Sloven?ina
English

ENEOLIT - doba medená (4300 - 2300 BC)

Všeobecná charakteristika

Ľadovcový muž z doby medenej "Ötzi". Rekonštrukcia podľa múmie objavenej v Alpách.

Eneolitom nazývame všeobecne obdobie neskorej doby kamennej, teda časový úsek medzi neolitom a nástupom doby bronzovej. Tento termín sa používa najmä v slovenskej a českej archeologickej literatúre, v Maďarsku sa používa „doba medená“, vo Francúzsku a na blízkom východe sa najčastejšie používa termín „chalkolit“. Naproti tomu v nemecky hovoriacich krajinách a Poľsku sa označuje toto obdobie ako „mladý neolit“. Ako alternatívny sa ujal tiež pojem „metalikum“ (Kupferzeit). Na území bývalej Juhoslávie sa názov eneolit  („bakreno doba“) používa u kultúr, ktoré v našich krajinách spadajú ešte do mladého neolitu. Z časového hľadiska je rozdielny vývoj v severnej Európe, vývin tu smeruje od mezolitických kultúr chronologicky na úrovni nášho neolitu ku kultúram najstaršieho severského neolitu, vyvíjajúcich sa počas trvania nášho eneolitu. Taktiež mnohé kultúry juhovýchodnej Európy a Blízkeho východu sa počas trvania neskorej doby kamennej u nás, už zaraďujú do včasnej doby bronzovej.

Chronologicky stanoviť striktný prechod medzi mladým neolitom a eneolitom nie je možné, na našom území sa totiž kontinuálne vyvíja vo svojej mladšej fáze lengyelská kultúra na juhozápade, zatiaľ čo na východnom Slovensku pokračuje vývoj polgárskej kultúry. Z hľadiska absolútneho datovania, vzhľadom na chýbajúce relevantné dáta, môžeme len všeobecne uvažovať o začiatku eneolitu od polovice piateho tisícročia po prelom piateho a štvrtého tisícročia p.n.l. Záverečné obdobie neskorej doby kamennej u nás je charakterizované viacerými heterogénnymi kultúrami, či skôr kultúrnymi skupinami, ktoré počas svojej migrácie zasiahli na naše územie (kultúra so šnúrovou keramikou, zvoncové poháre), alebo sú autochtónneho pôvodu a nadväzujú na predchádzajúci kultúrny vývoj. Viaceré z nich však kontinuujú až do počiatkov doby bronzovej a zotierajú tak viditeľnú hranicu medzi obidvoma úsekmi praveku. Napriek plynulému vývoju dvoch dominujúcich kultúr v počiatkoch neskorej doby kamennej však badať zmeny, ktoré naznačujú kvalitatívne nové obdobie.

Rozšírenie najstarších eneolitických kultúr v strednej Európe (podľa M.Schreinera)

Komplex týchto zmien, ktorý sa v literatúre začal označovať pojmom „secondary products revolution (SPR)“, sa prejavuje predovšetkým v spoločensko-hospodárskej oblasti. V predchádzajúcom neolitickom období poskytovali zvieratá výlučne primárne živočíšne produkty (mäso, koža, kosti, rohovina), čo vyžadovalo ich fyzickú likvidáciu, od neskorej doby kamennej dochádza aj k ich sekundárnemu využívaniu vo forme obnoviteľných zdrojov, ktoré poskytujú živé zvieratá. Bolo to predovšetkým spracovanie vlny u oviec a využívanie trakčnej sily veľkých zvierat. Spracovanie mlieka a produkcia mliečnych výrobkov sú tiež tradične spájané so SPR, nové dôkazy z Poľska však potvrdzujú výrobu syrov už v neolite. Vplyvom nových kultúrnych impulzov dochádza k intenzifikácii poľnohospodárstva predovšetkým zavedením pluhu v kombinácii s ťažnou silou zvierat a s tým súvisiacou inováciou v doprave objavením sa prvých štvorkolesových vozov. Spojenie maskulinnej sily zvierat a radla pri obrábaní polí malo vplyv na zlepšenie bonity pôdy čo viedlo k zvýšeniu poľnohospodárskych výnosov. Využitie voza, ktorému zrejme predchádzalo technologicky jednoduchšie zariadenie v podobe dvojkolesovej káry, alebo saní, v doprave umožnilo rýchlejšie pozberať úrodu a prepraviť ju do sýpok. Tým sa eliminovali prípadné straty spôsobené náhlym zhoršením poveternostných podmienok. Možnosť prepraviť väčšie množstvo nákladu a tovaru následne viedlo k zvýšeniu mobility populácií a rozvoju transregionálneho obchodu. Zároveň sa tak dovŕšila indoeuropeizácia rozsiahlych území Európy. S novými difúznymi vlnami sa na starý kontinent dostávajú aj nové domestikované druhy zvierat – kôň a osol, ktoré sa využívali nielen na ťah, ale v prípade koňa v závere eneolitu už aj na jazdu.

Jednonápravová kára ťahaná dobytkom

Neolitické žiarové poľnohospodárstvo, spočívajúce vo vypaľovaní lesného porastu a s tým spojené cyklické sťahovanie osád, nahradil systém prielohového obrábania pôdy. V blízkosti osád sa vytvárali trvalo odlesnené plochy, skutočné polia – tzv. prielohy, ktoré sa periodicky obrábali. S tým súviselo trvalejšie niekoľkogeneračné osídlenie jednej sídliskovej jednotky, čím sa vytvárali určité sídliskové areály ako aj rozsiahle pohrebné areály. Použitím hlbšej orby s pomocou pluhu sa zároveň odstraňovali zvyšky porastu a pňov, čím sa definitívne zastavil proces zalesňovania. Po niekoľkých rokoch sa z dôvodu regenerácie pole prenieslo ďalej a na pôvodnom mieste vznikli pastviny, ktoré sa po čase opäť zorávali. Eneolitické hospodárstvo v prevahe stálo na chove dobytka, v zimných mesiacoch prikrmovaného letninou, lov nadobúda oproti neolitu významnejší podiel vo výžive.

Najstaršie znázornenie voza v Európe so záprahom a štvorcovými poliami z Bronocíc (PL). Podľa J.Milisauskas-J.Kruk

Významnou inováciou bol vznik metalurgie, čo spôsobilo ďalekosiahle zmeny v neolitickom hospodárstve, spoločnosti aj v nadstavbovej sfére. V procese spracovania rudy na kov sa uplatňuje špecializácia, v rámci ktorej vznikajú osobitné kategórie remeselníkov – počnúc prospektormi, kovolejármi, šperkármi až po obchodníkov, ktorí zabezpečovali distribúciu hotových výrobkov, alebo polotovaru, v podobe tzv. medených koláčov. Z tejto skupiny príslušníkov pravekej society sa potom vykryštalizovala ekonomicky silnejšia vrstva, ktorá bohatla na výrobe a distribúcii medeného sortimentu. Ťažobné revíry, ktoré boli najskôr verejne dostupné, prechádzali do súkromného vlastníctva úzkej skupiny prominentov. Týkalo sa to nielen medenorudných okrskov, ale tiež zdrojov silicitov, ktorých exploatácia mohla byť primárnym cieľom prvých prospektorov prenikajúcich do horských a podhorských oblastí. Dominujúca úloha v celom procese pripadla mužovi, čím sa stráca predchádzajúca predominancia ženy v neolite a muž sa dostáva na čelo ekonomického aj spoločenského rebríčka. V popredí sa ocitli rodoví náčelníci a vojenskí „velitelia“, zatiaľ čo bázu spoločnosti tvorila vrstva roľníkov a pastierov. Tomu zodpovedá aj sortiment prvých kovových výrobkov, kde dominujú symbolické zbrane a insígnie mocenskej povahy. V ekonomike sa vplyvom akcelerácie metalurgie vytvára prvý kapitál - nadprodukt, ktorý sa kumuluje v rukách najvplyvnejších jedincov. Prvé kovové depoty, ktoré sa objavujú v eneolite,  svedčia už o pokročilej sociálnej diferenciácii. Na ochranu svojich vlastníckych práv a zároveň ako spôsob demonštrácie moci  si začali patriarchálni náčelníci budovať prvé výšinné opevnené centrá, treba predpokladať zároveň zvýšenie počtu antagonistických konfliktov. Snaha ovládnuť nové ložiská medi okrem iného viedla k rozsiahlym kultúrnym pohybom, ktoré zasiahli takmer celú Európu a zvyknú sa označovať aj pojmom „eneolitické sťahovanie národov“. Spoločenská stratifikácia sa prejavila aj v pohrebnom ríte, zvyšuje sa podiel hrobov s bohatou výbavou, vrátane medených výrobkov, predovšetkým sekeromlatov. Prejavom istej statusovo podmienenej, ritualizovanej činnosti, boli ceremoniálne aktivity, pri ktorých sa praktizovalo obradné pitie alkoholických nápojov. Dokladajú to početné nálezy črpákov, najmä v badenských a postbadenských kultúrnych skupinách. Existenciu vojenskej nobility potvrdzuje výskyt prvých dýk v lengyelskej a tiszapolgárskej kultúre, ale tiež kvantitatívne vysoký počet nálezov militárií z kultúry zvoncovitých pohárov a kultúry so šnúrovou keramikou, ako strelky šípov, nátepné doštičky a pod. Popri tvarovo dokonalých kamenných bojových sekeromlatoch sa už objavujú aj medené sekery a ozdoby. Novým kovom, ktorý najlepšie reprezentuje rozdiely v spoločenskom statuse je zlato, ktoré sa vo forme šperkov vyskytuje na pohrebiskách tiszapolgárskej kultúry. Ideológia spätá s kovoprodukciou hlboko zasiahla všetky sféry spoločnosti a výrazne sa prejavila aj v kultovej sfére. Predpokladá sa, že celý proces metalurgických činností bol prísne ritualizovaný a dostupný len úzkej skupine okolo rodového patriarchu, dokonca snáď len tzv. rituálnym špecialistom. To isté platí aj o zavedení záprahu a oradla a objavení sa prvých štvorkolesových dopravných prostriedkov, ktoré sa v rôznych podobách objavujú na pamiatkach hmotnej kultúry a v archeologických prameňoch.

História výskumu

Počiatky výskumu eneolitu na Slovensku spadajú najmä do obdobia po vzniku Československej republiky, kedy väčšinu známych nálezov z mladšej doby kamennej spracoval v svojej práci „Slovensko v praveku“ v roku 1933 Jan Eisner. V nej sa zaoberal klasifikáciou viacerých kultúr, bodrogkeresztúrsku kultúru spracoval aj samostatne a vydal v Památkach archeologických. Taktiež venoval pozornosť kultúre badenskej (starší názov: kultúra s kanelovanou keramikou), ktorej pôvod vyvodzoval z predchádzajúcej lengyelskej kultúry. Ako prvý upozornil na pamiatky s keramikou zdobenou brázdeným vpichom, pričom uvádzal jej príbuznosť s jevišovickou kultúrou. Na jeho dielo nadviazal kontinuálne prof. Budinský-Krička, ktorý v druhej syntéze praveku Slovenska z roku 1947 zhrnul koncepciu neolitu a eneolitu na našom území. Opieral sa pritom o typológiu nálezov, zvlášť keramiky, na podklade ktorých potom vypracoval relatívnu chronológiu mladšej a neskorej doby kamennej. V nej špecifikoval rad nových kultúrnych skupín, ktoré významne obohatili nálezový fond tohto obdobia. Na tellovom sídlisku v Nitrianskom Hrádku-Zámečku uskutočnil celoplošný výskum, ktorý mu umožnil prvýkrát definovať stratigrafiu lengyelskej kultúry, závažné poznatky však získal aj z osídlenia lokality v období badenskej kultúry. Do jej záveru zaradil aj novoobjavenú bošácku kultúru a tiež nálezy inklinujúce k vučedolskej kultúre. Neďaleko odtiaľ, v polohe Vysoký breh, sa preskúmalo rozsiahle sídlisko bolerázskej skupiny. Do záveru metalika zaradil tiež pamiatky kultúry východoslovenských mohýl, zistenú vysokým počtom mohylníkov v horskom prostredí severovýchodného Slovenska. Spolu s pohrebiskom skúmanom vo Veselom tak na našom území identifikoval prvé pamiatky patriace k tzv. karpatskému epišnúrovému komplexu. Tridsiate roky boli v tomto smere veľmi plodné, o slovenské lokality sa zaujímali aj zahraniční bádatelia. Pohrebisko v Ludaniciach na Ponitrí, ktorého spracovanie sa stalo základom vyčlenenia neskorolengyelskej ludanickej skupiny, spracovala L.Nischerová-Falkenhofová. Český bádateľ Jiří Neústupný skúmal významné výšinné sídlisko v Dreveníku na Spiši, kde sa našli cenné pamiatky badenskej kultúry. V roku 1968 vytvoril chronológiu eneolitu, pričom použil dovtedy dostupné dáta C14. V povojnovom období sa zintenzívnili terénne výskumy a priniesli rad nových poznatkov k náplni jednotlivých kultúr. Karol Andel preskúmal na východnom Slovensku sídlisko a pohrebisko tiszapolgárskej kultúry v Tibave, ktoré sa stalo kľúčovým pre poznanie vývoja v severnej časti Potisia.V Strede nad Bodrogom sa preskúmalo prvé sídlisko bodrogkeresztúrskej kultúry s výskytom keramiky s brázdeným vpichom, čím sa vyjasnila jej chronologická pozícia voči rovnakej skupine pamiatok s JZ Slovenska. Bádanie na JZ Slovensku postupovalo rovnakou intenzitou. V Bajči-Vlkanove sa odkrylo polykultúrne sídlisko so strategickými nálezmi s keramikou zdobenou brázdeným vpichom, ktorá dostala pomenovanie skupina Bajč-Retz. Výskum O.Krupicu v Brodzanoch sa stal základom vyčlenenia mladšej fázy lengyelskej kultúry – skupiny Brodzany-Nitra. Na juhu stredného Slovenska skúmal G.Balaša pohrebisko ludanickej skupiny so vzťahmi k susednému bodrogkeresztúrskemu kultúrnemu prostrediu. Terminologické vyčlenenie ludanickej skupiny je zásluhou B.Novotného, ktorý má významnú zásluhu na poznaní mladoneolitického vývoja. Pre skupinu pamiatok mladého eneolitu s prítomnosťou vypichovanej výzdoby s južnými vplyvmi zaviedol termín „slavónska kultúra“. Z výskumov v 60. rokoch dvadsiateho storočia priniesli nové svetlo výskumy sídliska a pohrebiska lengyelskej kultúry v Branči, multikultúrne sídlisko v Iži obohatilo nálezový fond o vučedolské elementy, skúmalo sa osídlenie bošáckej kultúry v Podolí a Bošáci. Významný podiel na sledovaní vývoja kultúr mladšej a neskorej doby kamennej na JZ Slovensku mal Juraj Pavúk, zatiaľ čo dovtedy málo poznanému regiónu východného Slovenska sa venoval Stanislav Šiška. Taktiež Viera Nemejcová-Pavúková rozpracovala viaceré témy chronologického a kultúrneho vývoja. Vyčlenila a zaviedla pomenovanie skupiny Brodzany-Nitra, ale vytvorila aj periodizačnú schému bolerázskej skupiny, ako aj klasickej badenskej kultúry, synchronizovanú najmä s vývojom na juhovýchode Európy a v Egeide. Jozef Vladár spolu s Jánom Lichardusom skúmali mladolengyelské lokality v Nitre a Branči. Jozef Vladár priniesol nové poznatky do mladoeneolitického vývoja definovaním skupiny Kosihy-Čaka, Nyírség-Zatín a kultúry zvoncovitých pohárov. Novými výskumami na východnom Slovensku sa spresnili poznatky ku vývoju viacerých kultúr. S.Šiška pri výskume v Šarišských Michaľanoch skúmal rozsiahle sídlisko badenskej kultúry, príspevkom k poznaniu tiszapolgárskej kultúry bol výskum J.Vizdala vo Veľkých Raškovciach s výskytom medených predmetov v hroboch. Viaceré náleziská boli priradené tiež k skupine Lažňany, ktorá tvorí najmladšiu fázu bodrogkereszúrskej kultúry na úrovni skupiny Bajč-Retz. Potvrdilo sa, že skupina Lažnany prežíva na východnom Slovensku až do počiatkov bolerázskej skupiny. Na poznávaní eneolitického vývoja na Spiši mala výrazný podiel expedícia, ktorú realizovala katedra archeológie FFUK v Bratislave, na čele s Bohuslavom a Máriou Novotnými. Zvlášť intenzívny výskum, ktorý priniesol materiál najmä z najmladšieho úseku badenskej kultúry, prebiehal na opevnenom hradisku Burchbrich vo Veľkej Lomnici. J.Vladár tento horizont začal označovať ako typ Dreveník. V osemdesiatych rokoch 20. storočia sa v odbornej literatúre objavili syntetické práce, ktoré sa pokúšali aj o širšiu interpretáciu hospodársko-spoločenského vývoja. Jozef Bátora v niekoľkých príspevkoch spracoval okruh mladoeneolitických kultúr východného Slovenska a ich náväznosť na kultúry staršej doby bronzovej. Spracoval pritom aj nálezy neskorej fázy badenskej kultúry s doloženými vplyvmi z okruhu vučedolskej kultúry a jamovej kultúry, so špecifickou výzdobou na keramike v podobe tzv. šnúrového ornamentu. Gabriel Nevizánsky sa zasa vo svojom bádaní sústredil na vnútornú štruktúru lengyelskej a badenskej kultúry na podklade analýzy pohrebísk. V súčasnosti sa výskum eneolitického obdobia na Slovensku sústreďuje najmä na syntézu starších výskumov a dopĺňanie poznatkov o štruktúre sídlisk, ktoré sú stále mimo zorné pole záujmu. Týka sa to najmä badenskej kultúry, ktorej fond bol obohatený novými náleziskami, najmä v periférnych oblastiach (Liptov, Spiš, Zvolenská kotlina). Nové poznatky sa objavujú aj k problematike lengyelskej kultúry, najmä v súvislosti s počiatkami metalurgie, ako aj jej vývinu v styčných zónach susedných kultúr (kultúra lievikovitých pohárov, jordanovská skupina, Bisamberg-Oberpullendorf a pod.).

Prírodné prostredie a paleoekológia doby medenej

Z hľadiska klimatického spadá doba medená do epiatlantiku – (4000-1250 BC). Podnebie sa javí tak, že po pokojnom, teplom a vlhkom staršom atlantiku nasleduje obdobie opakovaných klimatických oscilácií, striedali sa vlhké a suché letá, priemerná teplota bola o 1-2 teplotné stupne vyššia ako dnes. V miestach osídlenia človeka sa vplyvom odlesňovania vytvárala kultúrna step. Na rozdiel od prvých dvoch stupňov LGK, kedy sa osídľovali na JZ Slovensku skôr  hnedozemné oblasti na okraji pahorkatín a lužných pôdach, počas stupňa Brodzany a Ludanice sa osídlenie vrátilo na černozem. Sídliská boli situované pomerne blízko vodných zdrojov. Podľa niektorých autorov práve počas trvania staršieho eneolitického stupňa lengyelskej kultúry nastalo výraznejšie obdobie sucha, čo sa prejavilo postupom osídlenia do vyšších polôh, (s vyšším priemerom zrážok). Na druhej strane však existujú doklady záplav, ktoré pochovali sídliská až po 3 m hrubú vrstvu blata. To by mohlo znamenať nerovnomerné rozloženie zrážok počas letných mesiacov s výskytom lokálnych povodní. Počas posledného stupňa LGK, vrátane horizontu pamiatok Bajč-Retz, zrejme opäť nastúpilo teplé a vlhké atlantické podnebie, čo naznačuje opätovný návrat osídlenia do vyslovene suchých zón. Toto podnebie sa udržalo až do mladého eneolitu, kedy opäť dôsledkom poklesu zrážok došlo k zhoršeniu klímy. Z archeobotanických analýz vyplýva, že na sledovanom území dominujúcim bol zmiešaný dubový les s vyšším zastúpením jaseňa, vo vyšších submontánnych a montánnych zónach sa objavujú aj zmiešané listnato-ihličnaté spoločenstvá. O ťažobných zásahoch do pôvodného lesa svedčí prítomnosť brezy, zistená v uhlíkoch na niektorých lokalitách. Absencia sídlisk počas trvania badenskej kultúry na černozemiach (nitriansky mikroregión) rovnako potvrdzuje nepriaznivé klimatické podmienky. Taktiež v nasledujúcom postbadenskom období dochádzalo k výraznejším klimatickým fluktuáciám, ktoré sa zrejme zmiernili až počas nástupu doby bronzovej. Istou reflexiou na zmenené prírodné podmienky mohlo byť aj osídľovanie predtým málo využívaných horských oblastí počas badenskej kultúry, zvlášť jej mladších stupňov a preferencia hnedozemných plôch v nížinatých oblastiach. Vzostup záujmu o jaskyne v závere trvania LGK a v badenskej kultúre, ktoré sa zvyklo dávať tiež do súvisu so zmenou ekologických parametrov, je skôr otázkou ich kultového využívania.

Sekvencia archeologických kultúr

Už počas prvých syntetických prác týkajúcich sa neolitu a eneolitu nášho územia, ktoré sa objavili v Slovenskej archeológii (1971 a 1980), bola zdôraznená bipolarita v kultúrnom vývoji na východnom Slovensku a JZ Slovensku. Osobitnú kapitolu tvoria horské oblasti, ktoré ležali na periférii hlavných kultúrnych zón. Na JZ Slovensku sa už tradične považuje za najstaršiu kultúru metalika tretí stupeň lengyelskej kultúry (LGK), skôr označovaný ako skupina Brodzany-Nitra, vypĺňajúci spolu s nasledujúcou skupinou starý eneolit. Od predchádzajúceho stupňa Pečeňady sa odlišuje najmä absenciou maľovanej výzdoby a výskytom veľkých polguľovitých výčnelkov. Podľa novších poznatkov, keramika ktorá sa vyznačuje drsným piesčitým povrchom a tehlovočervenou farbou, čo bolo jedným z charakteristík tohto stupňa, pochádza zo sídlisk so zhorenými domami. Náplň tejto skupiny je stále málo známa, patria sem pamiatky zo sídlisk v Brodzanoch, Nitry-Šindolky, Dolnej Stredy a Bošian. Nasledujúci, zrejme kontinuálny vývoj LGK, predstavuje skupina Ludanice. Objavujú sa úplne nové tvary nádob, ako misy s vysokou dutou nôžkou a prstencom v hornej časti, mliečnik s dvoma uškami na vydutí, dvojuchú šálka a misy s výlevkou. Typické sú rovno zrezané pupčeky a ploché gombíkovité pupčeky na vydutí. J.Pavúk vyčleňuje v jej vývoji tri stupne, pričom starší stupeň možno synchronizovať s počiatkom kultúry Tiszapolgár, jej mladšie stupne potom s kultúrou Bodrogkeresztúr. Vzhľadom na výskyt cudzích elementov v náplni najmladšej fázy LGK na JZ Slovensku, v Zadunajsku, ako aj priľahlej časti dolného Rakúska a Moravy sa objavuje tendencia vyčleniť skupinu Ludanice spolu s ďalšími príbuznými a súvekými skupinami ako Balaton-Lasinja, Bisamberg-Oberpulendorf, Jordanów ako finálne štádium jej vývoja a nazývať ho horizontom Epilelengyel/Lengyel IV. V tomto zmysle je možné viesť deliacu čiaru medzi neolitom a eneolitom, medzi stupňom Brodzany a Epilengyel/Lengyel IV, ktorá predstavuje vo vývoji LGK kvalitatívne úplne novú dimenziu. Práve v tomto horizonte objavuje sa na niektorých sídliskách JZ Slovenska keramika zdobená brázdeným vpichom, ktorá získala pomenovanie skupina pamiatok Bajč-Retz. V podstate sa jedná o zmiešaný horizont, kde sa objavujú ako prvky charakteristické pre finálne štádium LGK, tak cudzie elementy – okrem keramiky zdobenej brázdeným vpichom, tiež vplyvy z prostredia kultúry s lievikovitými pohármi, ako aj skupiny Balaton-Lasinja. V kontaktnej zóne západného Slovenska sa tiež objavuje rytý ornament, skôr inklinujúci k moravskej skupine Jordanów a dolnorakúskej skupine Bisamberg-Oberpulendorf. Chronologická pozícia pamiatok zdobených brázdeným vpichom je zrejmá, objavujú sa v samom závere trvania LGK a pretrvávajú až do skupiny Boleráz nasledujúceho stredného eneolitu. Na presnejšie časové trvanie spomínanej kultúry nemáme relevantné dáta C14, zdá sa však, že jej trvanie nebolo len epizodické a jej zásah na naše územie súvisí s väčšou migračnou vlnou, ktorá zasiahla širšiu časť stredného Podunajska, severného Balkánu, ale aj JZ Nemecka. U nás bola rozšírená od Záhorskej nížiny, cez dolné Považie, dolné Pohronie a Požitavie, dolné Poiplie až po Dunaj (Bíňa). Zdá sa, že po skupine pamiatok tzv. zmiešaného horizontu s elementami LGK sa jej vývoj uberal smerom ku tvarom už bez prítomnosti výrazných lengyelských znakov v bolerázskej skupine. Skupina Bajč-Retz tak tvorí na tejto časti nášho územia plynulý prechod k najstaršiemu stupňu badenskej kultúry.

Nová periodizácia lengyelskej kultúry podľa J.Pavúka

Iná skupina bádateľov (J.Lichardus-J.Vladár) však nerešpektuje J.Pavúkom navrhnuté delenie LGK a predkladá svoju vlastnú chronologickú škálu s päťstupňovým delením, založenú na nálezoch veľkoplošných výskumov v Branči, Nitre a Brodzanoch. Naďalej sa pridržiava pôvodnej chronológie so stupňom Brodzany-Nitra, ktorý synchronizuje so stupňhom MMK IIb na Morave, tiszapolgárskou kultúrou na východe a skupinou Wolfsbach v Burgenlande. Opodstatnenosť takéhoto triedenia by mohli potvrdiť iba nové nálezy.

Sortiment hrobových milodarov tiszapolgárskej kultúry z Tibavy.

Na východe Slovenska sa kultúrny vývoj na počiatku uberal podobne, inklinoval však viacej k vývoju v Potisí. Tu taktiež nadväzuje vývoj kontinuálne na predchádzaje mladoneolitické kultúry, predovšetkým potiskú kultúru. Prechodným horizontom je zrejme skupina Prototiszapolgár (Oborín II) s výskytom leštenej keramiky. Po nej nasleduje samotná kultúra Tiszapolgár, rozšírená od rumunského Banátu, cez Alfőld až po východné Slovensko. Tiszapolgárska kultúra je podľa J.Pavúka súčasná so včasnou skupinou Ludanice a reprezentuje nástup eneolitu vo východnej časti nášho územia. Vzhľadom na výrazný vzostup výskytu medenej metalurgie, ako aj stratifikácie spoločnosti doloženej na pohrebiskách, je takáto téza veľmi pravdepodobná. Vývojovo mladším úsekom vývoja tiszapolgárskej kultúry je bodrogkeresztúrska kultúra, synchrónna s mladšími úsekmi skupiny Ludanice, rovnako však napĺňajúca spomínaný stupeň Epilen- gyel/Lengyel IV. Jej starší prejav zahrňujú nálezy zdobené rytým ornamentom, zatiaľ čo mladší prejav sa spája s keramikou zdobenou brázdeným vpichom (Streda nad Bodrogom). Keramika s rovnakým štýlom výzdoby sa napokon objavuje aj v nasledujúcej skupine pamiatok, ktorá sa nazýva Lažňany, resp. Lažňany-Hunyadihalom. Výskyt terčovitých úch „Scheibenhenkel“ na keramike, ale aj výskyt importov na JZ Slovensku umožňujú synchronizovať ju so skupinou Bajč-Retz. Aj táto skupina pamiatok spája starý eneolit s nasledujúcim stredným eneolitom, nakoľko sa keramika skupiny Lažňany objavuje v kontexte nálezov bolerázskeho stupňa, najmä na Východoslovenskej nížine. Vďaka kontaktom so zakarpatskou kultúrou Tripolje-Cucuteni, odkiaľ sa na východné Slovensko dostávali výrobky z kvalitného volyńského pazúrika, nachádzame pamiatky skupiny Lažňany aj na Zakarpatskej Ukrajine.

Tzv. delená misa badenskej kultúry z Kamenína (podľa S.Šišku).

V strednom eneolite dochádza na rozdiel od predchádzajúceho vývoja ku kultúrnemu zjedno- teniu územia na východe ako aj na západe, kedy sa vo veľkej časti Karpatskej kotliny a strednej Európy rozšírila badenská kultúra. Jej najstarší prejav u nás reprezentuje skupina Boleráz, nazvaná podľa eponymného náleziska. Zatiaľ čo na východnom  Slovensku je jej zásah veľmi nevýrazný a zrejme nastal až v závere trvania bolerázskej skupiny, v centrálnej časti Podunajska a na JZ Slovensku sa objavili tvorcovia bolerázskej skupiny už v jej najstaršom stupni. Podľa tradičnej chronológie V.Němejcovej-Pavúkovej sa badenská kultúra delí na stupne I.-IV., pričom skupina Boleráz zaberá stupne Ia-Ib. Starší stupeň klasickej badenskej kultúry reprezentujú nálezy zo stupňov II. A III. zastúpené nálezmi z Tekovského Hrádku, Červeného Hrádku a Nevidzian. Napokon najmladší vývojový stupeň je označovaný podľa eponymných lokalít názvom Úny a Chľaba-Ózd. Takto navrhnuté triedenie je síce najčastejšie preberané, je však otázne do akej miery je možné až takto detailne roztriediť vnútorný vývoj badenskej kultúry. Nálezy totiž zväčša nepochádzajú z uzavretých nálezových celkov a už vôbec ich nepoznáme z hrobov. Taktiež nie je možné sa oprieť o relevantné dáta C14. Novšie trendy vo výskume poukazujú na to, že zrejme bude potrebné túto periodizáciu korigovať. Jednoznačne novú entitu predstavuje len bolerázsky stupeň, zatiaľ čo vývoj badenskej kultúry v klasickom stupni bude zrejme menej precizovaný. Závažný moment však predstavuje úplne najmladšie obdobie badenskej kultúry, ktoré je poznamenané novými kultúrnymi vplyvmi z juhovýchodu (vučedolská kultúra) a pôsobením impulzov z východu spoza karpatského oblúku (keramika zdobená šnúrovým vzorom z okruhu jamovej kultúry a kultúra Cotofeni), ktoré znamenali narušenie kontinuálneho vývoja badenskej kultúry a viedli k rozpade jej jednoty na celom území rozšírenia. Zreteľne to vidno na vzniku viacerých lokálnych skupín, ktoré sa vytvorili v horských oblastiach severného Slovenska a na Spiši, ako aj na juhu stredného Slovenska. V ich náplni badať popri spomínaných juhovýchodných a východných vplyvoch reminiscencie z oblasti rozšírenia skupiny Ózd-Piliny zo severného Maďarska a skupiny Pleszów-Zeslawice z oblasti Maľopolska. Spolu s nasledujúcimi postbadenskými skupinami, či kultúrami (Jevišovice, Bošáca. Kostolac) vytvárajú finálne štádium badenskej kultúry odlišujúce sa od klasických stupňov nielen v náplni materiálnej kultúry, ale aj charakterom osídlenia (opevnené osady, osídlenie jaskýň a pod.). Na východnom Slovensku, kde zásah bolerázskeho ľudu prišiel z Potisia, nezanechal však zvlášť výrazné stopy. Situácia sa zmenila až počnúc klasickým stupňom badenskej kultúry, kedy zrejme ďalšia migračná vlna (spätá snáď so skupinou Viss v Maďarsku) prevrstvila tunajšie sporadické osídlenie a extrémne sa zvýšil počet nálezísk. Ľud badenskej kultúry sa dostal až na územie Spiša, kde vzniká niekoľko významných opevnených osád. V najmladšom období klasického stupňa (stupeň IV) sa územie severného Potisia dostáva do sféry vplyvu stepných etník jamovej kultúry, ktoré v povodí Tisy zanechali tisícky kurhanových hrobov. Keramika, ktorá bola zdobená akoby odtlačkami šnúry (novšie sa skôr predpokladá výzdoba kosteným radielkom), sa objavuje ako na východnom Slovensku, tak v spišskom prostredí, ktoré reprezentuje zánikový horizont badenského osídlenia v severnom Potisí. Dokladom veľmi mladého datovania spiškých lokalít (tiež ale niektorých novoobjavených lokalít na Liptove) je tiež prítomnosť keramiky zdobenej zdrsnením pomocou stebiel trávy a tzv. voštinovaním, charakteristickým skôr pre kultúry staršej doby bronzovej.

Časť keramického fondu jevišovickej keramiky z územia Slovenska. Podľa J.Šutekovej.

Rozpadom badenskej kultúrnej jednoty a vznikom lokálnych postbadenských skupín a kultúr sa začína najmladšie obdobie eneolitu, ktoré už vo viace- rých smeroch predznamenáva nástup doby bronzovej. Na predchádzajúcom podloží badenskej kultúry sa v západ- nej časti Slovenska, priľahlej časti Moravy (so zásahom až do východ- ných Čiech a Maľopolska) vykryš- talizovala bošácka kultúra, ktorá nesie znaky vplyvu z prostredia kultúry Vučedol. Na keramike sa však objavujú aj kostolacké elementy, samotná kostolacká kultúra sa objavuje len na najjužnejšej hranici nášho územia (Iža). Paralelne s ňou, zrejme od juhu z územia Dolného Rakúska, sa k nám posunula jevišovická kultúra, u nás rozpoznaná až v polovici 80. rokov 20. storočia. Jej ojedinelé nálezy zo stredného Považia a Ponitria súvisia so silným osídlením na susednej Morave. Výzdoba s kostolackými vplyvmi a vypichovaným ornamentom ju synchronizuje s bošáckou kultúrou. Bošácka kultúra (staršie považovaná za skupinu) predstavuje samostatný vývojový horizont mladoeneolitickej spoločnosti na časti pôvodného územia badenskej kultúry. Južne od nej, na území dolných tokov riek Váh, Nitra je potrebné rátať s heterogénnym kultúrnym prostredím, kde sa prelínali viaceré súveké mladoeneolitické skupiny, takže skôr je možné na tomto území hovoriť o „mladoeneolitickom kultúrnom komplexe“. Patria sem aj ďalšie kultúrne skupiny, zväčša alochtónneho pôvodu, ktoré sa objavujú na pôvodnom území badenskej kultúry v období medzi jej zánikovým horizontom a nástupom kultúr staršej doby bronzovej. V južnej, rovinatej časti Slovenska, bola rozšírená kultúra Kosihy-Čaka, ako súčasť väčšieho komplexu, v Maďarsku nazývaného Makó-Čaka. Čiastočne je súčasná s kultúrou hatvanskou, zasahujúcou už do doby bronzovej. Do komplexu mladoeneolitických kultúr patrí aj kultúra zvoncovitých pohárov, ktorá k nám prenikla len ojedinele (Sládkovičovo, Trenčín, Skalica). Časovo zrejme nasledovala po kultúre Kosihy-Čaka, ale pred kultúrou Chlopice-Veselé, ktorá je jednou z najstarších starobronzových kultúr. Na východnom Slovensku sa po kultúre Baden rozšírila kultúra Nyírség-Zatín, predovšetkým na Východoslovenskej nížine a v Košickej kotline, zasiahla však až na Spiš. Kultúra zaniká po expanzii ľudu Chlopice-Veselé, v južnejších oblastiach východného Slovenska sa však udržala až do doby bronzovej. Horské oblasti SV Slovenska boli zasiahnuté spoza Karpát migrujúcim ľudom epišnúrového komplexu, ktorý tu dostal pomenovanie kultúra východoslovenských mohýl. Podobnosti v keramiku spájajú túto kultúru ako s pamiatkami Nyírség-Zatín, tak s pamiatkami kultúry Kosihy-Čaka. Nízke percento reprezentatívnych lokalít a takmer úplná absencia sídlisk však stále spôsobujú problémy v presnej chronologickej sekvencii kultúr náležiacich do neskorého eneolitu. Je však zreteľné, že nastupujúca civilizácia vo viacerých prípadoch preberala od tohto komplexu mnohé prvky materiálnej kultúry a preto nie je úplne možné vydeliť hranicu medzi koncom eneolitu a začiatkom doby bronzovej.

Pohrebný rítus

Hroby lengyelskej kultúry

Hrobové celky a pohrebiská, ktoré tvoria naj- dôležitejšiu pramennú základňu pre štúdium duchovných a sociálnych štruktúr praveku, ako aj východisko pre riešenie chronologických otázok, sa počas relatívne dlhého trvania doby medenej objavujú s rôznou intenzitou, ich fond je však stále nedostatočný. Na rozdiel od Maďarska, či su- sednej Moravy, disponujeme nepomerne menším počtom nálezísk, čo je iste spôsobené stavom terénneho bádania, vrátane celoplošných výs- kumov. Významnú bázu tvoria hrobové nálezy z výskumu komplexu sídliska a pohrebiska napr. na lokalite Jelšovce, alebo Branč, ako aj samostatné pohrebiská skúmané na východe Slovenska.
Vo všeobecnosti platí, že počnúc eneolitom sa začínajú výraznejšie vyčleňovať samostatné extramurálne nekropoly. Tie sú oddelené od sídlisk, aj keď počas celého eneolitu sa aj naďalej stretávame so špecifickými pohrebmi na sídliskách, resp. v sídliskových, či hospodárskych objektoch. Zároveň sa začína uplatňovať genderový prístup v pochovávaní, kedy mužov spravidla ukladajú v skrčenej polohe na pravom boku, ženy na ľavom boku, prevažuje orientácia kostier s hlavou v smere východ-západ. V eneolitických stupňoch  LGK prevládal na celom území jej rozšírenia kostrový rítus, kedy mŕtvy bol ukladaný najčastejšie na boku v skrčenej polohe, bez zjavnej pohlavnej diferencovanosti, objavuje sa však aj pochovanie vo vystretej polohe. Takmer všetky známe hroby je možné zaradiť do stupňa Ludanice (hroby z Nitrianskeho Pravna-Vyšehradného pôvodne datované do skupiny Brodzany-Nitra, zrejme tiež náležia až do ludanického stupňa). Všetky však patria do kategórie intramurálnych pohrebísk. Väčšinou ide o menšie skupinky hrobov (Branč, Výčapy-Opatovce, Dudince, Bratislava-Dúbravka), na pohrebisku v Jelšovciach sa zachytilo celkom 30 hrobov. Z doposiaľ 38 lokalít poznáme spolu 78 hrobov, v niekoľkých prípadoch sa objavili aj dvojhroby. Ojedinelé sú doklady žiarového pochovávania (Bratislava-Dúbravka, Komjatice, Nevidzany, Čierne Kľačany, Ivanka pri Nitre), ktoré sa objavuje v tejto časti Slovenska vlastne po prvýkrát od včasnolengyelskej skupiny Lužianky. V kostrových hroboch mal mŕtvy predmety osobnej výbavy ako aj milodary, pozostávajúce najčastejšie z jednej až troch nádob s potravou, výnimočne až 7 nádob. Pohrebný úzus je oveľa uvoľnenejší ako v prípade pohrebov polgárskeho kultúrneho okruhu.

Včelince - Súbor unikátnych urien zo žiarového hrobu badenskej kultúry.

V tiszapolgárskej kultúre (skupine) boli najvýznamnejšie extramurálne pohre- biská skúmané v Tibave a vo Veľkých Raškovciach, popri nich sa vyskytujú menšie skupinky intramurálnych aj extramurálnych hrobov. Ojedinelé žia- rové hroby sú viazané na lokálnu skupinu Lúčky a jej najmladší úsek. Nespálené telá sú ukladané hlavou na východ. Významným zistením je ukla- danie hrobov do radov, čo naznačuje organizáciu súvekej spoločnosti, zrejme na rodovom princípe. Prevažujú mužské hroby, čo je dokladom pokračujúcej sociálnej a genderovej stratifikácie spo- ločnosti s dominantným postavením mužských členov. Naopak, výrazne níz- ky je počet detských hrobov, čo je súveký jav badateľný na väčšine pra- vekých pohrebísk. Mužské hroby sú navyše oveľa bohatšie výbavou, vyskytujú sa kamenné a kostené nástroje, medené nástroje a šperky, hlinené perly a pod. Nie nezvyčajné je, že v hrobe je uložených až 15-25, ojedinele 37 nádob. Hrobové jamy dosahujú niekde rozmery až 170-260 x 100-160 cm. Zaujímavosťou je, že žiarové hroby na pohrebisku v Tibave sa výbavou neodlišovali od kostrových pohrebov. Z nasledujúceho úseku – bodrogkeresztúrskej kultúry poznáme zo Slo- venska iba dva hroby zo Včeliniec, napriek tomu, že v Potisí evidujeme niekoľko veľkých pohrebísk. Viac dokladov máme zo skupiny Lažňany, odkiaľ poznáme tri extramurálne žiarové pohrebiská (Malé Zalužice-Lažňany, Barca a Šebastovce). Biritualita v pohrebnom ríte, teda vyváženie vo výskyte žiarových a kostrových hrobov v skupine pamiatok Lažňany-Hunyadihalom-Vajska, je zaujímavým dokladom komplikovaných prejavov v kultovej sfére a náboženských predstavách jej nositeľov. Rovnaká situácia sa javí v súvekej skupine Bajč-Retz, kde sa popri kostrových hroboch (Bajč-Vlkanovo) vyskytuje tiež kalcinácia (Hokovce, Devínska Nová Ves, Gajary). Nasledujúce obdobie badenskej kultúry je, napriek vysokej hustote osídlenia, veľmi chudobné na hrobové nálezy. V bolerázskom stupni poznáme z Maďarska väčšie extramurálne pohrebiská so žiarovým pochovávaním, počas klasickej badenskej kultúry evidujeme aj kostrové hroby. Zo Slovenska by sem mohli patriť žiarové hroby odkryté v Malej nad Hronom, vrátane bohatého detského hrobu. Niekoľko žiarových hrobov s výnimočnými antropomorfnými urnami pochádza z úzkeho územia v povodí rieky Slaná – zo Včeliniec, Gemera, Centeru a Szentsimon v Maďarsku. Tu sa tiež objavilo nezvyčajné obloženie hrobov kameňmi, resp. kamenná stéla a navŕšenie mohylového násypu nad hrobovými objektmi. Úplne ojedinelý je žiarový hrob v urne z Bracoviec, ktorý obsahoval spopolnené zvyšky niekoľkých zvierat. Zopár, údajne žiarových hrobov, sa malo nájsť aj na Spiši, ich nálezové okolnosti však nedovoľujú vysloviť nejaké presnejšie závery ohľadne pohrebného rítu. V Šarovciach sa podarilo preskúmať malé pohrebisko, na ktorom boli uložení mŕtvi v extrémne skrčenej polohe s orientáciou hlavy na JV.

Bajč-Vlkanovo. Zvieracia kostra v kolovej jame. Podľa G.Nevizánskeho.

Výnimočné postavenie majú počas trvania badenskej kultúry pohreby v sídliskových objektoch, známe najmä z Maďarska, Slovenska, a Moravy. V Jelšovciach bola kostra pochovaná v odpadovej jame spolu s dvoma veľkými zásobnicami.  Na sídlisku vo Svodíne a Balatonosződ sa celkovo našlo niekoľko desiatok takýchto objektov, v ktorých popri ľudských jedincoch boli pochovávané aj zvieratá, najčastejšie hovädzí dobytok. Spolu s pohrebmi párov dobytčiat na pohrebisku v Budakalász a Alsónemedi dokladajú nezvyčajné postavenie tohto typu zvierat v badenskej kultúre a viacerých jej súčasných európskych kultúrach. Zo záverečného obdobia eneolitu poznáme opäť skôr ojedinelé skupinky hrobov. Do bošáckej kultúry môžeme datovať jeden kostrový hrob z Jelšoviec a žiarový pohreb s dvoma jedincami z Trebatíc. Z okruhu Kosihy-Čaka je známych doteraz 5 samostatných žiarových hrobov, ani z kultúry zvoncovitých pohárov a šnúrovej kultúry neevidujeme výrazné hrobové celky. Jeden kostrový hrob kultúry zvoncovitých pohárov sa našiel v Sládkovičove. V Skalici sa podarilo zachytiť časť osady, v rámci ktorej sa našlo pochovaných aj niekoľko skrčencov. V jednom hrobe sa našlo popri štiepanej industrii až štrnásť nádob. Čistý prejav kultúry so šnúrovou keramikou na Slovensku reprezentuje len najnovší nález dvoch hrobov z Trenčína, ktorý obsahoval v jednom prípade skrčenca so sekeromlatom, pazúrikovým nožom a dvoma nádobami, v druhom prípade bol v hrobovej jame uložený pes s dvoma nádobami zdobenými vetvičkovým ornamentom. Podstatne početnejšie sú hrobové nálezy z východného Slovenska, kde sa kultúra so šnúrovou keramikou vyvíjala v samostatnom kultúrnom habite – kultúre východoslovenských mohýl. Pohreby pod zemnými násypmi, ktoré tvoria aj niekoľkokilometrové mohylníky sú birituálne, typická je chudobná hrobová výbava s keramikou a kamennými nástrojmi, nechýbajú ani hroby úplne bez inventára. Mohyly dosahujú priemer 5-22 m. Stav poznania pohrebných zvyklostí mladoeneolitických populácií je tak v ostrom protiklade k nasledujúcej staršej dobe bronzovej, počas trvania ktorej evidujeme markantný nárast pohrebných celkov, ako aj rozsiahlejších extramurálnych pohrebísk.

Sídlisková štruktúra

O sídliskovej štruktúre nositeľov LGK v jej eneolitických stupňoch nás informujú zväčša nálezy zberového charakteru, s výnimkou rozsiahlejších sídlisk skúmaných v Branči a Jelšovciach. Objavuje sa všeobecný trend prenikania osídlenia do vyšších polôh a horských a podhorských oblastí, sídlisková enkláva sa rozširuje od stredného Dunaja až po úpätie Malých a Bielych Karpát, ojedinele prekračuje horský pás a preniká až na Záhorie (Gajary). Ludanické osídlenie sa koncentruje na hornom a strednom toku Nitry a Žitavy, južne postupuje až do povodia Štiavnice a Krupinice. V epilengyelskom horizonte je zreteľný posun pozdĺž toku Váhu až do okolia Považskej Bystrice a ojedinele sa na prelome starého a stredného eneolitu objavujú nositelia neskorej LGK v Turci, na Orave a na Liptove. Z južnej strany sa šíri penetrácia ľudu LGK pozdĺž rieky Hron až do Slovenského stredohoria, kde dosahuje Zvolenskú kotlinu a okolie Banskej Bystrice, prakticky sa dostáva až na južné úpätie Nízkych Tatier (Špania dolina). S touto sídelnou stratégiou súvisí aj viacpočetné využívanie jaskynných lokalít. V prevahe boli sídliská zakladané v blízkosti vodných tokov na miernych vyvýšeninách, či pieskových dunách. Oproti pred- chádzajúcemu obdobu narastá počet sídlisk, zvlášť od obdobia ludanickej skupiny. Sídliská tvorili skôr menšie osady s koncentráciou sídliskových a hospodárskych objektov, uprostred pred- pokladáme centrálnu budovu slúžiacu na spoločenské zhromaždenia. Domy tvorili dve kategórie – dvojpriestorové stavby s rozmermi 30x10 m so základovým žľabom a stavby s kombinovaným základom, kde jedna strana mala základový žľab a druhá strana spolu s priečkou boli tvorené kolovými jamami. Ich dĺžka bola okolo 20 m a šírka do 7 m. Je možné predpokladať, že mali aj povalu. Ako hospodárske objekty slúžili malé jednopriestorové stavby s kolovou konštrukciou. Niektoré stavby mali mierne trapézovitý pôdorys. Unikátnym dokladom architektúry je model domu, resp. sýpky objavený v Brodzanoch a pokrievka nádoby v tvare sýpky z Hornej Seče, ktoré dokazujú používanie sedlovej strechy.

Rekonštrukcia lengyelských domov podľa L.Baláka.

Po relatívne hustom osídlení v období ludanickej skupiny došlo k výraznému poklesu intenzity osídlenia v nasledujúcom stupni Bajč-Retz, na druhej strane však zrejme v tomto období sa posúva osídlenie až do horských oblastí severného Slovenska a stúpa záujem o jaskyne. Dôležitým fenoménom je zakladanie osád na vyvýšených, často chránených polohách, ktoré v predchádzajúcich obdobiach nezaznamenávame. Na lokalite Prašník-Hrádok bola zachytená dokonca palisáda, ktorá chránila výšinné sídlisko. Podobne sa pamiatky ludanickej skupiny našli na hradisku vo Veľkom Železníku, v Marianke a na hradnom vrchu na Devíne.

Počas nasledujúceho obdobia badenskej kultúry dochádza opäť k zahusteniu sídliskovej štruktúry, spôsobenej asi aj príchodom nového obyvateľstva spoza Dunaja. Na sídliskách sa vytrácajú typické dlhé domy stavané prakticky od neolitu a nahradzujú ich nadzemné kolové stavby menšieho rozsahu, v horských oblastiach sa objavujú zrubové chaty. V Zemplínskych Kopčanoch sa preskúmal nezahĺbený objekt s kolovou jamou uprostred, čo poukazuje na typ ľahkej stanovej konštrukcie. Podobné príbytky sa odkryli na Devínskom hrade. Na sídlisku v Šarovciach boli zdokumentované zahĺbené chaty obdĺžnikovitého pôdorysu, vnútri stupňovite upravené s dvoma kolovými jamami v strede užších strán. Tie zrejme niesli sedlovú strechu siahajúcu až po zem. Už počas bolerázskeho stupňa sa obyvateľstvo usídlilo aj na strategických polohách, pravdepodobne chránených fortifikáciou. Ich stopy sa zachytili vo viacerých polohách napr. na kopci nad Bolerázom, na hradnom brale v Devíne ako aj na Bratislavskom hrade. Počet výšinných sídlisk narastá najmä od druhej polovice klasického stupňa badenskej kultúry, kedy vznikajú početné sídliská v hornatých oblastiach Spiša, Šariša, Gemera ale aj v Košickej kotline a na Výcho- doslovenskej nížine. Doložené už je aj budovanie masívnej fortifikácie. V polohe Burchbrich vo Veľkej Lomnici chránil ostrožnú osadu drevo-hlinitý múr so šírkou 1,4 m, chránený čelnou plentou z riečnych okruhliakov. Ochrana bola znásobená drevenou palisádou okolo celej osady. Plocha osady dosahovala až 6300m2. Vnútorná zástavba hradísk je známa len zlomkovite. Popri stavbách hospodárskeho charakteru stáli tu zrubové chaty so sedlovou konštrukciou (Stránska, Vyšný Kubín-Ostrá skala), v blízkosti sa nachádzali ohniská a pece (Veľká Lomnica, Prešov-Chmeľové). V niektorých prípadoch sa zistila mohutná priekopa (Tatranská Polianka-Žltá stena, Spišské Podhradie-Dreveník, Prešov-Chmeľové, Lieskovec-Hrádok). Tento typ opevnených sídlisk sa objavuje aj v postbadenskom období (Ivanovce-Skala, Podolie, Brezová pod Bradlom, Turík). Pre obdobie eneolitu je charakteristický zvýšený záujem o využívanie jaskýň. Frekvencia ich využívania sa zvyšuje najmä od stupňa Epilengyel/Lengyel IV. Z tejto doby pochádzajú významné nálezy z jaskýň v Bielych aj Malých Karpatoch (Kabela a Dzeravá skala pri Plaveckom Podhradí), Považského Inovca a Strážovských vrchov (Súľov), z Radošinej, Dúpnice pri Slatinke nad Bebravou ako aj z jaskýň na Liptove (Liskovská jaskyňa). Od mladších stupňov badenskej kultúry zaznamenávame využívanie jaskýň najmä v horských oblastiach severného Slovenska (Chočské vrchy, Nízke Tatry), ale najmä na území Spiša, v Slovenskom raji a Slovenskom krase. Na juhu stredného Slovenska sa zachytili stopy po osídlení badenským ľudom v pseudokrasových jaskyniach v okolí Cerovej vrchoviny. V období bošáckej kultúry je doložené využívanie jaskýň iba v Krakovsko-czenstochowskej jure v Maľopolsku. Postbadenské obdobie je charakterizované vyľudňovaním nížinných oblastí, zatiaľ čo v horských dolinách stredného Slovenska, na Spiši a časti východného Slovenska práve v tejto dobe intenzita osídlenia kulminuje.

Materiálna kultúra

Doba medená znamenala oproti neolitu výrazné typologické obohatenie v materiálnej kultúre. Objavujú sa ako nové typy keramických nádob, tak aj nové typy nástrojov, zbrane a šperky. Popri štandardnom keramickom riade zo sídlisk sa v keramickej škále vyskytuje aj kvalitná keramika, ktorá slúžila na potreby kultu ako aj pri významných spoločenských udalostiach. Už v staršom eneolite (LGK, polgársky komplex) sa obohacuje materiálna náplň o dovtedy neznáme misy na nôžke, dvojuché šálky, tzv. mliečniky a poháriky. V badenskej kultúre sú novinkou amfory, v rámci nich aj tzv. gynekomorfné nádoby, objavujú sa delené misy s gombíkovitými výčnelkami a špecifický druh keramických picích servisov. Predpokladá sa, že sa používali pri významných spoločenských udalostiach, pri ktorých sa popíjali alkoholické nápoje (zvlášť pivo). Patria do nich džbánky aj črpáky s pásikovým uškom nad okrajom, v mladšom období badenskej kultúry a v bošáckej kultúre s hrotitým dnom. O možnosti výroby kvasených alkoholických nápojov vypovedá okrem iného nález miskovitej nádobky s otvorom uprostred datovaný do bolerázskej skupiny z Pezinku, ktorý mohol slúžiť ako destilačný prístroj. K špeciálnym novoobjaveným tvarom keramiky patria tzv. pseudokernosy – nádoby s viacerými výlevkami na ústí, ktoré sa používali pri ceremoniáloch a kultových obradoch. Nezvyčajným tvarom boli aj závesné nádoby so subkutánnymi uchami.

Kolekcia črpákov badenskej kultúry z Bešeňovej.

V bolerázskej skupine sa objavuje zvnútra bohato zdobený tanier nazývaný tzv. bratislavským typom. Z iných keramických výrobkov treba spomenúť hlinené cievky a pintadery, ktoré sa snáď mohli používať pri spracovaní textilu. Tento sortiment dopĺňa široká škála praslenov. V bolerázskej skupine a v badenskej kultúre sa prvýkrát objavujú zvláštne kvadratické nádoby v podobe štvorkolesových vozov (Pezinok, Chorvátsky Grob), výnimočne zdobených protómami s tvare štylizovaných dobytčiat (Radošina).

Model voza so štylizovaným záprahom dvojice dobytčiat z Radošinej. Bolerázska skupina.

Kamenná industria, aj napriek postupnému zavádzaniu medených výrobkov, stále tvorí aj v dobe medenej významnú zložku materiálnej kultúry. Štiepané nástroje sa vyrábajú predovšetkým z kvalitnej domácej suroviny – radiolaritov z oblasti bradlového pásma (Biele Karpaty, Pieniny). Na Považí a vo vyššie položených lokalitách predpokladáme ich exploatáciu v mieste primárnych zdrojov, v nížinách JZ Slovenska sa asi zbierali hľuzy vyskytujúce sa v riečnych tokoch. Na JZ Slovensku objavuje sa tiež silicit severomaďarského pôvodu. Významný podiel v surovinovej základni už od obdobia LGK začína zaberať limnokvarcit, ktorého exploatácia je doložená v strednom povodí Hronu, najmä v priestore Žiarskej kotliny. Špecifická je situácia v okruhu tiszapolgárskej kultúry, kde sa vo veľkej miere využíva importovaný volyńský pazúrik, neraz aj ako hrobová príloha. Pre obdobie mladšej badenskej kultúry významne vzrastá podiel dovážaných pazúrikov poľského pôvodu, predovšetkým jurský podkrakovský a čokoládový pazúrik, dokladajúci intenzívne kontakty s územím severne od Karpát. V tomto kontexte sa objavuje aj špecifická odroda pazúrika variety „G“, ktorá bola zrejme na naše územie dovážaná v podobe hotových sekier, rovnako ako zvrstvený pazúrik typu Krzemionki Opatowskie. Prekvapivo, obsidián, ktorý bol obľúbený spoločenstvami neolitu, v tejto dobe nezohráva významnejšiu úlohu pri výrobe nástrojov. Množstvo odštepov a jadier dokladá na sídliskách miestnu výrobu širokého sortimentu nástrojov, niektoré typy (dlhé čepele, nože) sa však zrejme dovážali ako hotové výrobky.

Brúsená sekerka z importovaného pazúrika typu "G" z Uhorskej Vsi.

Prvýkrát sa, predovšetkým od mladého eneolitu, objavujú pazúrikové strelky s celoplošnou jemnou retušou, nasadzované do dreveného šípu. Popri štiepanej industrii sa vo veľkej miere využíva aj hladená industria. Eneolitické sekerky sú  symetrické, často trapézovitého tvaru a objavujú sa aj v miniatúrnom prevedení. Novým tvarom sú masívne sekeromlaty s otvorom na násadu, s dokonale vyhladenými plochami. V postbadenskom prostredí sa vyskytujú aj tzv. bojové sekeromlaty s tylom, resp. s facetovanými hranami (Letanovce, Liptovské Sliače, Bešeňová, Turík). Zvláštnosťou sú nálezy zmenšených hlinených napodobenín týchto sekeromlatov, známe z badenskej kultúry najmä na Spiši, ale tiež z Gemera (Stránska) a z Prešova, ktoré sa považujú za kultové predmety. V sortimente kostených výrobkov dominujú rôzne druhy šidiel, ihiel a dlátiek, vyrábaných predovšetkým z kostí drobných prežúvavcov. Ako insígnie sa zrejme používali parohové mlaty s otvorom, vyrobené z lodyhy jelenieho parohu.  Z kosti, resp. kameňa sa vyrábali aj tzv. nátepné doštičky, ktoré chránili zápästie lučištníkov kultúry zvoncovitých pohárov. Zo šperkov sa v eneolitických kultúrach vyskytujú ojedinele spondylové náramky (Žehra, Branč), náhrdelníky zdobené mušľami, prívesky zo zvieracích zubov a mramorové perly (Jelšovce).

Zvieracia plastika badenskej kultúry z opevnenej osady Burchbrich vo Veľkej Lomnici.

Plastika z obdobia eneolitu je známa z viacerých kultúr. Prvýkrát sa však objavuje až v epilengyelskom horizonte. Antropomorfnú plastiku zastupujú torzá ženských idolov juhovýchodného pôvodu s otvormi  v ušných lalokoch, do ktorých sa upevňovali náušnice (Budmerice). Štylizované ženské plastiky zdo- bené brázdeným vpichom sa našli v Bajči, plochý idol s rukami v adoračnom geste, datovaný do skupiny Bajč-Retz, pochádza tiež z Krásna. Početnejšiu antropomorfnú plastiku poznáme z klasickej badenskej kultúry, z nálezísk Bíňa, Dolná Streda, Nemčiňany, Veľká Lomnica, Dolný Pial, Včelince, Bešeňov, Šarovce, Kopčany, Červený hrádok, Beladice, Levice a Želiezovce. Rovnako početná je aj drobná zoomorfná plastika. Z Veľkej Lomnice pochádza niekoľko desiatok kusov, poznáme ju tiež z hradiska v Lieskovci,  Stránskej, Vysokých Tatier-Pod lesom, Smižian, Šaroviec a Bojníc. Novšie sa viacero kusov zvieracej plastiky, datovanej do bolerázskeho ho- rizontu, našlo v širšom okolí Pezinka.

Medené výrobky a metalurgia

Nástup kovových výrobkov a počiatky metalurgie sú popri koncepcii „secondary products revolution“ najdôležitejšou inováciou eneolitu. Hoci prvýkrát sa s medenými výrobkami stretávame na našom území už v období mladého neolitu, početnejší výskyt medených výrobkov zaznamenávame s nástupom lengyelskej a tiszapolgárskej kultúry. Napriek mnohým pred- chádzajúcim názorom o význame kovu v postneolitickej spoločnosti, treba zdôrazniť, že medené výrobky mali predovšetkým symbolický význam. Svedčí o tom vysoká frekvencia masívnych sekeromlatov, ktoré nie sú vhodné na remeselnú činnosť ani na vojenské účely a výroba šperkov. Pracovné nástroje, ako napr. dlátka, u ktorých je možné predpokladať ich profánne využitie, sa vyskytujú len minimálne. Meď sa tak stáva popri iných cenných materiáloch (kvalitné silicity, jantár, jadeit a pod.) ďalším dôležitým artiklom, jej význam však v počiatočnej fáze jej spracovania netreba preceňovať. Počiatky metalurgie siahajú hlboko do obdobia nášho mezolitu (cca 8000 BC), kedy sú na Prednom Východe (Çayönű Tepesi) doložené prvé pokusy s výrobou medených perál, vyrobených zrejme za studena. Tepelné spracovanie medi sa v tejto oblasti objavilo asi o tisíc rokov neskôr. Predpokladáme, že Karpatská kotlina bola metalizovaná z oblasti Balkánu niekedy okolo piateho tisícročia BC. Najstaršie rudné oblasti s doloženou expoloatáciou medi sú známe už na konci šiesteho a počiatku piateho tisícročia BC v Rudnej Glave, Selevaci a v Belovode v Srbsku, ako aj v bulharskom Aibunare. Tieto banské diela sú späté s kultúrou Vinča, ktorá sa považuje za sprostredkovateľa metalurgických inovácií ďalej na sever a s jej pôsobením môžeme spájať aj výskyt prvých výrobkov z medi v našej želiezovskej skupine (Horné Lefantovce, Patince) a v stupni Lengyel I. Výraznejší výskyt medených výrobkov, aj keď v nepomere napr. s oblasťou severného Maďarska a Zadunajska, zaznamenávame v staršom eneolite – najskôr vo fáze Brodzany. Sú to predovšetkým importované sekeromlaty typu Varna a Čoka, ktoré sa sem dostali obchodnou výmenou (širšia oblasť Bratislavy) z potiského metalurgického prostredia. Na rozdiel od lengyelskej kultúry je polgársky okruh v širšom priestore Potisia pomerne silne metalizovaný. Medené predmety – sekeromlaty, náramky a dlátka, tu pochádzajú najmä z hrobových celkov (Tibava, Veľké Raškovce). Na pohrebisku vo Veľkých Raškovciach sa meď nachádzala v desiatich zo 44 celkovo preskúmaných hrobov. Chemická analýza poukazuje na takmer čistú meď s minimom prímesí, v jednom prípade však obsah cínu presahoval 4,54%, takže táto čepeľ nožíka sa už približovala prvým bronzovým artefaktom. Poukazovalo by to na možnosť včasného legovania medi cínom v Karpatskej kotline už v staršom eneolite.

Najstarší horizont medených výrobkov v starom eneolite (podľa J.Pavelčíka).

Chemizmus kovu poukazuje nielen na juhovýchodný pôvod suroviny (Sedmohradsko, Balkán), ale aj na možnú exploatáciu domácich surovinových zdrojov. Ako surovina pripadajú do úvahy najmä čistá meď, oxidy medi (kuprit) a uhličitany medi (malachit, azurit). Primárne zdroje týchto minerálov sa nachádzajú aj na území Slovenska, aj keď čistá meď zrejme bola vyťažená pomerne skoro. Chemická a spektrálna analýza kovových predmetov z epilengyelského horizontu v Liskovskej jaskyni potvrdila, že boli vyrobené z tzv. antimónovej medi, pre ktorú sa zaužívalo označenie „typ Handlová“. Tento typ medi je charakteristický pre celý horizont ťažkých medených sekeromlatov s krížovým ostrím (rôzne varianty: typ Jászladány, Handlová, čiastočne typ Szendrő, ako aj depotov – Handlová). Okrem tohto druhu medi z územia Slovenska pochádza aj meď typu „Nográdmarcal“, kde absentuje v spektre prvkov arzén (chronologicky fixovaná depotom z Malých Levár) a napokon meď typu „Mondsee“, s výrazným podielom arzénu. Antimónová meď bola získavaná z tetraedritu (resp. jej minerálu tennantitu), ktorý patrí medzi polymetalické sulfidické medené rudy a vyskytuje sa predovšetkým na hydrotermálnych ložiskách, ktoré sa hojne nachádzajú aj na území Slovenska. Spolu s chalkopyritom, s ktorým sa najčastejšie vyskytuje, bol tento minerál hlavným zdrojom medi v praveku aj v období stredoveku. V stredoslovenskej oblasti sú najvýznamnejšími rudnými ložiskami týchto minerálov Nízke Tatry a Špania dolina v Starohorských vrchoch. Najmä špaňodolinský rudný revír je potenciálne najpravdepodobnejší ako zdroj medenej suroviny. Tetraedritová ruda z niektorých polôh tu obsahuje významné percento arzénu aj antimónu. Okrem množstva kamenných drvičov nachádzaných vo viacerých polohách, ktoré sa všeobecne považujú za nástroje pravekej úpravy rudy, pre eneolitickú exploatáciu svedčia tiež nálezy fragmentov keramiky datovateľné do mladších stupňov lengyelskej kultúry.  Napokon, aj moderný archeometalurgický výskum pot- vrdzuje dobrú zhodu materiálu eneolitických nástrojov a vzoriek medených rúd, pochádzajúcich z tejto geografickej oblasti. Taktiež analýza predmetov z jaskyne Dzeravá skala v Plaveckom podhradí potvrdila tetraedrit ako zdroj suroviny na výrobu medených nástrojov. Tunajší horizont osídlenia spadá do mladšieho úseku ludanickej skupiny, snáď až do obdobia existencie skupiny Bajč-Retz. V období Epilengyel/Lengyel IV. môžeme už na území Slovenska s istotou rátať s miestnou metalurgickou aktivitou. Severoslovenskú metalurgiu dokladá nález medenej trosky v objekte zo Slovenského Pravna, v sprievode epilengyelskej keramiky s vplyvmi kultúry lievikovitých pohárov. Podobný nález, s kusom medenej trosky (?) sa našiel najnovšie v Banskej Bystrici. Spolu s dokladmi exploatácie medených rúd v Španej doline, spadajúcich do prelomu starého a stredného eneolitu, potvrdzujú domácu metalurgickú provinciu. Chemická analýza predmetov z Moravy však dokladá, že táto „antimónová meď“ tvorila významný vývozný artikel aj do teritoriálne vzdialenejších oblastí Európy. Výskyt unikátnych modelov dvojzáprahu volov z Liskovskej jaskyne, poľskej lokality Bytyń a nemeckého Dieburgu, ako aj keramika s vplyvmi kultúry lievikovitých pohárov  poukazuje na tranzitné kontakty medzi epilengyelskými spo- ločenstvami a okruhom kultúry lievikovitých severne a západne od karpatského priestoru. Distribúciu kovu je možné predpokladať okrem hotových výrobkov (sekerky a sekeromlaty), tiež vo forme medených koláčov. Tie pochádzajú ako z ojedinelých nálezov (Špania dolina), tak isto z hromadných nálezov (Handlová). Popri jednoduchých taviacich zariadeniach (otvorené ohniská do ktorých sa vkladali tégliky s rudou - Devín) a plochých vaničiek (Slepčany) bolo treba na spracovanie sulfidických rúd asi náročnejšie metalurgické zariadenia. Pozostatky z nich sa podarilo identifikovať v Bielom Kostole pri Trnave, kde sa na prepálenej mazanici zistili stopy po spracovaní medi. V Bratislave-Dúbravke  sa našiel zarovnaný okraj mazanice, rovnako so stopami po tavení medi. Tieto a iné nálezy naznačujú v záverečnom období starého eneolitu možnosť existencie viacerých metalurgických stredísk využívajúcich blízke východzie zdroje medených rúd v oblasti Malých Karpát.

Medený surovinový koláč zo Španej Doliny.

Pri niektorých typoch ťažkých nástrojov, či zbraní, predpokladáme priamo domácu produkciu. Týka sa to najmä sekeromlatov typu Handlová, ktoré sa v koncentrovanej miere vyskytujú najmä v handlovsko-turčianskom mezoregióne. Ich frekventovaný výskyt naznačuje možnosť ich lokálnej produkcie využívajúc blízke zdroje medi z pohoria Vtáčnik. Tieto, evidentne symbolické insígnie moci, sa distribuovali vo forme hotových výrobkov aj mimo produkčnú oblasť, keďže ich nachádzame až v Poľsku a Zadunajsku. Popri ťažkých sekeromlatoch sa ako nový tvar objavuje v eneolite kovová dýka. Najstaršie dýky s sú rozšírené najmä v Maďarsku a vyskytujú sa v ludanickej skupine a v bodrogkerésztúrskej kultúre. Ukazuje sa, že patria k jednému mor- fologickému typu s tenkou listovitou čepeľou a jazykovitým telom. Z územia Slovenska sem patrí fragment zlomenej dýky z Budmeríc a snáď aj čepeľ dýky (?) z Veľkých Raškoviec. V zásade sa odlišujú od masívnejších dýk so stredovým rebrom, ktoré poznáme z depotu Malé Leváre, alebo z Dolných Semeroviec. Vzhľadom na nepravdepodobnosť výskytu dvoch rozdielnych typov tohto druhu zbraní sa zdá, že dýky so stredovým rebrom sú mladšie a spadajú do horizontu Bajč-Retz. Ich ojedinelý výskyt na severnom Slovensku (Istebné) dokladá už spomínaný trend prenikania obyvateľstva do horských oblastí v snahe vyhľadávať nové rudné ložiská.

Sekeromlat s krížovým ostrím. Handlová
Špirálový šperk typ "Hlinsko" z Liskovskej jaskyne.

Novým  sortimentom, ktorý nespadá do kategórie zbraní sú medené šperky, významný reprezentant dobovej módy. Popri už spomínaných jednoduchých náramkoch z hrobov tiszapolgárskej kultúry sú najvýraznejším predstaviteľom tohto horizontu špirálové záušnice (Hakenspirale) typu „Hlinsko“. Ich pôvodná oblasť rozšírenia je viazaná najmä na alpskú zónu (kultúra Mondsee a jej príbuzné kultúry) a na podunajskú oblasť (kultúra Balaton-Lasinja). V súčasnosti evidujeme tento druh šperkov z viacerých lokalít na Slovensku. Najbohatšia kolekcia pochádza z Liskovskej jaskyne na severe územia. V kontexte kultového objektu sa tu našlo celkom až 8 exemplárov čo radí túto lokalitu na prvé miesto v počte týchto šperkov. Analýza potvrdila, že boli vyrobené z takmer čistej medi s drobným množstvom prímesí. Ďalší nález tohto typu je známy z kostrového hrobu z Nitrianskeho Pravna- Vyšehradného, z jamy v Bajči a zrejme aj z jaskyne Dzeravá skala v Plaveckom podhradí. Výskyt všetkých záušníc typu „Hlinsko“ z nášho územia je spätých s epilengyelskými skupinami na úrovni horizontu Bajč-Retz, resp. počiatočného bolerázskeho stupňa badenskej kultúry. S výnimkou sídliska v Bajči pochádzajú všetky nálezy z kontextu hrobových objektov, takže predpokladáme ich sepulkrálny význam.

Zlaté nášivky z Tibavy.

Ku šperkom treba jednoznačne zaradiť aj zlaté antropomorfné závesky známe z hrobov v Tibave a Veľkých Raškovciach o ktorých sa predpokladá, že boli amuletmi, alebo súčasťami odevu, či časťami ozdobných garnitúr. Tieto pôsobivé klenoty sú najstaršími zlatými výrobkami na našom území. Zlato, ktoré sa v počiatkoch získavalo ryžovaním, sa objavilo už v mladom neolite, pričom na najbohatšom pohrebisku Varna v Bulharsku sa našlo niekoľko tisíc zlatých predmetov z obdobia pred 6500 rokmi. Spracovalo sa podobne ako medené výrobky – tepaním za studena. Okrem toho predpokladáme pre kultúry starého eneolitu tiež znalosť techniky odlievania do tzv. stratenej formy, kde sa na voskový model aplikovala hlinená forma. Touto metódou sa dali odlievať aj náročnejšie výrobky (plastika vola z Liskovskej jaskyne).

Medená sekerka s jedným ostrím z Dolného Pialu (podľa J.Vladára)

Po relatívne intenzívnom metalurgickom „boome“ na konci epilengyelského horizontu došlo v priebehu badenskej kultúry k výraznému zníženiu metalur- gickej aktivity. Išlo o závažnú zmenu, ktorá sa prejavila nielen vytratením masívnych nástrojov, ale takmer úplnou absenciou medených predmetov. Do badenskej kultúry môžeme zaradiť len medené dlátka zo Šarišských Michalian, Malých Raškoviec a Nitrianskeho hrádku. Drobné nášivky, ktoré pochádzajú z pohrebísk v Gemeri a Centeri sú jednými z mála ozdôb tohto obdobia. Jediným hromadným nálezom, u ktorého sa navyše predpokladá juhovýchodný pôvod, zostáva depot z Veľkej Lomnice, ktorý obsahoval niekoľko nákrčníkov, plechovú čelenku, plechové ozdoby, dlátka a spondylové mušle. V mladom eneolite dochádza opäť k vzostupu frekvencie výskytu medených predmetov na našom území. Nepoznáme ich síce z postbadenských skupín, aj keď napr. na Morave sa vyskytujú medené výrobky v jevišovickej kultúre. Nový horizont medenej industrie predstavujú tak sekerky s jedným ostrím, ktorých výskyt evidujeme na širokom priestore od Prednej Ázie, cez Kaukaz až po strednú a juhovýchodnú Európu. K najstarším variantom (typ Baniabic) patrí sekerka z Dolného Pialu. Nálezy odlievacích foriem z Nevidzian a zlomok kadlubu z Veľkého Medera možno spájať s kultúrou Kosihy-Čaka-Makó, ktorá reprezentuje na Slovensku prejav kultúrneho okruhu vučedolskej kultúry. S jej pôsobením sa v severnej časti Karpatskej kotliny rozvíja nové metalurgické centrum, so zásahom aj na JZ Slovensko (hlinená dýza z Tesárskych Mlynian, nožík zo Šale, vrták z Jelšoviec). Určitú participáciu na výrobe týchto sekeriek však nesporne mala aj kultúra Somogyvár-Vinkovci, ktorá sa už hlási do staršej doby bronzovej. O vzraste významu metalurgie, ako samostatného špecializovaného remeselného odvetvia v závere eneolitu, najlepšie vypovedajú hroby s kovolejársko-kováčskym inventárom, ktoré sa považujú za hroby metalurgov. Evidujeme ich hlavne v kultúre zvoncovitých pohárov, ako aj v nasledujúcej unětickej kultúre (Matúškovo).

Náboženstvo a kult

Je prirodzené, že hlboké zmeny v spoločnosti a ekonomike doby medenej sa prejavili aj v sakrálnej sfére človeka, ktorý pri väčšine profánnych činnosti uskutočňoval rôzne rituálne aktivity. Ritualizácia sa nevyhnutne uplatňovala aj pri celom procese premeny rudy na kov. Samotný oheň je v mnohých kultúrach spätý so sexuálnym kontextom, ako akt kopulačného spojenia medzi drievkom (mužský prvok) a zárezom na kúsku dreva (ženský prvok). Rituálna príprava ohňa tak pripomína zrodenie sveta a posvätný zväzok – hierogamiu. O sakrálnom význame ohňa by mohli svedčiť pohreby ľudských jedincov vo výhrevných zariadeniach a v peciach (Bajč, Svodín – badenská kultúra), ako aj pohreb ženy v popolovitej vrstve z Mužle-Čenkova. Rovnako je príprava kovu spojená so špecifickými kultovými obradmi: „zlievač, kováč a alchymista majú spoločné to, že sa všetci hlásia k zvláštnej magicko-náboženskej skúsenosti vo vzťahu k hmote. Táto skúsenosť je ich výhradným vlastníctvom a ich tajomstvo sa predáva prostredníctvom iniciačných rituálov spätých s príslušným remeslom. Všetci traja pôsobia na Hmotu, ktorú považujú za živú a posvätnú zároveň a ich úsilie smeruje k premene Hmoty, k jej zdokonaleniu a transmutácii“ (M.Eliade). V mnohých mýtoch je perzonifikovaná neživá príroda, vrátane rúd a nerastov. V zmysle takejto kozmogonickej koncepcie je Zem matkou – ploditeľkou, hlbinná banská šachta jej lonom a nerasty sú prirovnávané k ľudskému zárodku. V zemskom lone dozrievajú a premieňajú sa na hotový kov. Ťažba kovov je vlastne akési „predčasné vybratie“ zárodku, takže metalurgovia porušujú prirodzený proces a potom sami tento proces preberajú, čiže pomáhajú „mystickému“ dokončeniu diela prírody. Konkrétne, zrodenie medi bolo spájané s pôsobením ženskej planéty Venuše, pričom pôvod tejto koncepcie je možné hľadať hlboko v praveku. Vstup do podzemia, spojený s podpovrchovou ťažbou kovov (ale tiež napr. silicitov) narúša numinozitu prírody, jej odveký posvätný pokoj a rovnováhu, ako aj duchov ktorí ju ochraňujú. Z tohto dôvodu boli všetky úkony počnúc exploatáciou a končiac zhotovením výrobku prísne tabuizované, vyčlenené len úzkej skupine špecialistov. Pece, ktoré slúžili na tavbu tak nahrádzali lono prírody a stávali sa akousi náhradnou matkou, v ktorej sa celý intencionálne prerušený proces dovŕšil. A to sa nemohlo zaobísť bez prísnych bezpečnostných opatrení a tabuizovaných rituálov.

Antropomorfná plastika zdobená brázdeným vpichom z Bajču.

Všeobecne sa eneolit považuje za obdobie nástupu vyšších náboženských systémov, počiatkov polyteizmu a vzniku skutočných, prevažne mužských božstiev. Zároveň sa definitívne vyhraňujú predstavy o usporiadaní kozmosu rozvrstvením na triádu základných duchovných úrovní (nebo, zem, podsvetie), odrazom viery v posmrtný život je definitívne oddelenie sveta živých a mŕtvych reprezentované zakladaním extramurálnych pohrebísk. Hlavným božstvom zrejme stále zostávala „Magna mater“, postupne sa však do popredia dostávajú astrálne, lunárne a solárne božstvá. Ich naj- zreteľnejším prejavom sa stáva sekeromlat, ako čisto mužský nebeský atribút. Najskôr ako kultový prejav si možno vysvetliť nález medeného sekeromlatu s krížovým ostrím vo Veľkej studenej doline vo Vysokých Tatrách, ktorý poukazuje na možnosť votívnej obety mužskému božstvu hôr. Podobné nálezy medených predmetov v netradičných, sídliskovo nevyhovujúcich miestach, ako sú močiare (Studienka, Chorvátsky Grob), temená kopcov (Devínska Kobyla, Dračí hrádok, Horné a Dolné Orešany, Smolenice, Buková, Chtelnica) evokujú ich kultový rozmer. V eneolite sa, na rozdiel od predchádzajúceho obdobia, nestavajú rozmerné rondelové sakrálne okrsky, rôzne typy rondeloidov a svätyní však nechýbajú ani v kultúrach doby medenej. V Bajči-Vlkanove sa na ploche sídliska badenskej kultúry odkryla kruhová stavba s priekopou široká asi 40 m, ktorá mohla mať kultový význam. O religiozite tvorcov mladších stupňov lengyelskej kultúry nemáme veľa informácií. Popri niekoľkých plastikách skupiny Bajč-Retz a antropomorfnej nádobe ludanickej skupiny z Veľkých Kostolian, ktoré snáď mohli plniť istú úlohu v rámci kultových obradov, sa uvažuje o kultových objektoch pri úzkych jamách so zašpicateným dnom, objavených na sídlisku v Branči. V ich výplni sa našli lebky turov – bukrániá, ktoré nechýbajú v mnohých známych neolitických svätyniach a všeobecne sa považujú za doklady zvieracích obiet. Prvýkrát sa tu však stretávame s tzv. stavebnými obetami pri zakladaní sídliska, čoho dokladom sú nálezy spondylového náramku a modelu domu v kolových jamách.

Rekonštrukcia pohrebu s párom dobytka.

V nasledujúcej badenskej kultúre sa enormne zvyšuje počet objektov kultového charakteru. Popri jamách s lebkou dobytka (Bratislava-Dúbravka), sa na sídliskách objavuje vysoký počet deponovaných ľudských jedincov, ale tiež spoločné depónie ľudí a zvierat v objektoch, pôvodne hospodárskeho účelu (hliníky, odpadové jamy). Ich najvyššia koncentrácia je na sídliskách klasickej fázy badenskej kultúry pozdĺž toku Dunaja a v Potisí, ojedinele na Morave. Rovnako markantný výskyt tohto typu objektov však zaznamenávame v susedných a súvekých kultúrach. Na niektorých sídliskách (Svodín, Balatonaszod) sa našlo až niekoľko desiatok kusov jám s vhodenými skeletmi zvierat a ľudí rôzneho veku a pohlavia, nechýbajú ani viacnásobné depónie. V niektorých prípadoch bolo zviera uložené do zeme bez hlavy (Šarovce). Vzhľadom na absenciu klasických hrobových prídavkov sa domnievame, že do týchto jám boli cyklicky vhadzovaní mŕtvi spolu so zvieratami počas krvavých kultových obradov. Na niektorých kostrách sa našli perimortálne zranenia, ktoré môžu byť pozostatkom po smrteľných zásahoch. Vzhľadom na prevahu hovädzieho dobytka sa predpokladá, že tieto praktiky mohli súvisieť aj so zavádzaním záprahu do spoločnosti a významu dobytka, ktorý tu zohrával rozhodujúcu úlohu. Tento predpoklad potvrdzujú aj pohreby dvojice dobytčiat z maďarských, poľských a nemeckých pohrebísk evokujúce záprah a výskyt modelov hlinených vozov v niektorých hroboch. Kostra teľaťa uložená v kolovej jame na sídlisku v Bajči je zrejme dokladom stavebnej obety pri zakladaní osady. Popri tejto kategórii kultových objektov časť kostier v sídliskových objektoch určite patrí k tzv. pohrebom v sídliskových jamách, ktoré sú časté najmä v starších obdobiach praveku. V Nitre bolo v odpadovej jame starostlivo uložené dieťa na ľavom boku a za chrbtom sa nachádzala kostra prasiatka, ktoré možno považovať za milodar. V Šarovciach bol mŕtvy v jame zasa prekrytý črepmi veľkej zásobnice. Úplne výnimočnými v kontexte podobných nálezov sú obetné šachty v ktorých nachádzame ľudské pozostatky. Niekoľko metrov hlboké jamy, resp. studne slúžili na deponovanie ľudí a zvierat zrejme pri príležitosti významných agrárnych sviatkov. Už z obdobia ludanickej kultúry pochádza takmer tri metre hlboká jama z Bajča-Ragone, v ktorej bolo v dvoch nivelitách uložených 6 ľudských jedincov so súborom keramických nádob. Na sídlisku v Nitrianskom Hrádku boli odkryté dve takmer štyri metre hlboké šachty, pričom v jednej bolo uložených 11 a v druhej 20 skeletov, ktoré akoby sedeli na dne jamy. Ich faciálne časti boli poznačené ohňom zo stredového ohniska. V oboch prípadoch sa medzi ľudskými kostrami nachádzala aj kostra psa. Tieto prípady sú jedinečnými dokladmi obetných rituálov tvorcov badenskej kultúry, ktorí vo veľkej miere uskutočňovali aj krvavé ľudské obety.

Medená plastika vola z Liskovskej jaskyne.

Ako doklad významu voza a záprahu v badenskej kultúre sa najčastejšie uvádzajú hlinené napodobeniny vozíkov v podobe kvadratických nádob. Zo sídliska bole- rázskej skupiny v Radošinej pochádza model pôvodne masívneho štvorkoleso- vého vozíka s oblúkovým priečelím v podobe držadla. S čelnej steny vystupuje dvojica plastických volov, ktoré je možné považovať za ťažné zvieratá. Podobné fragmenty vozíkov sa najnovšie našli v Pezinku-Grinave a Chrovátskom Grobe, poznáme ich však aj z viacerých nálezísk v Maďarsku a Dolnom Rakúsku. Najstarší dôkaz znalosti záprahu predstavuje medená soška vola z Liskovskej jaskyne pri Ružomberku. Najstaršia kovová plastika z nášho územia bola pôvodne súčasťou garnitúry dvoch zvieratiek spojených jarmom a ťahajúcich zrejme štvrokolesový voz, súdiac podľa analógií z oblasti Anatólie. Plastika vyrobená z takmer čistej medi je spolu so súpravou veľmi podobných zvieratiek z poľskej lokality Bytyń a nemeckého Dieburgu dokladom kultúrnych kontaktov medzi epilengyelským horizontom a kultúrou lievikovitých pohárov, ale tiež rovnakých vzorov v oblasti náboženských predstáv.

Špecifickou formou kultových objektov sú nálezy ľudských kostí v jaskyniach, s ktorými sa sporadicky stretávame od neolitu, avšak práve v dobe medenej vzrastá ich počet aj na našom území. Výnimočným nálezom je pohreb dieťaťa v sídliskovom objekte z jaskyne Dzeravá Skala pri Plaveckom Podhradí. Skelet ležal v skrčenej polohe na ľavom boku, vedľa sa našiel zlomok medenej dýky (?). Popri tomto jedinom hrobe z jaskyne sa v ďalších jaskyniach vyskytujú iba jednotlivé kosti v neanatomickej polohe. Z tridsiatich rokov 20. storočia pochádza objav asi 26 ľudských jedincov prevažne juvenilného veku z jaskyne Dúpna Diera pri Slatinke nad Bebravou. Čiastočne zasintrované kosti boli rozhádzané v zadných priestoroch jaskynného systému, údajne za skalným múrikom,  spolu s keramikou,  medenými, kamennými a kostenými predmetmi. Podľa keramiky je možné zaradiť toto nálezisko do obdobia epilengyelu. Z rovnakého obdobia sú evidovaní dvaja ľudskí jedinci z jaskyne Čertova Pec pri Radošine. Počtom ľudských jedincov dominuje však Liskovská jaskyňa pri Ružomberku. Počas dvoch výskumov v devätnástom storočí tu bolo objavených niekoľko desiatok ľudských skeletov v sekundárnom uložení spolu s kamennými nástrojmi a medenými predmetmi. Záchranný výskum na lokalite v roku 1997 pomohol spresniť kultúrnu situáciu a priniesol významné poznatky k problematike kultových predstáv v dobe medenej. V nízkom výklenku za skalným múrikom bol odkrytý hromadný hrob minimálne 16 jedincov rôzneho veku a pohlavia. Kosti boli naukladané na ohnisku, obkolesenom skalnými blokmi. V centre ohniska sa nachádzalo niekoľko ľudských lebiek. V ohniskovej vrstve sa našla špirálovitá záušnica typu Hlinsko, ďalších asi 8 kusov sa našlo na viacerých miestach jaskyne spolu s medeným háčikom, ďalšou medenou špirálou a zlomkami medených predmetov. Objekt sa nachádzal asi jeden meter od skoršieho nálezu medenej plastiky vola. Keramika má zreteľne epilengyelský ráz s vplyvmi z oblasti kultúry lievikovitých pohárov a kultúry Balaton-Lasinja. Celý nálezový horizont, podľa rádiouhlíkovej analýzy spadajúci do obdobia 3500 BC poukazuje na význam skalných dutín a jaskynných priestorov v pohrebnom ríte eneolitických populácií, ktorí kosti svojich mŕtvych sekundárne pochovávali do týchto netradičných skalných hrobiek.

Kultový objekt z obdobia Lengyel/Epilengyel IV. z Liskovskej jaskyne

Pokračovanie tohto trendu je zjavné aj u nositeľov nasledujúcej badenskej kultúry. Ľudské kostrové pozostatky evidujeme z jaskyne Mažarná v Blatnici (asi 3 jedinci), ojedinelé ľudské kosti aj so stopami intencionálnych zásahov, pochádzajú z Letanoviec-Čertovej diery, zo Žehry-Dvojvchodovej jaskyne, Spišského Podhradia-Hlbokej priespasti, Šusterovej priepasti a z priepasti na Dreveníku. V Letanovciach-Puklinovej jaskyni sa našli viaceré nekompletné skelety vrátane lebky, ktoré dokladajú zrejme tiež existenciu sekundárneho pohrebiska. Popri týchto prejavoch kultu je možné ako zvláštne kultové predmety považovať početné nálezy zvieracej plastiky, ktoré evidujeme na viacerých lokalitách badenskej kultúry, často v počte desiatok kusov (Stránska, Veľká Lomnica) ako aj miniatúrne nálezy hlinených napodobenín kamenných sekeromlatov. Gynekomorfné nádoby z okruhu badenskej kultúry tiež neboli zvyčajnými výrobkami a predpokladá sa, že zohrávali významnú úlohu v pokračujúcom kulte ženských bohýň. Popri nich sa ako kultové pomôcky využívali aj pseudokernosové nádoby s viacerými výlevkami a picie sevisy, ktoré mali význam predovšetkým v libačných obradoch a obradnom pití alkoholických nápojov. Na vzrastajúci význam nebeských božstiev na prelome neskorej doby kamennej a doby bronzovej nás nepriamo upozorňuje výzdoba na mladoeneolitickej keramike (misky typu Ľublanských blat) s bohatou rytou a inkrustovanou výzdobou so solárnymi a astrálnymi motívmi. Rozvíjajúci sa lunárny kult sa zasa odrazil na keramike, predovšetkým jevišovickej a bošáckej kultúry, vo forme držadiel typu ansa lunata, resp. ansa cornuta. Početné nálezy hlinených bubnov v kultúre lievikovitých pohárov a susedných kultúrach naznačujú, že aj v tejto dobe mali významné postavenie v kulte tzv. rituálni špecialisti a šamani.

Absolútne datovanie eneolitu na Slovensku

Pre územie Slovenska zatiaľ neexistuje dostatok relevantných exaktných dát, ktoré by poskytli oporu pre presnejšiu chronologickú škálu kultúr a kultúrnych skupín. Evidujeme síce istý počet absolútnych dát, avšak pochádzajú z viacerých laboratórií, ktoré majú vlastné metódy precizácie výsledkov. Korelácia s dendrodátami, ktorá umožňuje stanoviť kalibrované dáta (Cal BC) je stále nedostatočná, vzhľadom na malý počet reprezentatívnych dendrologických vzoriek pre naše územie. Istú oporu môže poskytnúť synchronizácia s výsledkami získanými z rovnakých kultúr v okolitých krajinách. Pre západ strednej Európy platí zatiaľ časové rozpätie pre trvanie eneolitu medzi rokmi 4300-2300 BC (before Christus). Na základe rakúskych dát je možné celé trvanie lengyelskej kultúry stanoviť absolútne medzi dáta 4800-4025 BC, pričom stupeň MOG IIb zodpovedá približne fáze Brodzany a Epilengyel je totožný z našim záverom lengyelskej kultúry. Nástup eneolitu by tak podľa kalibrovaných dát zodpovedal 45.-43. storočiu BC. Epilengyelské obdobie sa začínalo niekedy okolo 41-40. storočia BC, jeho záver je ohraničený nástupom bolerázskeho stupňa Badenu (3500 BC). Hoci kultúrny vývoj medzi koncom lengyelských skupín a začiatkom stupňa Boleráz stále nemáme úplne vyjasnený, predpokladáme, že toto obdobie bolo relatívne dlhé a nástup nasledujúceho stredného eneolitu bol na území stredného Podunajska nerovnomerný. Keďže začiatok trvania badenskej kultúry sa odohral niekedy v polovici 4. tisícročia BC, rôzne epilengyelské spoločenstvá vrátane skupín s brázdeným vpichom sa zrejme vyvíjali počas asi piatich storočí. Údaje získané z viacerých lokalít v Maďarsku, Rakúsku a na Slovensku poukazujú na trvanie Bolerázu medzi rokmi 3640-3370 BC a klasickej badenskej kultúry 3360-2930 BC. Mladoeneolitický, resp. epibadenský kultúrny komplex je možné datovať k rokom 3300(3000)-2700 BC. Niekedy okolo 28. Storočia BC sa na veľkej časti Európy rozšírila kultúra so šnúrovou keramikou a spolu s ňou nastupujú neskoroeneolitické kultúry, viaceré s presahom až do včasnej doby bronzovej. Koniec eneolitu tak môže ohraničiť začiatok najstaršej fázy nitrianskej kultúry v roku 2200-2150 BC.

 

PhDr. Víťazoslav Struhár

Copyright © ArcheologiaSK 2017 Kontaktné informácieRedakčná radaZasielanie noviniek websolutions: ZOKA CMS: Typo3