bôb a ľaničník. Uvažuje sa, že v tomto období sa presadilo striedanie spektra pestovaných rastlín s rôznymi agrotechnickými termínmi a odlišnými nárokmi na sucho a teplo. Dôsledkom významnej inovácie bolo rozloženie poľnohospodárskych prác na väčšiu časť roka a zníženie rizika hladu v porovnaní s monokultúrami, pretože aj v prípade nepriaznivého počasia polia priniesli nejakú úrodu. Vyčerpanosti polí sa predchádzalo úhorovaním a snáď i hnojením, takže pravidelné rozširovanie poľnohospodársky obhospodarovanej pôdy na úkor lesa nebolo potrebné. Veľkosť polí v dobe bronzovej je možné rekonštruovať len hypoteticky. Uvažuje sa, že pre rodinu zo 4-6 členmi postačovalo 0,8–3,7 ha plochy, podľa spôsobu obrábania a sortimentu pestovaných plodín. Chov domestikovaných zvierat tvoril ďalší dôležitý, avšak v dobe bronzovej na našom území nikdy nie jediný spôsob získavania potravín. K základnej skupine chovaných zvierat patril hovädzí dobytok, ovce, kozy, ošípaná a kôň. Zvieratá boli všestranne využívané, predpokladá sa mliečne hospodárstvo a výroba syrov. Dobytok a kone sa zapriahali, všetky zvieratá poskytovali mäso, kožu a kosti. Domáce zvieratá neboli jediným zdrojom mäsitej potravy. Podľa súborov kostí zo sídlisk doby bronzovej boli ako doplnkové zložky potravy často lovené jelene, srnce i diviaky, rieky poskytovali ryby, korýtka rybničné i korytnačky. Nechýbajú doklady úlovkov pratura, zubra i medveďa. Veľmi pragmatické využívanie zdrojov z okolitej prírody dovoľuje predpokladať, že nositelia kultúr doby bronzovej zbierali a konzumovali aj divo rastúce rastliny a ich plody.

Archeologické kultúry

Rekonštrukcia podoby človeka staršej doby bronzovej v skanzene Trczinica (PL) foto: V.Struhár

Na Slovensku sú nálezy a lokality doby bronzovej priradené zhruba dvadsiatim archeologickým kultúram, ktorých vyčleňovanie v priestore a v čase, ako aj definovanie ich materiálnej náplne prebehlo od tretej štvrtiny 19. po šesťdesiate roky 20. storočia. Jadro osídlenia viacerých sa nachádza na našom území (nitrianska, čakanská, kyjatická kultúra), iné sú významnou súčasťou priestorového rozšírenia kultúr zahŕňajúcich veľké časti strednej Európy (únětická, lužická kultúra). Príslušnosť niektorých do územne rozsiahlych celkov vyjadrujú pojmy: kultúrny komplex Maďarovce-Věteřov-Böheimkirchen či otomansko-füzesabonyský kultúrny komplex (ďalej OFKK). Treba dodať, že spôsob používania rôzne chápaného pojmu archeologická kultúra nevychádza z jednotných kritérií a priradenie pamiatok nachádzajúcich sa územne a časovo „na hranici“ je často sporné. V ranej dobe bronzovej je zrejmé nadviazanie na neskoroeneolitické kultúry zo šnúrovou keramikou (Chlopice-Veselé, nitrianska kultúra), kultúry Kosihy-Čaka-Makó (hatvanská kultúra) a kultúry zo zvoncovými pohármi (protoúnětická kultúra). Vyvrcholenie vývoja staršej doby bronzovej na našom území sa spája s únětickou kultúrou, wieselburskou kultúrou, maďarovskou kultúrou (ako súčasti kultúrneho komplexu Maďarovce-Věteřov-Böheimkirchen), OFKK, severopanónskou kultúrou a hatvanskou kultúrou. Tieto u nás, alebo mimo Slovenska prežívajú až do počiatku strednej doby bronzovej, kedy prišlo v nadalpskej časti Európy k závažným zmenám, z ktorých najviditeľnejšie sú opustenie opevnených osád a prerušenie pochovávania na pohrebiskách. Prejavom týchto zmien na Slovensku je vznik stredodunajskej mohylovej (ďalej SMK), karpatskej mohylovej (ďalej KMK), pilinskej a lužickej kultúry či kultúry Suciu de Sus. V nálezoch všetkých sa dá vystopovať kontinuita z predchádzajúcim osídlením, ako aj ovplyvnenie z iných regiónov. Nositelia pilinskej a lužickej kultúry zaujali horské oblasti stredného a východného Slovenska, ktorých osídlenie v staršej dobe bronzovej bolo temer neznáme. V mladšej a neskorej dobe bronzovej sídlili na  západe Slovenska nositelia čakanskej, velatickej kultúry a podolskej kultúry, v strede lužickej a kyjatickej kultúry a na východe gávskej kultúry. Materiálny prejav ich nositeľov pretrval až na počiatok doby železnej. Málo lokalít neskorobronzovej podolskej kultúry na západnom Slovensku býva spájané s poklesom počtu obyvateľov

Pohrebný rítus

Hrob kovolejára z Nižnej Myšle (podľa L.Olexu)

Z pohrebísk doby bronzovej na území Slovenska sa získali pozostatky tisícov jedincov. Len časť z nich bola antropologicky analyzovaná, súhrnnú charakteristiku telesných pozostatkov populácií doby bronzovej na území Slovenska zatiaľ postrádame. Najväčšie súbory poskytli pohrebiská zo staršej, podstatne menej preskúmaných hrobov je k dispozícii zo strednej doby bronzovej. Antropologickú analýzu tisícov telesných zvyškov uložených na mlado a neskoro bronzových pohrebiskách sťažuje spálenie tiel. Úseky doby bronzovej sa niekedy označujú podľa prevládajúcich spôsobov pochovávania ako „obdobie plochých hrobov “ (raná a staršia doba bronzová), „obdobie mohylové“ (stredná doba bronzová) a „obdobie popolnicových polí“ (mladšia a neskorá doba bronzová). Uvedené spôsoby pochovávania sú v strednej Európe pre uvedené časové úseky charakteristické, avšak nakoľko v každom z nich nájdeme aj početné výnimky, terminológia sa na Slovensku ako celok neujala.

Nositelia ranobronzovej kultúry Chlopice-Veselé, nitrianskej a koštianskej kultúry ukladali svojich zosnulých do hrobových jám v skrčenej polohe, ženy spravidla na ľavom a mužov na pravom boku, pričom ich pohľad smeruje na juh. Na poslednú cestu putovali oblečení, s predmetmi osobného vlastníctva, sprevádzali ich potraviny, z ktorých sa najlepšie zachovala mäsitá zložka v podobe zvieracích kostí. Medzi pochovanými je možné na základe ozdôb, nástrojov či zbraní, ako aj hĺbky a vydrevenia hrobových jám vyčleniť skupinu bohatšie vybavených osôb. Obdobný spôsob pochovávania prevládal na západnom Slovensku aj v únětickej, wieselburskej a maďarovskej kultúre, na východnom Slovensku a na Spiši v OFKK. Nositelia hatvanskej a severopanónskej kultúry sídliaci na juhu Slovenska svojich zosnulých v staršej dobe bronzovej spaľovali a nedohorené kostičky s popolom ukladali do popolníc, alebo ich vysypali na dno hrobových jám, do ktorých prikladali aj početné milodary.

Branč - pohreb siedmich jedincov v jednej jame (podľa K.Daňovej)

V pokročilej staršej a na počiatku strednej doby bronzovej sa u viacerých kultúr objavili v oblasti pohrebných zvykov inovácie. Jednou z nich je ukladanie telesných zvyškov na sídliskách. Pokým ojedinelé kostí, zvlášť tie zo stopami násilných zásahov môžu byť pokladané za doklady rituálneho kanibalizmu, celé kostry, niekedy uložené do sídliskových jám aj s osobným majetkom a pohrebnou výbavou zas nasvedčujú nejednotným pohrebným zvykom, ktoré mohli byť odrazom vnútornej štruktúry spoločnosti. Do tejto oblasti patria aj zvyšky detí v keramických nádobách uložených v blízkosti obydlí. Ďalšou inováciou je spočiatku ojedinelý a neskôr stále častejší výskyt žiarových hrobov na pohrebiskách kultúr pochovávajúcich pôvodne  kostrovo. Pochovávanie pod mohylou neprišlo zo stredobronzovými mohylovými kultúrami, jeho počiatky nachádzame už v staršej dobe bronzovej, v únětickej a maďarovskej kultúre. Stredná doba bronzová býva nazývaná aj dobou mohylovou, čo platí len do istej miery. Pod hlinené násypy, často spevnené kamennou konštrukciou i do plochých hrobov pochovávali nositeľov SMK, v KMK je stavba mohýl málo rozšírená a v  pilinskej kultúre mohyly temer nepoznali.

Budmerice. Jedinec pohodený v sídliskovej jame (podľa P.Jelínka)

Aj žiarové hroby nositeľov lužickej kultúry pokrývali často mohylové násypy s kamenným vencom. Pre strednú dobu bronzovú je charakteristické kostrové i žiarové pochovávanie, biritualita. Mladšia a neskorá doba bronzová bývajú nazývané podľa charakteristického spôsobu pochovávania, dobou popolnicových polí. Nositelia kultúr popolnicových polí  spálené zvyšky mŕtveho ukladali na dno hrobovej jamy, alebo ich do nej uložili v hlinenej nádobe nazývanej popolnica či urna. Miesto niekedy ohraničili kruhom z kameňov, prípadne obložili kamennými platňami, čím vznikol skrinkový hrob. Na viacerých pohrebiskách sa zistili aj miesta spaľovania mŕtvych, niekedy bol pohreb zahĺbený priamo do žiaroviska. Mladšia doba bronzová sa stala zároveň vrcholným obdobím výstavby nadzemných posmrtných pamätníkov. Spálené zvyšky vybraných príslušníkov čakanskej a velatickej kultúry uložili do rozmerných mohýl aj s bohatou výbavou a výzbrojou.

Kamenné obloženie mohyly lužickej kultúry v Trenčíne (foto: AÚ SAV v Nitre)

V zásade môžeme zhrnúť, že nositelia kultúr doby bronzovej na Slovensku väčšiu časť svojich mŕtvych pochovávali na miestach k tomu účelu určených, na pohrebiskách. Počty pochovaných sú na nich rôzne, rozsah pohrebísk sa nie vždy podaril archeologickým výskumom stanoviť. Popri menších s desiatkami hrobov sa podarilo odkryť nekropoly, v ktorých počty pochovaných dosahujú stovky až tisíce. Je charakteristické, že najväčšie pohrebiská boli používané dlhú dobu. Veľký počet pochovaných jedincov je  dôsledkom stabilného, stovky rokov neprerušeného života malej komunity, nie  existencie rozsiahlych osád. Na viacerých pohrebiskách  sa podarilo rozpoznať skupiny hrobov, snáď patriacich rodinám. Z množstva práce potrebnej na stavbu hrobu, umiestnenia pohrebu v rámci pohrebiska ako aj z priložených milodarov sa dajú vyvodiť závery o sociálnom či spoločenskom postavení pochovaného. S výnimkou mohýl máme málo indícií o označení kostrových alebo žiarových hrobov na povrchu, napríklad hlinenými násypmi alebo drevenou konštrukciou. Skutočnsť, že mladšie hroby na pohrebiskách len málokedy porušujú tie staršie naznačuje, že nejaké označenie museli mať. Na dobre zachovanej časti pohrebiska v Pittene v Dolnom Rakúsku boli okrem hrobov v jamách, v mohylách s kamennou konštrukciou a pohrebov v popolniciach odkryté aj kameňmi ohraničené plošiny, na ktorých zosnulých spaľovali. Pohrebisko vymedzené múrikom tvorilo uzavretý areál, akýsi svet mŕtvych. Svedectvom o kontaktoch zo „svetom živých“ sú v Pittene črepy hlinených nádob pri niektorých hroboch, snáď zvyšky opakovanej obety alebo spomienkových posmrtných hostín.

Pohrebná hranica. Archeologický skanzen Karpatská Trója v Trczinici (foto: V.Struhár)
Skelety pohodené v objekte na sídlisku unětickej kultúry v Nitre (podľa P.Jelínka)

Popri štandardných bohatšie či chudobnejšie vybavených hroboch sa vo viacerých obdobiach doby bronzovej stretávame i zo skupinou nepietne, alebo neobvykle pohodených ľudských kostí, kostier jednotlivcov i viacerých ľudí. Interpretácie takýchto telesných pozostatkov zväčša zvažujú ich postavenie v spoločnosti, rodinné vzťahy, mimoriadnu tragickú udalosť či kultové praktiky. V dobe bronzovej sa stretávame aj zo sekundárnymi zásahmi do hrobov, ktoré dosiahli najväčšie rozšírenie v závere staršej doby bronzovej na plochých kostrových pohrebiskách a na počiatku mladšej doby bronzovej v náčelníckych mohylách. Vysvetlenie takých aktivít sa hľadá v profánnej oblasti i kulte.

Sídlisková štruktúra

Archeológia sídlisk a poznávanie sídliskovej štruktúry doby bronzovej je veľmi rozsiahla téma, ktorá môže byť sledovaná na rôznej úrovni. Najpodrobnejšie údaje poskytujú archeologicky preskúmané úseky osád. Zo Slovenska sú k dispozícii poznatky o osadách zo všetkých časových období doby bronzovej, avšak rozsah získaných informácií z nich je rôzny. Pokým na niektorých sa zachovali základy nadzemných obytných i hospodárskych stavieb ako aj opevnení, z iných poznáme len ojedinelé zásobné, kolové a ťažobné jamy alebo fragmenty keramiky z ornice. Veľmi skromné stopy zanechali sídliská z počiatku doby bronzovej. Nositelia kultúry Chlopice-Veselé, nitrianskej kultúry i koštianskej kultúry nám zanechali pohrebiská zo stovkami hrobov. Ich rozmiestnenie v krajine a doba používania dokladajú, že štruktúra osídlenia bola hustá a dlhodobo stabilná. Stopy sídlisk  komunít, ktoré pochovávali na týchto pohrebiskách však s výnimkou ojedinelých jám (Čataj, Nitra) temer nepoznáme. Zaujímavé indície o spôsobe bývania nositeľov kultúry Chlopice–Veselé a nitrianskej kultúry poskytujú aj pohrebiská. Nad viacerými bohato vybavenými hrobmi mužov v Ludaniciach – Mýtnej Novej Vsi a v Branči postavili pozostalí drevenú nadzemnú konštrukciu štvorcového tvaru, akýsi dom pre mŕtveho, kde možno prebiehali obrady slúžiace ich posmrtnému uctievaniu. Nositelia kultúr epišnúrového okruhu teda nadzemné stavby poznali. Prečo sa ale doteraz nepodarilo sídlisko nositeľov chlopicko-veselskej, nitrianskej a koštianskej kultúry preskúmať? Najskôr preto, že obydlia a hospodárske objekty stavali spôsobom, ktorý archeológovia nie sú schopní identifikovať v súčasnosti používanými metódami a výskumnými technikami.

Dom otomanskej kultúr postavený v archeoparku Nižná Myšľa (foto oz Collegium Myssle)

Základy domu o niečo mladšej wieselburskej kultúry s rozmermi 17,5x5,5m z Gattendorfu (vzdialenom od Bratislavy cca 8km) tvorili vodorovne ležiace, do zeme len minimálne zahĺbené trámy. Je zrejmé, že podobné stavby na lokalitách, kde sa pred archeologickým výskumom strhne ornica bagrom je obtiažne identifikovať. Oveľa viac poznatkov o sídlach a spôsoboch bývania máme z rozvinutej staršej doby bronzovej. Nositelia únětickej a maďarovskej kultúry, ako aj OFKK bývali v otvorených, a v opevnených osadách. Systematické výskumy zacielené na opevnené osady (Nitriansky hrádok, Vráble, Barca, Rozhanovce, Nižná Myšľa, Spišský Štvrtok) nám o nich priniesli rad poznatkov. Sídla, ktorých rozsah zväčša nepresahuje 1 ha (avšak nechýba ani sedemhektárový areál) zakladali na riečnych, čiastočne chránených terasách, výnimočne na temenách vrchov. Od okolia ich oddeľovala priekopa s prierezom písmena V, za ktorou sa nachádzal val so zložitou vnútornou konštrukciou z dreva. Tretím prvkom opevnenia bývala palisáda. Ako ukazujú početné vzájomne sa porušujúce sídliskové jamy a zvyšky obydlí v niekoľkých vrstvách nad sebou, viaceré skúmané lokality obývali dlhšiu dobu. Intenzívne osídlenie nám vo vnútorných areáloch opevnených osád zanechalo až 1 m hrubú vrstvu popola, prepálenej hliny zvyškov keramiky a organického odpadu. Vo vnútorných areáloch sa podarilo identifikovať základy jedno, dvoj a výnimočne až trojpriestorových stavieb s obdĺžnikovým pôdorysom s plochou 16-30 m², zo stopami drevených dlážok ohnísk a pecí s kupolou. Strechy, pravdepodobne sedlové niesli zvislé, do zeme zahĺbené stĺpy. O stenách sa predpokladá, že boli zrubovej konštrukcie, prípadne vypletané z konárov. Pri obidvoch riešeniach tvoril vonkajší plášť stavieb hlinený výmaz.

Rekonštruovaný dom z doby bronzovej v múzeu rakúskeho praveku v Asparne (zdroj internet)
Bratislava - Rusovce. Podoba sídliska zo strednej doby bronzovej (podľa J.Bartíka)

Na rozsiahlejších odkrytých úsekoch osád OFKK sa vo viacerých prípadoch zistilo, že stavby boli rozmiestnené podľa systému, v radoch pozdĺž valu alebo rovnobežne „ v uličkách“. V Barci mali domy rozostupy približne 1 m, ulička medzi nimi dosahovala šírku približne 2,5m. Z ďalších zariadení sú vo vnútornom priestore opevnených osád identifikované stovky jám valcovitého tvaru slúžiace pôvodne ako obilné silá. Na sídliskách nositeľov maďarovskej kultúry a OFKK sa dajú sledovať počiatky špecializovanej výroby, obývali ich kovolejári, hrnčiari, rezbári z kosti a parohu, tkáči, pravdepodobne aj garbiari. Tieto nechýbajú ani na menej skúmaných neopevnených osadách nositeľov kultúr staršej a počiatku strednej doby bronzovej. Početné stopy sídlisk poznáme aj z pokročilej strednej a z mladšej doby bronzovej. Pôvodné predstavy o nositeľoch mohylových kultúr ako o kočujúcich pastieroch bez pevných sídiel vyvracajú nálezy z ich sídlisk poukazujúce, že išlo o usadené roľnícke obyvateľstvo. Neopevnené sídla nositeľov mohylových kultúr i kultúr popolnicových polí mali značný rozsah. Zo sídliska v Bratislave-Rusovciach sa na ploche približne 0,8 ha odkrylo 45 sídliskových jám, z ktorých je možné vyčleniť rozsiahle hliníky i valcovité obilné silá, ostatné nevýrazné zahĺbeniny funkčne určenie nedovoľujú. Z odkrytých systémov rovnobežne orientovaných radov stĺpových jám sa dá s istou pravdepodobnosťou identifikovať 12 pôdorysov nadzemných stavieb s obdĺžnikovitým pôdorysom. Jednopriestorové domy s plochou od 9 do 16,5 m² patria k stavbám so stĺpovou konštrukciou. Nosnú časť ich stien a krovu tvorili línie zvislých stĺpov zapustené do vykopaných jám. Steny mohli tvoriť horizontálne brvná či tyče pripevnené do žliabkov v zvislých stĺpoch, alebo výplet z konárov či rákosia.početné sdliská. Sekundárne prepálená mazanica dokladá, že steny domov boli pôvodne utesnené hlinou premiešanou zo slamou a plevami. Nemala len funkciu izolantu.

Aj v Bratislave-Rusovciach sa našli fragmenty mazaníc s modelovaným povrchom z ohnísk a zdobených fasád stavieb. Predpokladáme, že ich strechy pokrývala kôra, slama alebo trstina. Spôsob usporiadania obydlí a iných stavieb osady v Bratislave-Rusovciach môžeme označiť ako rozptýlený. Aj keď u domov s odstupom 7-20 m nie je namieste hovoriť o plánovitej zástavbe a ani datovanie nedovoľuje bezpečné vyjadrenie o súčasnosti či blízkej časovej následnosti jednotlivých stavieb, ich stavitelia dodržiavali isté pravidlá, ako odstup a jednotnú orientáciu voči svetovým stranám. Dôvodom dodržania odstupu asi nebola len ochrana pred požiarom, ale aj získanie priestoru. Predovšetkým medzi stavbami, nie v rozmerovo malých obytných domoch, prebiehal každodenný život obyvateľov osady. Istú stabilitu osídlenia naznačuje znovuvybudovanie dvoch domov po zániku pôvodných na tom istom mieste. Zaujímavé sú dva obdĺžnikovité pôdorysy nachádzajúce sa tesne vedľa seba. Podobné skupinky domkov bývajú na zahraničných lokalitách pokladané za prvé doklady dvorcv, pozostávajúcich z obytných i hospodárskych stavieb. Podobný obraz o osídlení sa získal na časovo zhruba totožnom sídlisku v Lozorne, kde priestor s nálezmi stredodunajskej mohylovej kultúry a velatickej kultúry dosahuje až 22 ha. Na menších preskúmaných úsekoch sa odkryli pôdorysy šiestich nadzemných stavieb obdĺžnikového pôdorysu. Vnútorná plocha dvoch z nich presahuje 60  a 140 m². Základy nadzemných stavieb nositeľov kultúry popolnicových polí sa odkryli aj v Dvorníkoch-Posádke,  Jelšovciach a Pobedime.

Sídlisko lužickej kulúry v Hajnej Novej Vsi (podľa E.Wiedermana)
Vizualizacia chaty lužickej kultúry v Dolnom Kubíne

Pokým zo západného Slovenska sú známe stopy desiatok domov nositeľov mohylových kultúr a kultúr popolnicových polí, z východného Slovenska i juhu stredného Slovenska ich zo sídlisk pilinskej, kyjatickej a gávskej kultúry poznáme málo. Doterajšie výskumy častí osád ich nositeľov (Radzovce) priniesli pozoruhodné výsledky takže predpokladáme, že sa jedná len o súčasný stav výskumu. Poznatky o spôsobe bývania v mladšej a neskorej dobe bronzovej priniesli výskumy sídlisk lužických popolnicových polí. Vo východnej časti hradiska v Zemianskom podhradí sa na ploche 643 m² čiastočne i úplne odkrylo 10 základov nadzemných stavieb. Domy s pôdorysom obdĺžnika o rozmeroch približne 6x4,5 m mali podlahy čiastočne zapustené do terénu. Zástavba bola umiestnená z vnútornej strany valu a zároveň rešpektovala prirodzenú terasu. Autori výskumu predpokladajú, že stavby mali steny rámovej konštrukcie so základovým trámom, výpletom a hlineným omazom. Nosné stĺpy krovu lemovali steny z vonkajšej strany. Vďaka čiastočnému zahĺbeniu sa zachovali zvyšky hlinených podláh, doštených podláh i pecí. S jedinečnou konštrukciou stavieb sa stretávame na sídlisku v Dolnom Kubíne-Medzihradnom. Zo šiestich objektov čiastočne zahĺbených do podložia sa najlepšie zachoval neúplný pôdorys s rozmermi 7x5,5 m. Interiér domov tvorili udupaná podlaha, kameňmi ohraničená vyvýšená lavica, ako aj klenbové pece a ohniská. Väčšina stavieb mala zrubovú konštrukciu stien, v jednom prípade sa predpokladá, že zahĺbenú časť prekrývala stanovitá strecha. Jedinečným prvkom stavieb v Dolnom Kubíne sú  pieskovcové platne, ktoré ohraničovali steny príbytkov z vnútornej strany.

Hypotetická rekonštrukcia interiéru chaty lužickej kultúry v skanzene Mokrý Kút vo Vyšnom Kubíne (foto: V.Struhár)

Ak zo staršej, strednej a mladšej doby bronzovej máme k dispozícii rad podkladov na rekonštrukciu stavieb i ich usporiadanie v osadách, v neskorej dobe bronzovej poklesol ich počet na minimum. O veľkosti a konštrukcii obydlí nositeľov podolskej a kyjatickej kultúry nám informácie temer chýbajú. Popri polozahĺbených chatách, ktoré môžu súvisieť so zhoršením klímy naďalej stavali tradičné nadzemné kolové a zrubové domy. Jeden z nich, štvorcového pôdorysu s rozmermi 360 x 360 cm postavili v blízkosti hradby na devínskom hradnom návrší. Pre neskorú dobu bronzovú sú charakteristické nálezy z početných jaskýň. Je zrejmé, že väčšina z nich, predovšetkým úzke pukliny a zvislé priepasti nemohla slúžiť na bývanie. Pokým o sídliskových objektoch z doby bronzovej máme na Slovensku k dispozícii viac-menej reprezentatívnu sumu poznatkov, nemožno to zovšeobecniť na sídliskové areály a celé regióny. Ich poznanie je v jednotlivých častiach Slovenska rôzne, porovnanie regiónov z hľadiska hustoty osídlenia a sídliskového systému v jednotlivých obdobiach doby bronzovej je preto problematické. Doteraz chýbajú štúdie venované topografii archeologických nálezísk v mikro a mezoregiónoch i keď prácu v tejto oblasti GIS technológie uľahčili. Isté výsledky prinieslo systematické sledovanie osídlenia vybranej časti Trnavskej sprašovej tabule. V povodí Stoličného potoka, Vištuckého potoka a Gidry sa podarilo povrchovými zbermi kombinovanými s menšími záchrannými odkryvmi identifikovať rad nových a overiť polohu už skôr známych nálezísk zo staršej, strednej a mladšej doby bronzovej.  V sledovanom priestore o rozsahu 220 km²  poznáme 7 lokalít maďarovskej kultúry, z nich jednu opevnenú osadu, 18 lokalít stredodunajskej mohylovej kultúry a 21 lokalít čakanskej a velatickej kultúry. Lokality zo sídliskovými nálezmi tvoria hustú sieť, vzdialenosť medzi nimi zväčša nepresahuje 5 km. V katastroch obcí Abrahám a Báhoň sa stretneme zo skupinami polôh s nálezmi SMK, ktoré sú navzájom vzdialené 0,5 – 2 km.

Urbanizmus opevnenej osady zo staršej dob bronzovej vo Vrábľoch (zdroj: Žitavská komunita)

U obidvoch koncentrácií je namieste otázka, či sa jedná o rozsiahle sídliská alebo o ojedinelé rozptýlené usadlosti. Zdá sa, že systém rozmiestnenia sídlisk v línii pozdľž potokov s odstupom 1-5 km je charakteristický pre skúmanú oblasť trnavskej sprašovej tabule a to pre osídlenie staršej, strednej i mladšej doby bronzovej. Situácia nie je v rozpore s poznatkami z iných oblastí a období mladšieho praveku, kde sa u poľnohospodárov predpokladajú podobné sídliskové areály. Ich rozsah postačoval na obytné a hospodárske aktivity (zariadenia na skladovanie úrody, chov hospodárskych zvierat, obrobené polia i polia ležiace úhorom, pastviny, ťažbu stavebného a palivového dreva, lov, zber nekultúrnych rastlín) ako aj pochovávanie mŕtvych či vykonávanie kultu v areáli sídliacej komunity. Sledovanie rozmiestnenia sídlisk v oblasti trnavskej sprašovej tabule teda ukázalo, že ich zakladali v línii pozdľž vodných tokov s odstupom približne 1-5 km a uprednostňovali sa mierne svahy vzdialené od súčasného koryta potokov do 100 m. Nejde však o jediný model. S úplne iným pravidlom sa stretneme na Žitnom Ostrove. Na založenie viacerých osád (Šamorín, Holiare, Veľký Meder, Dolné Janíky) si v strednej a mladšej dobe bronzovej vybrali ploché vyvýšeniny v inundácii. Rozptyl objektov na lokalitách určoval tvar vyvýšeniny a určite aj zo skúsenosti dobre známy dosah hladiny jarných povodní. Niekoľko metrov, prípadne len desiatok centimetrov prevýšenia už bezpečne chránilo pred pravidelnými záplavami. O niečo vzdialenejšie od vodných tokov sú sídliská na ostrožných výbežkoch okraja riečnych terás. Polohy s prevýšením oproti okolitému terénu do 10m (Veselé, Ivanovce-Skala, Dvorníky-Posádka, Vráble) umožňovali nerušený rozhľado do širokého okolia. Viaceré z nich opakovane osídlené opevnili šijovou priekopou. Popri sídliskách zakladaných v líniách pozdĺž potokov a na okrajoch riečnych terás sa v  dobe bronzovej na západnom Slovensku vyskytli aj doklady krátkodobého i dlhodobého osídlenia dominantných polôh s prevýšením oproti údoliam 100-200m. Poznali ich nositelia maďarovskej kultúry (Prašník) SMK (Unín) i popolnicových polí (Pohanská pri Plaveckom Podhradí, Mariánka). Výšinným polohám sa nevyhýbali ani nositelia SMK (Unín, Smolenice), avšak ich opevnenia zatiaľ nepoznáme.

Urbanizmus osady v Bratislave-Rusovciach (podľa J.Bartíka)

Nositelia kultúr staršej a počiatku strednej, ako aj mladšej doby bronzovej stavali okolo niektorých osád hradby. Môžeme sa dohadovať, či sa chránili pred lúpežnými nájazdmi z väčších diaľok alebo pred útočníkmi zo susediacich komunít. Spálené časti niektorých opevnených osád a hradísk napovedajú, že obavy nútiace roľníkov a remeselníkov doby bronzovej skryť sa so svojím majetkom za valom a priekopou, boli oprávnené. Predpokladá sa, že sídliskový systém staršej doby bronzovej na Slovensku tvorili zoskupenia pozostávajúce z opevnených osád s hospodárskou a správnou funkciou, ktoré boli nadradené skupine otvorených sídlisk v zázemí. Nie je jednoduché určiť, akú úlohu mali hradiská v systéme súvekých sídlisk popolnicových polí. Istý náznak v tomto smere poskytuje nepomer medzi rozsiahlymi, viachektárovými priestormi chráneným hradbou a sporadickými stopami osídlenia v ich areáloch. Ak by aj málopočetná komunita obývajúca hradisko zvládla výstavbu hradby okolo predimenzovane veľkého priestoru, asi by ich bolo príliš málo na jej obranu. Skôr sa zdá, že hradiská na dominantných kopcoch postavili obyvatelia okolitých otvorených osád, ktorí sa do ich areálov v časoch nebezpečenstva ukryli aj s majetkom. Môžeme uvažovať, že takéto útočiská si postavili príslušníci väčších príbuzných komunít. Ak na mape vyznačíme polohu malokarpatských hradísk, ktoré patria, alebo by mohli patriť do mladšej a neskorej doby bronzovej, ukáže sa, že sú navzájom vzdialené 5-15 kilometrov. Je možné, že ich vzájomná vzdialenosť a umiestnenie odráža územné členenie vyšších spoločenských celkov, možno kmeňov.

Vizualizácia brány opevneného hradiska z doby bronzovej (autor Ing.T.Moravčík)

V prácach bádateľov snažiacich sa postihnúť sídliskový systém doby bronzovej celého kontinentu sa stretávame s dvomi vzájomne sa prelínajúcimi prístupmi. Prvý vychádza zo skutočnosti, že technológie, hierarchická organizácia spoločnosti, kulty i spôsob života charakteristické pre dobu bronzovú sa po prvý raz objavili vo vyspelých, písmo používajúcich kultúrach Mezopotámie, Anatólie a východného Stredomoria a odtiaľ sa postupne šírili na všetky strany. Obdobne ako svet 19. storočia s priemyslovými krajinami a kolóniami, aj svetový systém kultúr doby bronzovej členia na civilizačné jadro (do ktorého patrí z Európy len peloponézsky a od neskorej doby bronzovej aj apeninský poloostrov), s ním voľne prepojenú perifériu a vcelku nezávisle žijúci, mestskými kultúrami neovplyvnený okraj kontinentu. Z uvedeného pohľadu celá stredná i severná Európa zotrvali až do staršej doby železnej v poslednej, okrajovej skupine. 

Iný prístup vychádzajúci z predstavy že dôležitejší bol lokálny vývin, rozlišuje civilizačných jadier viac. Ako centrá, z ktorých sa v Európe šírili civilizačné vymoženosti doby bronzovej sa uvádzajú egejská oblasť, apeninský poloostrov, karpatská kotlina, východoeurópske stepi, ako aj južné Nemecko a sever Európy. Územie Slovenska patrí podľa uvedeného systému do severnej časti karpatskej kotliny, jeho západná časť je však tiež súčasťou Podunajska prepojeného s južným Nemeckom. 

Ducové-Kostolec. 3D model osady velatickej kultúry (zdroj: www.kostolec-ducove.eu)

Pre pramennú základňu archeológie strednej Európy je charakteristické, že artefakty  z anorganických materiálov ako keramika, kov, kosť, kameň, jantár, fajansa sú bežnou súčasťou nálezov, pokým tie z organických látok, napríklad koža, drevo, textilné vlákna sa zachovali len za priaznivých podmienok. Počas trvania doby bronzovej sa materiálna kultúra menila a obohacovala, jej inovácie a zmeny boli výsledkom domáceho vývoja i podnetov z iných oblastí. Aj keď je zlatistý bronz pre sledované obdobie charakteristický, na počiatku doby bronzovej radi siahli po nelegovanej medi a osvedčených kamenných surovinách. Súbory nálezov z pohrebísk a ojedinelých sídlisk kultúr epišnúrového okruhu ešte odpovedajú štandardom neskorého eneolitu. Eneolitická tradícia prežívala v podobe silexových a kostených hrotov šípov, kamenných či parohových mlatov až do mladšej doby bronzovej. Všeobecné rozšírenie zliatiny medi a cínu priniesli  na naše územie až únětická kultúra, maďarovská kultúra a OFKK v staršej dobe bronzovej. Odkiaľ získavali ich nositelia meď? Predpokladá sa, že oxidačné a neskôr i sulfidické rudy sa ťažili v mnohých revíroch, z ktorých  viaceré, v úplnosti vyťažené nemusíme poznať. Na Slovensku patrí k pravekým ťažobným oblastiam predovšetkým nízkotatranská Špania dolina s početnými nálezmi kamenných mlatov, ktorými prospektori, baníci a metalurgovia rozbíjali medenú rudu. Aspoň časť použitej surovej medi alebo legovanej zliatiny pochádzala z produkčných centier mimo nášho územia. Pre určenie pôvodu a spôsobu distribúcie surového kovu sú dôležité polotvary. Pre staršiu dobu bronzovú predovšetkým medené hrivny s roztepanými koncami stočenými do očka o ktorých sa predpokladá, že ich masovo produkovali v alpských metalurgických centrách. Banské štôlne v oblasti Mitterbergu sledovali rudné žily až do hĺbky 200 metrov od povrchu, v ich okolí nechýbajú ohniská na praženie rudy a pece na jej zhutňovanie.

Materiálna kultúra

Technológia odlievania ihlíc (podľa J.Bartíka)

Pre pramennú základňu archeológie strednej Európy je charakteristické, že artefakty  z anorganických materiálov ako keramika, kov, kosť, kameň, jantár, fajansa sú bežnou súčasťou nálezov, pokým tie z organických látok, napríklad koža, drevo, textilné vlákna sa zachovali len za priaznivých podmienok. Počas trvania doby bronzovej sa materiálna kultúra menila a obohacovala, jej inovácie a zmeny boli výsledkom domáceho vývoja i podnetov z iných oblastí. Aj keď je zlatistý bronz pre sledované obdobie charakteristický, na počiatku doby bronzovej radi siahli po nelegovanej medi a osvedčených kamenných surovinách. Súbory nálezov z pohrebísk a ojedinelých sídlisk kultúr epišnúrového okruhu ešte odpovedajú štandardom neskorého eneolitu. Eneolitická tradícia prežívala v podobe silexových a kostených hrotov šípov, kamenných či parohových mlatov až do mladšej doby bronzovej. Všeobecné rozšírenie zliatiny medi a cínu priniesli  na naše územie až únětická kultúra, maďarovská kultúra a OFKK v staršej dobe bronzovej. Odkiaľ získavali ich nositelia meď? Predpokladá sa, že oxidačné a neskôr i sulfidické rudy sa ťažili v mnohých revíroch, z ktorých  viaceré, v úplnosti vyťažené nemusíme poznať. Na Slovensku patrí k pravekým ťažobným oblastiam predovšetkým nízkotatranská Špania dolina s početnými nálezmi kamenných mlatov, ktorými prospektori, baníci a metalurgovia rozbíjali medenú rudu. Aspoň časť použitej surovej medi alebo legovanej zliatiny pochádzala z produkčných centier mimo nášho územia. Pre určenie pôvodu a spôsobu distribúcie surového kovu sú dôležité polotvary. Pre staršiu dobu bronzovú predovšetkým medené hrivny s roztepanými koncami stočenými do očka o ktorých sa predpokladá, že ich masovo produkovali v alpských metalurgických centrách. Banské štôlne v oblasti Mitterbergu sledovali rudné žily až do hĺbky 200 metrov od povrchu, v ich okolí nechýbajú ohniská na praženie rudy a pece na jej zhutňovanie. Len v tomto jedinom revíri sa na základe objemu vyťaženej rudy odhaduje celková produkcia 20 000 ton surovej medi čo dáva predstavu o množstve spotrebovaných kovov v dobe bronzovej. 

Ľubochňa.Sekerka s vejárovitým ostrím z prelomu staršej a strednej DB (foto: V.Struhár)

Druhá zložka bronzu, cín je síce zastúpený len niekoľkými percentami, no je tiež dôležitý, pretože znižuje bod tavenia a zvyšuje tvrdosť odliateho výrobku. Cín mohli na naše územie importovať zo Saska alebo z britských ostrovov. Druhou, rovnako nedoloženou, avšak tiež pravdepodobnou možnosťou je ryžovanie cínovej rudy, cínovca v korytách potokov stredného a východného Slovenska. Dostupný kov a techniky jeho odlievania do viacdielnych foriem, tvárnenie tepaním či spájanie nitovaním priniesli v  staršej a na počiatku strednej doby bronzovej rad nových artefaktov. V kategórii nástrojov sú to masívne sekery a prvé kosáky, v oblasti výzbroje sekeromlaty, hroty oštepov, dlhé dýky i krátke meče, zdobeniu tela a kroja slúžili nákrčníky, diadémy, náramky, nánožníky ihlice, závesky  a opaskové zápony. Popri tradičnej škále hlinených nádob slúžiacich príprave a uschovaniu potravín sa objavili prenosné piecky, vykurovadlá i nádoby na destilovanie. Ako ukazujú hlinené modely, pre transport ľudí i nákladu mohli poslúžiť vozy zo štyrmi kolesami odľahčenými spicami, využitie zvierat do záprahu i na jazdu naznačujú okrem konských kostí zo sídlisk aj rôzne typy bočníc zubadiel vyhotovených z parohu. Žiaľ minimálne znalosti máme o využití dreva, na ktorého spracovanie slúžili bronzové sekery a dláta.

Rekonštrukcia honosného odevu bojovníka z mohyly v Čake (foto SNM)
Dedinka. Kroj kňažky z mohyly (foto SNM)

V pokročilej strednej, mladšej i neskorej dobe bronzovej sa bronzová surovina presadila do všetkých oblastí života. Bronzový kosák s jazykovitou rukoväťou alebo s gombíkom sa stal bežným žatevným náradím, už skôr známe ploché sekery a sekery zo schodíkom doplnené sekerami s tuľajkou, dlátami so zaobleným ostrím a pílami vytvorili kompletnú škálu nástrojov na opracovanie dreva. K  výbave popredných domácností mladšej a neskorej doby bronzovej pribudli servisy na pitie pozostávajúce z vedier, kotlíkov a šálok, vytepaných a znitovaných z bronzového plechu. Výrazný pokrok dosiahlo vojenstvo. Od  strednej doby bronzovej sa postupne masovo rozšírili rôzne typy mečov s drevenou i bronzovou rukoväťou. Na boj boj zblízka ich doplnili bronzové sekery a pravdepodobne drevené kyjaky. Boj na diaľku viedli lukostrelci, kopije s bronzovými hrotmi mohli poslúžiť ako bodná aj vrhacia zbraň. K ochrannej výzbroji popredných bojovníkov mladšej a neskorej doby bronzovej patrili prilby, náprsné panciere, náholenice a štíty vytepané z bronzového plechu. Vzácny nález bronzového kolesa z Obišoviec i rytina na nádobe z Veľkých Raškoviec zobrazujúca dvojkolesový voz dopĺňajú obraz luxusnej výbavy stredoeurópskych bojovníkov. Pri porovnaní homérovho opisu výzbroje mýtických achájskych hrdinov dobývajúcich Tróju so súbormi stredoeurópskych nálezov dôjdeme k záveru, že v oblasti výstroje a výzbroje bojovníckych elít boli egejská a stredoeurópska oblasť rovnocenné.

Rekonštrukcia sekerky s tuľajkou, ktorá bola typická pre kultúry popolnicových polí (foto: V.Struhár)

Dôležitou oblasťou domáceho remesla bola produkcia tkaných látok a výroba odevov. Nepriamym dokladom takej činnosti sú hlinené súčasti vretien-prasleny a závažia ihlanovitého tvaru nachádzané na väčšine sídlisk. Rad závaží z interiéru chaty v Barci je nepochybne pozostatkom tkáčskeho stavu. Najúplnejšie poznatky o móde doby bronzovej pochádzajú zo severného Nemecka a z Dánska, kde sa v rakvách vytesaných z kmeňov dubov zachoval vlnený odev pochovaných. Ženský pozostával zo zvonovitej sukne po členky pripevnenej na páse textilným pleteným opaskom a z blúzy s rukávmi. Časť mladších žien nosila sukne po kolená z pletených šnúrok. Muži nosili nátelníky stiahnuté opaskom zakrývajúce hornú časť tela až po stehná a vrchný plášť bez rukávov.  Odev obidvoch pohlaví dopĺňali kožené sandále, muži nosili vlnené čapice, ženy sieťky na vlasy. V strednej Európe sa doteraz nepodarilo objaviť zachovaný odev z doby bronzovej. Že také odevy existovali nám naznačujú spínadlá textilu vo forme kovových ihlíc, spôn a opaskových praciek, ako aj fajansové koráliky pôvodne lemujúce okraj látky. Odrazom zdobeného odevu sú ornamenty na antropomorfných plastikách z juhovýchodu karpatskej kotliny.

Náboženstvo a kult

Poznávanie náboženských predstáv stredoeurópskych populácií doby bronzovej, ktoré nám nezachovali písomné pramene je na hranici možností archeologických metód a pracovných postupov. V gréckej mytológii boli personifikované sily na nebesiach (uranické, astrálne, solárne) v podsvetí (chtónické) na zemi (telurické, profesné) a vode (akvatické). Aj stredoeurópsky človek iste pripisoval ohrozenie od prírodných katastrof, chorôb alebo agresívnych skupín súčasníkov nadprirodzeným silám. Rovnako sa dá predpokladať, že si zachovával spomienku na významných rodových predkov, ktorých v priebehu generácií heroizoval. Či však boli predstavy stredoeurópanov doby bronzovej rozvinuté do formy vnútorne hierarchizovaného polyteistického panteónu rovnako ako v antike je otázne. Je však zrejmé, že už v dobe bronzovej nejaké predstavy mali a cítili sa byť od neznámych síl závislí, pretože sa ich snažili ovplyvniť darom, spôsobom komunikácie, ktorý bol iste bežný aj medzi ľuďmi. Kritérium pre zaradenie archeologických nálezov do kategórie daru nadprirodzeným silám čiže obety je ich odlišnosť od artefaktov vyskytujúcich sa na sídliskách, pohrebiskách a vo výrobných areáloch, ako aj ich opakovanie vylučujúce náhodu. Interpretácie takých situácií a nálezov na úrovni neoveriteľných hypotéz sú zväčša založené na poznaní mýtov, bájí a archeologicky odkrytých dokladov kultov na súvekých lokalitách vo východnom Stredomorí a na Blízkom východe.

Kultový predmet falického tvaru z bronzového depotu z Liptovskej Ondrašovej (foto: V.Struhár)

S kultom je často spájaná skupina pamiatok pokladaná za obetné dary alebo rituálne uložené sakrálne predmety. S výrobou, výmenou a v súčasnosti čoraz častejšie aj s rituálnym darom sa spájajú depoty. Jedná sa o skupiny artefaktov, výnimočne i o ojedinelé predmety z medi, bronzu, zlata, jantáru  alebo keramiky, ktoré boli zámerne uložené do zeme alebo do vody a tým vylúčené z ďalšieho používania. Frekvencia ukladania depotov kolísala v priestore i v čase. Stretávame sa s nimi už v eneolite,  najstaršie z doby bronzovej sa na našom území spájajú s únětickou kultúrou. Zvyk ukladať depoty dosiahol prvý vrchol v závere staršej a na počiatku strednej doby bronzovej, keď hromadné nálezy tzv. kosziderského typu ukladali nositelia maďarovskej kultúry na západnom i nositelia OFKK na východnom a južnom Slovensku. Minimálnemu počtu nálezov zo staršej a počiatku strednej doby bronzovej zo severných, horských častí Slovenska odpovedá aj chýbanie časovo zhodných hromadných nálezov bronzov v tejto oblasti. Ďalší vrchol dosiahlo ukladanie depotov na území juhovýchodných a lužických popolnicových polí v mladšej a neskorej dobe bronzovej. Na území rozšírenia stredodunajských popolnicových polí vtedy uvedený zvyk temer nepoznali. U depotov nájdených na sídliskách sa pravda nedá vylúčiť, že hodnotné predmety či surovinu majiteľ ukryl a kvôli rôznym okolnostiam si ich už nemohol vyzdvihnúť. Také úvahy nie sú na mieste u  súborov uložených do zeme na výnimočných miestach bez stôp súvekých sídlisk, alebo ojedinelých predmetov vhodených do vody. Hromadný nález ozdôb a nástrojov s počiatku mladšej doby bronzovej našli v puklinovej jaskyni na spišskom Dreveníku, šesť bronzových mečov uložili nositelia lužickej kultúry do medzery medzi blokmi travertínu v Liptovských Sliačoch.

Meč s jazykovitou rukoväťou (hore) a meč lptovského typu (dole) z Komjatnej. Foto: V.Struhár

Na niektorých archeologických lokalitách, ako vyvýšenina Tovaš v katastri obce Gemer,  Pustý hrad nad Zvolenom alebo hradisko Stráža v Obišovciach boli súbory bronzových výrobkov ukladané opakovane, v prípade kopca Plešovica nad obcou Blatnica od počiatku mladšej až do neskorej doby bronzovej. Opakovaný, niekoľko storočí pretrvávajúci zvyk ukladať súbory bronzových i zlatých výrobkov na rovnakom mieste často dominujúcom nad okolitou krajinou naznačuje ritualizovanie uvedených úkonov. Situácia na viacerých slovenských lokalitách s početnými depotmi z doby bronzovej pripomína posvätné chrámové okrsky v Grécku, ktorých súčasťou boli pokladnice s opätovne ukladanými obetnými darmi.

Bronzový poklad zo Zvolena-Pustého hradu (foto AÚ SAV v Nitre)

Na niektorých zahraničných lokalitách sú popri hromadných nálezoch bronzových a zlatých predmetov uložené aj početné ľudské pozostatky, čo naznačuje, že súčasťou obetných darov nemuseli byť len artefakty, ale aj ľudia. Ojedinelé ľudské kosti aj ich koncentrácie sa na Slovensku našli na rade sídlisk časovo zaradených od staršej po neskorú dobu bronzovú. Ich spojenie s obetou či rituálnou antropofágiou je pravdepodobné, presvedčivo možno s takýmto konaním spájať súbory ľudských kostí či dokonca masky z ľudských tvárí z jaskýň v Slovenskom krase. 

Nádoby z brezovej kôry z kultovej studne z Gánoviec (foto V.Struhár)

Miesta uloženia bronzových a zlatých artefaktov nie sú jedinou indíciou ich spájania s obetou, mimoriadny je aj ich charakter. Od tvarovo zhodných ozdôb odevu nachádzaných na sídliskách i v hroboch sa tie z depotov v rade prípadov odlišujú predimenzovanými rozmermi. Až meter dlhé ihlice ukončené guľovitou hlavicou z Malej Viesky či 37 cm dlhá a 750 g vážiaca spona s Krivoklátu ťažko slúžili na spínanie každodenne noseného odevu. Môžeme si ich predstaviť ako súčasti ceremoniálnych ornátov alebo skôr honosného odevu určeného na darovanie, o ktorom sa ale už v dobe výroby nepredpokladalo že bude nosený smrteľníkmi. Unikátne bronzové závesy z Gemerských Dechtárov ukončené motívmi kolies ťažko slúžili iným, ako rituálnym účelom, klbo zlatých špirál z dvojitého drôtu zo spätnou kľučkou s hmotnosťou 422 gramov zo Zvolena – Borovej hory zas šokuje hodnotou materiálu. Jeho množstvo je porovnateľné s najhonosnejšími výrobkami zo vzácnych kovov z európskej doby bronzovej vôbec.

Nositelia viacerých kultúr nám popri hromadných nálezoch bronzových a zlatých výrobkov zanechali aj inú, príbuznú skupinu pamiatok,  hromadné nálezy keramiky. Za názvom sa skrýva skupina celých nádob, ktoré zámerne uložili do zeme. Podľa tradičných predstáv sú spájané s výrobou, skladovaním alebo obchodom s hrnčiarskym tovarom. Od konca šesťdesiatych rokov postupne prevládol názor o kultovom charaktere keramických depotov, z ktorých viaceré zložením pripomínajú servisy na pitie pozostávajúce z amfor, džbánov,  mís, šálok a cedidiel. Keramické depoty získané pri archeologických výskumoch pripomínajú údaje z antických správ o slávnostiach Keltov a Germánov, ktorí, obetujúc jedlo a nápoje bohom z nich aj sami jedli a pili. Súčasťou ceremónie bolo odlievanie časti obsahu nádob – libácia. Po úkone museli rituálne nádoby vyradiť z ďalšieho používania. 

Petrova Ves. Honosný mlat zdobený špirálovou ornamentikou podľa Furmánek/Mišík/Tóth)

S kultom bývajú tiež  spájané viaceré výrobky a výzdobné motívy z doby bronzovej.  Patria medzi ne hlinené i kovové modely kolies, ako aj dvoj či štvorkolesových vozov. Tieto bývajú niekedy vyzdobené motívmi blesku, alebo kombinované so  symbolmi vodných vtákov. Zo súvekých nálezov zo zahraničných lokalít je zrejmá tiež vzájomná väzba motívov voza, lode, vodných vtákov a slnka, najvýraznejšie na modele vozíka ťahaného koňom z dánskeho Trundholmu. Predpokladá sa, že uvedené motívy symbolizovali pohyb slnka po oblohe, striedanie dňa a noci, odlet vodných vtákov zas predznamenával striedanie ročných období.  Práve vták predstavuje ideálne prepojenie, sprostredkovateľa medzi pozemským  a nebeským. Aj na Slovesku sa našli vyobrazenia vodných vtákov vo  forme voľnej plastiky (Čičarovce, Chotín), i v kombinácii s modelom voza. Kombinácia vodného vtáka a slnečného kotúča (tzv. slnečná bárka) je charakteristickým výzdobným motívom na bronzových vedrách typu Hajdúböszermeny,

Bronzový závesok so symbolikou vodných vtákov a slnečného kotúča (foto AÚ SAV v Nitre)

V opakovanom prevedení sa výnimočne vyskytla aj na unikátnom vedre typu Kurd, ktoré pochádza údajne z východného  Slovenska. Práve rôzne prevedenie slnečných bárok na okraji tohto vedra viedlo k úvahe, či nepredstavuje zobrazenie cyklického pohybu slnečnej bárky ťahanej vodnými vtákmi po oblohe.Ako zobrazenia mytologických predstáv založených na  astronomických pozorovaniach sú interpretované zlaté kužele zo štyroch západoeurópskych lokalít“ i „nebeský kotúč“ zo saskej Nebry. Zo strednej Európy zatiaľ nepoznáme  monumentálne stavby a areály kultového charakteru typu britského Stonehenge, ktorý má eneolitické základy, avšak určite bol dobudovávaný a na astronomické pozorovania používaný aj v dobe bronzovej.

Iný charakter má skupina drobných hlinených plastík zvierat i bochníčkov opatrených rôznymi odtlačkami. Na rozdiel od bronzových depotov sú nachádzané výlučne na sídliskách. Do viacerých idolov v tvare bochníkov zo staršej doby otlačili jedlé plody, preto ich spoôo zo zvieracou plastikou spájame s agrárnym kultom, ktorý mal snáď osobný, neverejný charakter.Vzhľadom k príbuznosti zanechaných nehnuteľných i hnuteľných pamiatok kultúr doby bronzovej v strednej, západnej i severnej Európe nemáme dôvod pochybovať, že duchovný svet a náboženské predstavy ich nositeľov boli príbuzné a do istej miery   korešpondovali aj s mytologickými systémami vo východnom Stredomorí. 

Chronológia doby bronzovej

Dobu bronzovú na našom území v súčasnosti rozdeľujeme na ranú a staršiu (cca 2200-1550 p. n. l.), strednú (1550-1350 p. n. l.), mladšiu (1350-1000 p. n. l.) a neskorú (1000-800 p. n. l.). V kultúrach ranej doby bronzovej prežívali početné relikty neskorého eneolitu, koniec doby bronzovej prišiel pozvoľne, s postupným rozšírením železa, ktoré v hospodárstve a vojenstve postupne nahradilo bronz. Chronológia doby bronzovej v Európe je výsledkom medzinárodného bádania, ktoré prebieha už vyše 150 rokov. V jej priebehu boli skupiny príbuzných nálezov definované v priestore a v časovej následnosti do archeologických umelých zoskupení nazývaných v odbornom jazyku ako archeologické kultúry ktorých v súčasnosti na území Slovenska registrujeme v dobe bronzovej okolo 20, tieto sa ďalej členia na regionálne skupiny a vertikálne stupne či horizonty.

Hlinený model vozíka z hrobu v Nižnej Myšli (foto AÚ SAV v Nitre)

Relatívna chronológia osvetľuje ich vzájomný chronologický pomer (ktoré predmety, materiálne súbory a archeologické kultúry sú staršie alebo mladšie a ktoré sú súčasné). Je založená na vytvorení vývojových radov jednotlivých typov predmetov, ktorého priekopníkom bol Švéd Oscar Montelius a na stupňovitom rozdelení skupín pamiatok doby bronzovej z pera Paula Reineckeho. Obidvaja tvorcovia základných periodizácií pre dobu bronzovú v strednej a severnej Európe majú veľa nasledovníkov, ktorí za posledných 100 rokov ich systémy dopĺňali, precizovali i modifikovali. Na konkrétne otázky „Kedy? V ktorom roku? Ako dlho?“ sa nám snaží odpovedať absolútna chronológia. Tradičné bádanie o chronológii doby bronzovej založené na komparácii sa v strednej Európe opiera o nálezy, ktoré majú analógie na Peloponézskom polostrove, v Anatólii alebo východnom Stredomorí, napríklad na tzv. cyperské ihlice, sibiňské záušnice alebo vyrytou špirálou vyzdobené výrobky z parohu. Pretože medzi týmito oblasťami a starým Egyptom prebiehala výmena tovarov, absolútna chronológia niektorých lokalít na pobreží Stredozemného mora sa môže oprieť o egyptské datovanie. Doba panovania jednotlivých faraónov sa v období Novej ríše (zhruba stredoeurópska stredná a mladšia doba bronzová) určuje s presnosťou na desaťročia a v Neskorej dobe (v strednej Európe záver mladšej a neskorá doba bronzová) sa dosahuje presnosť až na roky. Sprostredkovaný prenos dát prostredníctvom lokalít na Kréte, Peloponézskom polostrove, v Palestíne alebo v Anatólii žiaľ časovým údajom pre strednú Európu na presnosti nepridáva.

Sliače. Mohyla v Zubrej doline (foto: P.Laučík)

Úplne novú kvalitu priniesli do datovania pravekých nálezov a lokalít exaktné prírodovedné metódy. Výsledky meraní množstva zvyškového rádioaktívneho uhlíka C14 v organických látkach a metóda časového zaradenia ročných prírastkov letokruhov kmeňov stromov (dendrochronológia) umožnili nezávislé chronologické určenie stredoeurópskych nálezov doby bronzovej. Merania množstva rádioaktívneho uhlíku  v kolagéne získanom z ľudských kostí na pohrebisku v Singene posunuli jej počiatky na hornom toku rieky Rýn už do 22. storočia p.  n. l. Veľmi dôležité sú tiež súbory dát z hrobov náčelníkov únětickej kultúry v Durínsku a Sasku-Anhaltsku. Dendrochronologické datovanie drevených častí hrobovej konštrukcie mohyly z Leubingenu i drevenej rakvy z Helmsdorfu ukázali, že tieto významné hroby rozvinutej únětickej kultúry uložili v 19. a 18. storočí pred n. l.

Turík. Výborne zachovalý val na hradisku lužickej kultúry (foto: V.Struhár)

Opakované merania zvyškového rádiouhlíku z organických súčastí nálezov věteřovskej kultúry v Čechách a na Morave ako aj böheimkirchenskej skupiny v Dolnom Rakúsku poukazujú na 18-16. stor. pred n.l,  stredodunajskej mohylovej kultúry od polovice 17. po 14. storočie. Menej súborov dát máme k dispozícii z mladšej a z neskorej doby bronzovej. Súbor dát C14 z lokality staršieho stupňa popolnicových polí z lokality Némethbánya v maďarskom Zadunajsku patria do 14. a 13. storočia pred n. l., stredný a mladší stupeň knovízskej kultúry v Kněževsi pri Prahe do 12-10. storočia pred n.l. Moderné prírodovedné metódy spresňujú časové údaje aj o konci doby bronzovej. V oblasti Neuchatelského jazera sú súbory nálezov z najmladšieho stupňa neskorej doby bronzovej identifikované  dátami s rozpätím 900-800 p. n. l. získanými dendrochronologickou metódou.

Destilačný prístroj z Nitrianskeho Hrádku dokazuje výrobu alkoholických nápojov už v dobe bronzovej (foto: AÚ SAV v Nitre)

Z územia Slovenska máme k dispozícii menej prírodovednými metódami získaných dát. Namerané hodnoty zvyškového uhlíku C14 z kolagénu kostí nositeľov nitrianskej, únětickej a maďarovskej  kultúry v Jelšovciach spadajú do 21-16. storočia p. n. l, z uhlíkov nájdených v sídliskových objektoch hatvanskej kultúry, OFKK a včasnej pilinskej kultúry vo Včelinciach do 22-15. storočia p. n. l. Pretože z doby bronzovej zo Slovenska sa zachovalo len veľmi málo drevených nálezov, presná dendrochronologická metóda sa mohla uplatniť iba v ojedinelých prípadoch. Brvná z výdrevy studne na travertínovej kope v Gánovciach na Spiši zoťaté v rokoch 1691-1671 pred n. l., poskytli veľmi presný údaj pre najvyššie možné časové zaradenie nálezov rozvinutej otomansko-füzesabonyskej kultúry, ktoré sa našli v jej zásype.

Nádoba kultúry Suciu de Sus s vyobrazením heroickej scény pohrebu náčelníka

Metódou C14 a dendrochronológiou získané dáta v zásade potvrdzujú schematickú predstavu o súčasnosti či následnosti jednotlivých stredoeurópskych kultúr vytvorenú metódou relatívnej chronológie už v prvej polovici 20. storočia. Zmeny sa však týkajú presného časového ukotvenia uvedenej schémy, napríklad počiatok rannej doby bronzovej sa posunul až do 22. storočia pred n. l. a zdá sa, že aj stredná a mladšia doba bronzová začali o niečo skôr, ako sa predpokladalo na základe tradičných komparačných metód. Zároveň sa ukazuje, že série časových dát archeologických kultúr získané prírodovednými metódami, ktoré v chronologických schémach nasledujú po sebe sa čiastočne prekrývajú. Logickým vysvetlením môže byť, že ku zmenám vo výrobných technológiách, nosenom odeve, ochrannej a obrannej výzbroji i súboroch šperkov dochádzalo postupne, pričom staršie a mladšie modely sa používali súčasne. Archeologickú schému časového vývoja doby bronzovej asi budeme musieť doplniť o prelínanie záverečných stupňov starších kultúr s počiatočnými fázami tých, ktoré ich vystriedali.

Výjav zo života ľudu otomanskej kultúry v skanzene Trczinica (foto: V.Struhár)

PhDr. Juraj Bartík, CSc.

Copyright © ArcheologiaSK 2024 Kontaktné informácieRedakčná radaZasielanie noviniek websolutions: ZOKA CMS: Typo3