Sloven?ina
English

NEOLIT - mladšia doba kamenná (6000/5500 - 4300 BC)

Všeobecná charakteristika

Neolit predstavuje v našom geografickom pásme časový úsek medzi koncom epipaleolitických a mezolitických lovecko-zberačských populácií a nástupom doby medenej (eneolitu) v neskorej dobe kamennej. V širšej oblasti strednej Európy predstavuje neolit obdobie približne 6.-5. tisícročia p.n.l. (BC - before Christus), kedy sa do týchto zemepisných oblastí rozšíril farmársky spôsob hospodárstva. Jeho súčasťou bol tzv. neolitický balíček – súbor technologických a výrobných inovácií, ktoré predstavovali kvalitatívne nový rozmer oproti predchádzajúcemu koristníckemu spôsobu života. Tento komplex charakterizuje poľnohospodárstvo založené na intencionálnom pestovaní plodín, predovšetkým obilnín a strukovín, chov domestikovaných zvierat, výroba brúsenej industrie, keramická produkcia, textilná výroba, sedentarizmus (usadlý spôsob života) a s ním spojená stavba príbytkov, a zakladanie intramurálnych pohrebných areálov.

Schéma neolitizácie Európy (podľa D.Gronenborna)

V súčasnosti však nemajú všetky inovačné prvky neolitický primát, je známe že výroba keramiky, textilu a brúsenie kameňa bolo známe už v paleolite, napriek tomu však až v neolite došlo k ich všeobecnému rozšíreniu. Rovnako budovanie stálych príbytkov sa objavuje na Prednom Východe už v predkeramickom neolite pred samotnou neolitizáciou. Taktiež nové výskumy v Anatólii potvrdzujú stavbu monumentálnych kamenných svätyní už na sklonku paleolitu (Göbekli Tepe, Nevali Çori). Šírenie neolitickej civilizácie z miest primárneho vzniku v oblasti tzv. úrodného polmesiaca do Európy sa tradične vysvetľuje dvoma teóriami. Prvá z nich predpokladá model tzv. demickej difuzie – teda fyzické šírenie neolitickej populácie z Predného Východu cez Balkán do Podunajska a ďalej na sever. Druhá uvažuje skôr  o tzv. akulturácii – teda postupné preberanie kultúrnych a technologických zmien a ich transformáciu do hospodárstva pôvodných mezolitických kultúr. Teóriu náhleho prechodu od lovecko-zberačských kultúr k farmárstvu rozpracoval v prvej polovici 20. storočia austrálsky archeológ Gordon Childe v klasickom diele „Man makes himself“ kde tento významný pokrok v dejinách nazval „neolitickou revolúciou“. Na základe najnovších poznatkov sa dnes uvažuje viac o postupnom prechode, ktorý nemal rovnaký vývoj v celej Európe a do popredia skôr vystupuje regionalizmus jednotlivých oblastí. Rovnako nie je jasná genéza prechodu od mezolitikov ku neolitikom a podiel predchádzajúceho substrátu na neolitickej civilizácii, relatívne nepočetné mezolitické nálezy však nemôžu byť dokladom nejakého vyľudnenia pred príchodom nositeľov neolitických kultúr. Napr. v oblasti severných Čiech (okolie jazera Švarcenberg) sú doložené zvyšky neskoromezolitického osídlenia s výrazne nízkymi C14 dátami (5500-5000 BC) a uvažuje sa tu o časovej aj priestorovej  koexistencii neskorého mezolitu s najstarším stupňom kultúry s lineárnou keramikou. Na druhej strane, interakcie prebiehali aj opačným smerom, z prostredia mezolitických kultúr sa napr. dostávali na juh suroviny štiepanej industrie, ktorej východzie zdroje populácie lovcov a zberačov poznali veľmi dobre. 

Nezávislé centrá domestikácie rastlín

Zdá sa teda, že najväčšie opodstatnenie má model, ktorý zohľadňuje kultúrnu difúziu s rôznym podielom autochtónneho obyvateľstva a migrantov prichádzajúcich z Balkánu. Túto teóriu podporuje aj genetika, ktorá na základe analýzy DNA ráta zhruba s 20% podielom juhovýchodnej genetickej výbavy v genóme pôvodnej paleoeuropeidnej populácie. Navyše na rozdiel od predchádzajúcich teórií sa predpokladá posun skôr menších skupín kolonistov, ktorí sprostredkovali výdobytky neolitu domácim usadlíkom. Dôvody, ktoré viedli k postupnému presadzovaniu nového spôsobu hospodárstva v lovecko-zberačských kultúrach nám nie sú dodnes úplne zrejmé. Za týmito zmenami je potrebné zrejme hľadať viaceré faktory, vrátane zmeny klímy, ekologickej krízy, populačného tlaku apod. Zvlášť posledný neskoropleistocénny chladný výkyv v mladom dryase, spadajúci ku roku 9500 BC, mohol vyvolať rozsiahlu potravinovú krízu a podporiť tak vyššiu exploatáciu rastlinných zdrojov. Prechod k rastlinnej strave by tak nebol výsledkom inovácie, ale núdzovým riešením reflektujúcim nepriaznivý klimatický výkyv. Pôvodné predstavy o prijímaní vyššej formy ekonómie s mnohými výhodami naráža tiež na fakt, že relatívne dobre zabehnutá forma získavania potravy lovom zveri doplnená zberom plodov je z hľadiska okamžitej efektivity výhodnejšia. Navyše, s prechodom na cereálnu stravu sa objavil deficit v príjme množstva látok v potrave, hlavne esenciálnych aminokyselín a železa, tiež niektorých vitamínov. Dôvod zmeny sa tak hľadá skôr v rovine ideologickej a náboženskej, ktorá aj s ohľadom na nové výskumy monumentálnej architektúry v Anatólii naberá na vážnosti. Proces neolitizácie totiž viedol nielen k zmenám v hospodárstve, ale tiež v ľudskom myslení a vo vzťahu človeka k prírodnému prostrediu. Podľa I.Hoddera ide principiálne o prechod spoločenstiev žijúcich vo voľne prírode (agrios) ku spoločnosti domáceho hospodárstva (domos).

Bos primigenius (Bojanus 1827) - pratur

Poľnohospodárstvo stredoeurópskeho neolitu bolo postavené na chove domácich zvierat a pestovaní úžitkových plodín, pričom ich pomer sa menil a prevaha jedného či druhého komponentu na jednotlivých sídliskách bola značne variabilná. Extenzívne vypaľovanie lesa malo význam najmä v pôvodných zapojených lesných spoločenstvách. Človek tak prvýkrát v dejinách vytvára umelé ekosytémy – polia a pastviny, ktoré trvalo menia charakter intaktného enviromentálneho prostredia a vytvárajú novodobú kultúrnu krajinu. Kultivácia vypálených plôch sa realizovala najmä drevenými kopáčmi a kamennými klinovitými nástrojmi, ktoré mali hĺbkovo obmedzenú účinnosť. Do pripravenej pôdy sa siala pšenica jedno- a dvojzrnka, jačmeň, proso, šošovica a hrach. Dobytkárstvo stálo na chove domestikovaného tura (Bos primigenius), ošípanej a drobných prežúvavcov, ktorých stáda strážili psi. Lov zohrával ešte stále významný podiel v obžive, pričom potravinová skladba bola dopĺňaná zberom divokého ovocia, húb, žaluďov, bukvíc orechov a rôznych semien. Početné nálezy importovaných surovín (spondylus, obsidián, silicity, mušle stredomorského pôvodu) dokladajú transregionálny transport už od najstaršej lineárnej keramiky.

Pšenica jednozrnná

Spoločnosť bola založená na egalitárskom systéme kolektívneho vlastníctva, v ktorom  ale existovalo aj súkromné vlastníctvo získavané individuálnymi schopnosťami. Organizácia spoločnosti bola postavená na kmeňovom princípe a rodových občinách. Hospodársku dominanciu mal zrejme muž, najvyššiu inštanciu predstavoval rodový náčelník, alebo rada starších. Výskyt špecifických dvojramenných čakanov v kultúre s lineárnou keramikou však indikuje začínajúcu sociálnu stratifikáciu, ktorá vyvrcholila v mladom neolite objavením sa výnimočných pohrebov v lengyelskej kultúre, ale tiež budovaním nákladných ohradených socio-kultových stavieb. V nich umiestnené stavby mohli patriť prestížnym príslušníkom dobovej poločnosti. Integrálnym prvkom bola predstava spoločného predka – matky, takže sa jednalo o princíp matrilinearity. V mladom  neolite dochádza postupne k premene matrilineárnej spoločnosti na patrilineárnu a začiatku zrodu patriarchálnej spoločnosti. Charakteristický bol nízky stupeň výrobnej špecializácie. V duchovných predstavách sa do popredia dostávajú agrárne kulty transponované do podoby Magna Mater, ktoré sú sprevádzané cyklickými kultovými obradmi, neraz s krvavými obetami zvierat a ľudí. Významný podiel v duchovných predstavách predstavujú sociokultové stavby, objavujúce sa nielen v podunajskom neolite, ale tiež v Nemecku, Poľsku, Francúzsku a na najnovšie aj Kaukaze. Dominuje kostrový pohrebný rítus, už v období lineárnej keramiky sa však objavuje aj spopolňovanie. So šírením neolitizácie súvisí tiež problém indoeuropeizácie. V protiklade so staršími teóriami o eneolitickom pôvode Indoeurópanov sa s využitím poznatkov z genetiky ráta s rozšírením indoeurópskej jazykovej skupiny z ohniska v Anatólii súbežne so šírením nového spôsobu života.

História výskumu

Počiatky bádania o mladšej dobe kamennej na Slovensku možno spojiť s menom rakúskeho bádateľa H.Mitscha-Märheim, ktorý v r. 1924 definoval v rámci vývoja lineárnej keramiky tzv. želiezovský typ. Základ kultúrno-chronologickej koncepcie neolitu potom v syntéze praveku v roku 1933 zhrnul Jan Eisner. Český archeológ J.Böhm preskúmal v 30. rokoch sídlisko želiezovskej skupiny v Iži, ale tiež Jaskyňu Domicu a Ardovo, ktoré patria k najvýznamnejším sídliskám bukovohorskej kultúry. Východného Slovenska sa týka rozsiahla práca ukrajinského bádateľa J.Pasternaka, ktorý pri spracovaní pravekých pamiatok Zakarpatskej Ukrajiny venoval pozornosť aj neolitickým a eneolitickým nálezom z nášho územia. Na jeho dielo nadviazal Štefan Janšák v priekopníckej práci o obsidiánovej industrii na východnom Slovensku. Vyčlenenie lužianskej skupiny sa spája s dielom nestora slovenskej archeológie - V.Budinského-Kričku, ktoré v r. 1947 zavŕšil už druhým prehľadom Slovenského praveku. V roku 1951 viedol L.Hájek výskum na polykultúrnom nálezisku v Košiciach-Barci, kde špecifikoval typ Barca III. ako významnú súčasť východnej (älfoldskej) lineárnej keramiky. Začiatkom 50. rokov začína na východnom Slovensku pôsobiť aj Archeologický ústav SAV okrem iného výskumom  AUSAV výskum tellového sídliska v Nitrianskom Hrádku-Zámečku, kde sa prvýkrát objavila najstaršia lengyelská kultúra. Rozsiahlejší bol aj výskum neolitickej osady v Hurbanove, s niekoľkými fázami lineárnej keramiky, vrátane importov bukovohorskej kultúry, ale tiež výskum B.Novotného v Šarovciach. K poznaniu LNK prispeli aj výskumy v Bajči-Vlkanove, Iži, Patinciach a Výčapoch-Opatovciach. Prínosom boli publikácie B.Novotného, ktorý vydal samostatné monografie „Slovensko v mladšej dobe kamennej“ (1958) a najmä „Lužianska skupina a počiatky maľovanej keramiky na Slovensku“, ktorá podávala prvý ucelený prehľad o počiatkoch lengyelskej kultúry na našom území. Od začiatku 60. rokov sa venuje tejto etape praveku zvýšená pozornosť, ktorá sa odráža aj vo veľkoplošných výskumoch v Štúrove, Nitre a Bíni, ktoré priniesli nové poznatky najmä ku kultúre s lineárnou keramikou, vrátane jej iniciačných fáz.

Neolitická dedina v predstave maliara L.Baláka

Adekvátna výskumná činnosť sa rozbieha aj vo východnej časti územia, kde sa objavujú nové lokality polgárskeho okruhu (Oborín). Tradičné rozdelenie geografických kompetencií v AUSAV v Nitre viedlo k tomu, že v 60. rokoch sa začal systematicky zaoberať týmto obdobím na JZ Slovensku Juraj Pavúk a na východnom Slovensku zasa Stanislav Šiška, s ktorými sú spojené najvýznamnejšie objavy neolitických lokalít (Milanovce, Čataj, Nitra, Blatné, Voderady, Santovka, Šarišské Michaľany, Kopčany, Šarišské Michaľany). K priekopníkom výskumu mladšej doby kmennej nesporne patrí aj Ján Lichardus, neskorší profesor na univerzite v Saarbrűckene, ktorý nálezy z najstaršieho neolitu na východnom Slovensku začlenil do východnej lineárnej keramiky a skúmal aj nálezisko európskeho významu v jaskyni Domica a Kečovo, kde zistil unikátne sídliská tvorcov bukovohorskej kultúry. Zásluhu na poznaní neolitického obdobia na východnom Slovensku má J.Vizdal, ktorý objavil kľúčové lokality potiského okruhu (Čičarovce, Oborín, Zemplín), vrátane zásahu vypichovanej keramiky (Veľké Raškovce). Významnú etapu predstavuje výskum viacerých socio-kultových areálov, ktoré sa skúmala v 80. rokoch vo Svodíne V.Němejcová-Pavúková, J.Pavúk v Žlkovciach a P.Romsauer spolu s J.Bujnom v Bučanoch.

Model rondelu vo Svodíne

Markantný nárast tohto typu nálezov nastal po roku 1989, kedy sa aj na Slovensku zásluhou rozmachu leteckej prospekcie (I.Kuzma) zistilo niekoľko desiatok nových lokalít. Od 90. rokov sa dochádza k zintenzívneniu výskumu mladšej doby kamennej, najmä zásluhou novej generácie archeológov. Patrí k nim aj Marián Soják, ktorý sa vo svojej vedeckej práci zameriava na neolitické osídlenie Spiša, vrátane výskumu jaskýň Slovenského krasu a Slovenského Raja, s doloženým osídlením najmä v období bukovohorskej kultúry, ale tiež s dôrazom na štiepanú industriu spomínaného obdobia. Problematiku neolitického osídlenia širšieho okolia Bratislavy zasa vo svojom diele spracúva Z.Fakaš, realizátor výskumov sídlisk v Bratislave-Mlynskej doline, Bernolákove, a v Čataji. Na otázky neolitizácie východného Slovenska a širším kultúrno-chronologickým vzťahom tohto významného surovinového územia sa zameriava Marián Vizdal, ktorý realizoval v medzinárodnej spolupráci významné výskumy sídliska starej lineárnej keramiky v Malých Raškovciach a Moravanoch. Zo súčasnej mladej generácie sa predmetnému obdobiu venuje napr. Noémi Pažinová, Kristína Piatničková, Peter Demján či Rastislav Hreha.

Prírodné prostredie a paleoekológia mladšej doby kamennej

Neolit nášho stredoeurópskeho klimatického pásma spadá do obdobia staršieho atlantiku (5500-4000 BC) a charakterizuje ho klimatické optimum s teplou a vlhkou klímou s priaznivými podmienkami na šírenie lesa, ktorý reprezentujú najmä zapojené dubové lesy. Výskyt zrážok v neolite dokonca bol o cca 70% vyšší ako dnes. Najstarší roľníci po príchode na naše územie (JZ a V Slovensko) našli krajinu lesostepného charakteru, v ktorej sa striedali suché háje a stepi a svoje sídla zakladali na bonitných černozemiach na nížinách, v blízkosti vodných tokov. Postupnou kultiváciou pôvodného lesa zvyšovali podiel otvorených formácií a les začal ustupovať, takže krajina mala ráz ako v starom holocéne. V období kultúry s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny stále pretrváva vlhké oceánske podnebie, pričom na konci jej trvania zaznamenávame klimatické fluktuácie, pričom sa vyskytujú aj lokálne záplavy. Sídliská sa zakladajú oproti predchádzajúcemu obdobiu vo vyšších nadmorských výškach ale aj na pieskových dunách, vždy však v blízkosti vodných tokov, pričom nevyhýbajú sa ani vlhkejším pôdam ako sú hnedozeme a fluvisoly. Horná hranica osídlenia však počas starého a stredného neolitu nepresiahla na JZ Slovensku 300 m.n.m. Počas záverečného obdobia kultúry s lineárnou keramikou sa predpokladá suchý výkyv, ktorý sa prejavil v opustení predchádzajúcich sídlisk (zvlášť v povodí Dunaja) a neskoršom zakladaní nových sídlisk (stupeň Želiezovce III).

Spojitosť neolitických kultúr s Y-DNA haploskupinami

Táto klimatická oscilácia napokon mohla viesť aj k dočasnej ekonomickej a potravinovej kríze. Napokon tento trend potvrdzuje aj situácia na východnom Slovensku a v oblasti Slovenského krasu, kde došlo náhle k vyľudneniu sídlisk aj jaskýň a zániku bukovohorskej kultúry, ale tiež zánik tellových sídlisk v Potisí. Výrazné klimatické fluktuácie a nestabilitu signalizujúce prechod ku suchému kontinentálnemu klimatu v nasledujúcom období mladého neolitu, reprezentovanom lengyelskou kultúrou, naznačuje tiež zjavný pokles počtu obyvateľstva. Prechod od želiezovskej skupiny k lengyelskému kultúrnemu okruhu je významným medzníkom v dejinách protohistorickej Európy a okrem iného môže byť tiež výsledkom adaptácie na zmenu environmentu, spolu s intenzívnymi vplyvmi prichádzajúcimi z JV Európy. Osady sa posúvajú do vyšších polôh s dostatkom zrážok a zaberajú skôr hnedozemné pôdy, ktoré lepšie udržujú vlhkosť. Suché klimatické obdobie tak pokračuje aj v nasledujúcich stupňoch lengyelskej kultúry. Zjavná je diskontinuita medzi predchádzajúcim osídlením v nížinách, keď nové osady sa zakladajú na predtým neosídlených polohách. Budovanie nákladných socio-kultových stavieb s observačnou funkciou počas starších fáz lengyelskej kultúry môže byť tiež odrazom naliehavosti podrobne sledovať vývoj klimatických cyklov počas nepriaznivého suchého obdobia.

Sekvencia archeologických kultúr

Neolitizácia nášho územia bezprostredne súvisí so vznikom kultúry s lineárnou keramikou, ktorá sa vyvíjala severne od kultúrneho komplexu Starčevo-Körös siahajúceho približne po 47 rovnobežku severnej šírky. V rámci triedenia starej lineárnej keramiky rozpoznal J.Pavúk jej chronologické stupne nazvané podľa eponymných lokalít fázy Nitra/Hurbanovo, Bíňa a Milanovce. Novšie výskumy pritom potvrdzujú, že kultúra s lineárnou keramikou (LNK) vznikla nezávisle od južne jestvujúceho komplexu Starčevo- Körös. Najstaršiu lineárnu keramiku ešte bez aplikovania kanelovaného barbotina na hrubej keramike nachádzame na sídlisku v Nitre. Zároveň so vznikom LNK sa v severnom Potisí formuje skupina Méhtelek, ako najstarší prejav východnej (älfoldskej) lineárnej keramiky. Na Slovensku je zatiaľ zastúpená len neveľkým sídliskom v lokalite Košice-Červený Rak a sporadickými nálezmi z Kuzmíc.

Košice-Červený rak. Keramika formatívnej fázy východnej LNK (podľa Ľ.Kaminskej et al.)

Na Východoslovenskej nížine sa ako najstarší prejav neolitu vytvorila skupina Kopčany, kam patria sídliská v Zemplínskych Kopčanoch, Zalužiciach či Malých Raškovciach. Typickým prejavom na keramike je meander a oblúkový pásikový  vzor v kombinácii rytého a čierno maľovaného ornamentu. V Košickej kotline sa následne vyformovala skupina Barca III. s rytou výzdobou a zo skupiny Kopčany vznikla skupina Raškovce,  v ktorej sa stráca rytý ornament a rozšírená je lineárna maľovaná dekorácia. Skupina Barca III. expanduje aj na územie Šariškého podolia (Prešov-Šarišské lúky) aj na Gemer a transformuje sa do skupiny Tiszadob, ktorá sa v hornatom prostredí Gemera nazýva aj gemerskou lineárnou keramikou, zatiaľ však tento subtyp nemá oporu v stratigrafických celkoch. Spomínané skupiny tak reprezentujú na východnom Slovensku počiatok stredného neolitu a korešpondujú s mladším stupňom LNK na JZ Slovensku. Tu pokračuje vývoj kontinuálne od starej LNK cez mladú LNK, pre ktorú je charakteristická výzdoba jednolineárnych rytých vzorov a jamkami tvaru notovej hlavičky (Notenkopf), pričom staršia notová fáza je zastúpená sídliskom v Bajči. Samostatný vývojový stupeň LNK tvorí napokon želiezovská skupina, v ktorej nahradili notové hlavičky dlhšie zvislé vrypy a plochy medzi jednotlivými líniami vypĺňali červené, resp. žlté maľované pásy. Podľa J.Pavúka v nej možno vyčleniť fázy I.-III. Želiezovská skupina zaberá celé územie JZ Slovenska s prienikom až do oblastí stredných tokov Nitry, Váhu a Hronu (Zvolenská kotlina). Na západe sa stretávame so želiezovskými importmi až na území Čiech. Silnú enklávu mladšej LNK a želiezovskej skupiny sledujeme na území Spiša, ktoré malo výhodnú polohu na komunikačnej spojnici medzi Potisím a Maľopolskom.

Keramika staršej fázy LNK na JZ Slovensku

Zatiaľ čo na JZ Slovensku pretrváva počas stredného neolitu želiezovská skupina, východ Slovenska sa stal kryštalizačným jadrom bukovohorskej kultúry, ktorá nadväzovala na dedičstvo východnej LNK a ktorá  prerušila predchádzajúci bipolárny vývoj v tejto časti nášho územia. Charakteristickou výzdobou bola rytá dekorácia, vytvorená kosteným hrebeňom najmä na tenkostennej keramike, obľúbené boli rôzne geometrické a koncentrické motívy, gotické okná, špirály a pod. Vyskytuje sa aj biela, ojedinele aj iná, pastózna inkrustácia. Rozšírila sa na celom východnom Slovensku, pričom zasiahla aj Lučenecko-rimavskú kotlinu, známa je z jaskýň Slovenského krasu (Domica, Ardovo, Kečovo) aj Slovenského raja, údolím Hornádu prenikla až na Spiš, kde koexistovala s mladou (notovou) LNK a želiezovskou skupinou. Na severe prenikla až do Maľopolska, na juhu zasa až do horného Potisia. Jej importy, najmä v mladšom stupni, zaznamenávame až na Z Slovensku, v prostredí želiezovskej skupiny a na Morave, v prostredí vypichovanej keramiky. Ojedinelé importy šáreckého stupňa LNK na sídlisku v Bajči (želiezovský stupeň III.) a v Blatnom poukazujú na kontakty s územiami ležiacimi západne od JZ Slovenska, čo tiež potvrdzujú importy keramiky želiezovskej skupiny na moravských náleziskách.

Gynekomorfná nádoba LGK zo Svodína

Na západnom Slovensku sa na začiatku 5. tisícročia na podklade želiezovskej skupiny, avšak za prispenia nových kultúrnych vplyvov od juhu, vyformovala lengyelská kultúra (LGK) , ktorá bola súčasťou rozsiahleho kultúrneho komplexu siahajúceho od západného Maďarska a JZ Slovenska, na Moravu (tu je označovaná ako moravská maľovaná keramika), územie Rakúska, na juhu zasa cez Slovinsko až do Chorvátska. Prechodný, protolengyelský stupeň medzi želiezovskou skupinou a LGK tvorí u nás stupeň Bíňa (Sopot)-Bicske, v ktorej sa ešte objavujú keramické elementy želiezovskej skupiny a skupiny Lužianky, už bez želiezovských prvkov. Jej keramická škála je charakteristická aplikáciou polychrómneho ornamentu a výskytom antropomorfných a zoomorfných nádob.

Rozšírenie LGK podľa J.Pavúka

Doložené sú intenzívne kontakty s územím Potisia. Importy vypichovanej keramiky (Horné Lefantovce, Krakovany, Zeleneč, Nitra-Mlynárce, Veľké Hoste) dokladajú tiež kontakty s územím Čiech a Moravy v tomto období. Iba okrajovo (Záhorská Bystrica) k nám vybieha skupina Sé-Wölbling. Samotná lengyelská kultúra tvorí 4 hlavné stupne, pričom Lengyel I. a Lengyel II. sú ešte radené do neolitu, ako jeho mladší úsek. Vlastná lengyelská kultúra je typická kombináciou rytého a maľovaného ornamentu. Stupeň Lengyel I. sa zvykne označovať ako stupeň Nitriansky Hrádok a rozšírený je až po stredné Považie, a na západe po dolné toky Ipľa a Hrona charakterizujú ho také významné lokality ako Nitriansky Hrádok-Zámeček a sídlisko s pohrebiskom a rondelom vo Svodíne. Ako prechodný stupeň medzi I. II. stojí skupina Santovka, s dominanciou širokého dvojlineárneho rytého ornamentu a žlto-bielym pastóznym ornamentom na červenom podklade. Stupeň Lengyel II. – Pečeňady, je typický bielou pastóznou maľbou na červenom podklade a často sa objavuje aj presekávanie okraja na keramike. Najvýznamnejšou lokalitou tejto fázy je rondel v Žlkovciach. Vývoj LGK napokon vyznieva vo fáze Moravany, ktorá tvorí prechodný stupeň k starému eneolitu. Podľa podobnosti keramiky fázy Moravany so staroeneolitickou skupinou Brodzany sa zdá, že táto fáza patrí už skôr do stupňa Lengyel III. Fázu Moravany tak možno chápať ako terminálny úsek klasickej lengyelskej kultúry s výskytom maľovania na keramike.

Na východnom Slovensku po zániku bukovohorskej kultúry nastáva výrazný hiát v osídlení, po ktorom do tohto uvoľneného priestoru prichádzajú nové skupiny osadníkov. Zo severu, z územia Poľska sem prenikli nositelia vypichovanej keramiky, kultúrne spätí so skupinou Samborzec-Opatów a malickou kultúrou (Ižkovce, Veľké a Malé Raškovce). Z Potisia zasa expandujú tvorcovia potiskej kultúry, ktorí viac-menej nesúvislo osídlili Východoslovenskú nížinu. Chronologicky hovoríme o fázach Čičarovce- Csőszhalom I. a II., ktoré  korešpondujú so stupňami Lengyel I. a II. na Z Slovensku. Potiská kultúra je súčasťou kultúrneho okruhu, ktorý sa zvykne nazývať Tisza-Herpály-Csöszhalom.

Keramika s vypichovanou výzdobou z východ.Slovenska (podľa M.Attresovej)

Pohrebný rítus

Bratislava-Mlynská dolina. Detský hrob LNK prekrytý kaneňom (podľa Z.Farkaša)

V mladšej dobe kamennej sa stalo ukladanie mŕtvych na vyhradené miesta s výbavou a milodarmi pravidlom. Najstaršie neolitické pohrebisko v sjednej Európe bolo objavené v maďarskom Mezőkővesd SV od Budapešti a datované je do východnej LNK (skupina Szatmár). V neolite sa pochovávalo na velkých pohrebiskách, ako aj v malých skupinkách a to ako mimo sídlisk, tak aj v rámci sídliskových areálov. Pre uplatňovanie určitého úzusu v pohrebnom ríte zrejme v neolite ešte neboli vyhranené jasné pravidlá. Mŕtvi sú ukladaní do regulérnych hrobov, ako aj do rôznych typu sídliskových jám. Popri kompletných kostrách sa vyskytujú aj neúplné skelety, alebo samotné lebky a kosti. Najrozšírenejšie bolo uloženi na boku v skrčené poloh, s rukami pred trupom, alebo pred tvárou. Zriedkavejšie sú nebožtíci uložení na chrbte.

Výbava je relatívne skromná, pozostáva z jednej, prípadne dvoch nádob, štiepanej a brúsenej kamennej industrie a sponydlových šperkov. Výnimkou je bohatý ženský hrob z Bajču, který obsahoval brúsenú industriu vrátane guľovitého mlatu, typického prídavku mužských hrobov. V ženských hrobech sa častejšie vyskytuje zrnotierka. S najstaršími hrobmi sa stretávame už v období starej LNK, jednak na východe v skupine Szatmár (Zalužice), ako aj na JZ Slovensku. Tu môžeme za najstarší označiť pohreb z Bratislavy-Mlynskej doliny, kde v sídliskovej jame bolo na ľavom boku uložené dieťa. Za jeho chrbtom bola uložená lebečná kalota pravdepodobne ženy. Rovnako do starej LNK patria hrobové objekty z Čataja a Bíne. Počet pohrebísk narastá, aj keď stále v nepomere k sídliskám, od mladšej LNK, kedy sa objavujú lokality s niekoľkými desiatkami hrobov.

Mapa distribúcie hrobov LNK (Podľa Z.Farkaša)

Doteraz najväčšie pohrebisko bolo odkryté v roku 1964 v Nitre na Priemyselnej ulici a zdokumentovaných tu bolo 76 hrobov. Mŕtvi boli ukladaní do oválnych jám, zrejme na nejakom organickom lôžku. Iné pohrebisko sa zistilo v Nitre-Mlynárcach, kde sa preskúmalo 9 hrobov, z pôvodne asi 20. Tretie pohrebisko v Nitre bolo v polohe Mikov dvor a tvorilo ho 8 kostrových hrobov. Skupinu kostrovych hrobov objavili aj na Devíne, pričom v jednom hrobe sa našla nádobka blízka kesthelyskej skupine LNK. Vo všetkých prípadoch sa na nekropolách stretávame aj s detskými pohrebmi, pričom najvyššia úmrtnosť bola v skupine 7.-8. ročných detí. Prekvapivo vysoký počet – až 22 detí bolo uložených na nekropole V Nitre-Priemyselnej ulici. Výsledky antropologickej analýzy nás informujú o tom, že mortalita u žien bola najvyššia medzi 30-40 rokmi, zatiaľ čo u mužov to bolo medzi 40-50 rokom. Tak ako na iných pohrebiskách LNK aj z nášho územia evidujeme pochovávanie psov, napr. v Blatnom sa pes nachádzal v jame spolu s dvojicou adultných jedincov. V ďalších prípadoch sú pohrebné areály mladej LNK otázne a pozostávajú z kostrových hrobov s minimálnou, alebo chýbajúcou výbavou (Lipová-Ondrochov, Vozokany, Holiare, Malé Zálužie). Spoľahlivo zaraditeľné do mladšej LNK a želiezovskej skupiny sú hroby z Bajča, Bešeňova, Bieleho Kostola a ďalších lokalít JZ Slovenska, súhrnne takmer 70 hrobových celkov. Podľa Z.Farkaša je možné tieto hroby rozdeliť do dvoch špecifických skupín. Prvou skupinou sú tzv. rituálne pohreby podľa dobových náboženských zvyklostí – pochovanie do samostatnej jamy zväčša v skrčenej polohe na boku s rukami spojenými pred tvárou, prevláda smer uloženia v osi V-Z a Z-V. S osobitnou úpravou sa stretávame u detského hrobu z Bratislavy-Mlynskej doliny, ktorý bol prekrytý kamennou drviacou podložkou a obkolesený kolovou konštrukciou. V Blatnom bola hrobová jama s detským skeletom obložená kamennými platňami.  K rituálnym pohrebom možno zaradiť tiež nálezy kostier v objektoch pôvodne určených na iný účel (sídliskové, zásobné, odpadové jamy, hliníky), kde je doložený funerálny úmysel (výbava, uloženie v skrčenej polohe). Ako osobitnú kategóriu možno vnímať tzv. sekundárne pohreby samostatných lebiek (Blatné), alebo jednotlivých kostí (Štúrovo, Blatné).

Cífer-Pác. Extrémne skrčený skelet z obdobia želiezovskej skupiny (podľa Bistáková-Pažinová)

Druhú skupinu tvoria tzv. nerituálne, resp. neobvyklé pohreby, čo je vhodnejšie pomenovanie, nakoľko aj pohodenie mŕtvoly do objektu môže byť istým druhom rituálu. Do tejto skupiny patria všetky prípady, ktoré naznačujú nepietne zaobchádzanie s nebožtíkom. Poukazuje na to najčastejšie nezvyčajná poloha s nepravidelne rozhodenými končatinami a vykrúteným trupom. Príčiny takéhoto zaobchádzania môžu tkvieť v násilnej smrti, vražde, poprave, nákazlivých chorobách, či v iných dôvodoch v rámci náboženskej viery. Možnosť trestu napr. evokuje kostra dospelého jedinca z Cífera-Pácu, ktorý bol uložený v skrčenej polohe s rukami zrejme zviazanými za chrbtom, rovnako pozoruhodné je tu uloženie ďalších dvoch jedincov, ktorí boli spolu zviazaní a otočení chrbtom. Na možnosť výkonu krvavých kultových rituálov poukazuje sídliskový objekt obsahujúci pozostatky detí a kostry psa. Osobitnou otázkou je problematika žiarového pohrebného rítu u spoločenstiev LNK, ktorá je aktuálna najmä po objave žiarového pohrebiska v moravských Kraliciach na Hané. Z územia Slovenska zatiaľ môžeme uvažovať o tomto druhu pochovávania iba v jednom prípade na pohrebisku v Nitre-Priemyselnej ulici, zhluky kalcinovaných kostí však naznačujú možnú existenciu tohto druhu pochovávania tiež v . Popri spomenutých spôsobov nakladania s mŕtvymi iste existovali aj iné neteradičné formy, ktoré poznáme z početných etnografických pozorovaní recentných kultúr žijúcich na úrovni lovečsko-zberačsko-poľnohospodárskeho ekonomického systému.

Bratislava-Zlaté Piesky. Hrob zo sídliska LNK (podľaI.Kuzmu)

Na východnom Slovensku sú najstaršie pohrebiská známe až z obdobia bukovohorskej kultúry. Prvé hroby boli objavené na sídlisku v Zemplínskych Kopčanoch. Celkovo 6 kostrových hrobov obsahovalo tenkostennú keramiku v počte 5-7 nádob uložených v blízkosti lebky, v niektorých hroboch boli čepieľky a stopy červeného farbiva. Najmenej v troch hroboch keramika poukazuje na generické väzby so skupinou Raškovce. Ďalších 18 hrobov pochádza zo sídliska v Šarišských Michaľanoch. Kostry boli uložené na boku v skrčenej polohe, jeden skelet spočíval na chrbte a mal pokrčené nohy. Aj tu sa zistili stopy po červenom farbive. V dvoch hroboch sa nachádzali spondylové šperky, v hrobe č.4 boli hore dnom dve nádoby a pri nohách päť rádiolaritových čepeľ. Nad kostrou kojenca v hrobe č. 5 spočívala menšia nádoba bez dna a masívna sekera z amfibolitu. Z iných lokalít bukovohorskej kultúry zatiaľ pohreby nepoznáme. Evidujeme ich až z nasledujúcej etapy potiskej kultúry. Zo sídliska v Čičarovciach evidujeme celkom 12 hrobových celkov, ktoré boli usporiadané v rade za sebou v smere SZ-JV a táto rada prechádzala cez pentagonálne rozložené sídliskové objekty. Medzi hrobmi sa vynímal objekt č. A/76, ktorý bol interpretovaný ako kultová šachta. Vo viacerých sídliskových objektoch sa nachádzali ľudské kosti a fragmenty lebiek, ktoré umožňujú uvažovať aspoň sčasti o praktizovaní sekundárneho pohrebného rítu, kedy boli ľudské ostatky rozrušované a z miesta ich primárneho uloženia sekundárne vyzdvihované a premiestňované. Okrem týchto hrobov sú ďalšími dokladmi pochovávania v období mladého neolitu na východe nášho územia tiež tri kostrové hroby z Oborína, ktoré kultúrne patria k neskoroneolitickej skupine Csőszhalom-Oborín a naznačujú už nástup nasledujúceho starého eneolitu. Na sídlisku vo Veľkých Raškovciach sa našiel zasa žiarový hrob, ktorý obsahoval črepy z nádoby kultúry s vypichovanou keramikou

Bučany. Hroby LGK z plochy rondelu (podľa N.Pažinovej)

Podstatne viacej informácií o eschatologických procesoch máme z obdobia mladého neolitu na západe územia, v lengyelskom kultúrnom okruhu, kedy sa objavujú pohrebiská už v jeho najstaršej fáze Lužianky. Na eponymnom pohrebisku v Lužiankach sa podarilo odkryť 17 hrobov, z toho 12 bolo kostrových, štyri symbolické a jeden žiarový hrob. Kalcinované zvyšky boli uložené do vyhĺbenej jamky, prílohu tvorilo až deväť keramických nádob. Výbavu dopĺňal sekeromlat, spondylové koráliky a zvyšky mäsitej potravy. Na pohrebisku v Abraháme s našli unikátne zoomorfné nádoby v tvare medveďa, ďalšia skupinka hrobov pochádza zo Zelenča a Patiniec. Na rozdiel od LNK pochovávali nositelia LGK na dočasne opustenej časti sídlisk. Opäť dominuje skrčená poloha na boku, orientácia V-Z a Z-V, hrobová výbava je oproti predchádzajúcemu obdobiu častejšia a pozostáva z jednej, až viacerých nádob, pracovných nástrojov, súčastí odevov a ozdôb. Okrem regulérnych hrobov sa vyskytuje aj dekompozícia skeletov a sekundárne pochovávanie. Ojedinelé kosti nachádzané vo výplni objektov a na ploche sídlisk naznačujú možnosť ukladania aspoň časti zomretých na otvorenom priestranstve. Otázkou, ktorá však nemá zatiaľ oporu v archeologických nálezoch zostáva možnosť využívania častí neolitických domov (najmä dlhých kolových stavieb) na dočasné, alebo aj trvalé deponovanie mŕtvych, známe z predovýchodného neolitu. Tentu úzus by mohol však vysvetľovať zreteľný nepomer medzi sídliskami a hrobovými celkami prakticky počas celého neolitu.

Výnimočnou lokalitou LGK zostáva doteraz Svodín s celkom 175 hrobmi zistenými v okolí dvoch rondelov počas viacerých výskumných kampaní v priebehu dvadsiateho storočia. Najvyšší počet odkrytých hrobov (134) sa spája s výskumom V.Němejcovej-Pavúkovej. Všetky sú datované do stupňa Lengyel I. Zastúpené sú tu hroby od chudobných – bez výbavy, až po bohato vybavené pohreby s keramikou, pričom veková skladba bola rôznorodá, vrátane detských pohrebov. Kostry boli uložené tradične na boku, vyskytol sa však aj prípad uloženia na chrbte s roztiahnutými nohami – tzv. žabia poloha. Zle zhojené traumatické zranenie mladého indivídiua môže poukazovať na zvyk netradičného prístupu v pohrebnom ríte k hendikepovaným jedincom, ktorí boli počas praveku často považovaní za výnimočných. Mužskú výbavu svodínskych hrobov tvorili popri nádobách tiež silicitové nástroje, diviačie kly, kopytovité kliny, sekerky, spondylové ozdoby, kostené nášivky a pod. U žien bola výbava tvorená viac-menej keramickou skladbou. Týka sa to najmä výnimočných antropomorfných nádob typu Svodín. Na základe využitia štatistických metód pri skúmaní pohrebného rítu je možné už v tomto období predpokladať sociálnu diferenciáciu, pričom najvyššie postavenie mali starší muži a mladé ženy, rovnako však u detí je zjavná genderová stratifikácia. Do neolitického obdobia vývoja LGK patria aj sídliskové pohreby, ktoré evidujeme okrem Svodína ďalej z Komjatíc-Tomášova a Nitrianskeho Hrádku, kde šesť z trinástich hrobov patrilo deťom.Na sídlisku LGK v blízkosti rondelu v Bučanoch sa našli štyri kostrové hroby, z toho dva obsahovali aj keramiku.

Pohrebisko vo Svodíne (podľa P.Demjána)

Sídlisková štruktúra

Už v najstaršom období vzniku komplexu lineárnych kultúr v strednej Európe ich tvorcovia zakladali sídliská, predovšetkým na bonitných a pre poľnohospodárstvo ideálnych pôdach. Dom – obydlie sa pritom stáva základným prostriedkom domestikácie spoločnosti, kde predchádzajúce „individuálne a kooperatívne“ sa transformuje do „spoločného“. Zdieľanie spoločnej sídliskovej jednotky poskytovalo väčšiu ochranu jej obyvateľov plynúcu zo vzájomnej podpory aj v prípadoch nepriaznivých udalostí jednotlivých členov (choroba, úraz). Stavba domu tak nadobúda aj symbolický a metaforický rozmer. Ich stavba vyžadovala zapojenie celej rodiny do procesu, pričom životnosť stavby mohla byť nanajvýš po dobu 1-2 generácií. Charakteristickou stavbou sú dlhé kolové domy so systémom trojice nosných kolov a sedlovou strechou, ktoré nemajú v predchádzajúcich neolitických kultúrach predlohy a považujú sa za doklad úspešnej adaptácie neolitikov na stredoeurópske enviromentálne prostredie s dostatkom lesov. V tejto súvislosti je signifikantný aj nezvykle veľký počet kamenných brúsených nástrojov oproti sídliskám v Stredomorí – sekeriek a kopytovitých klinov, ktoré nesporne slúžili na opracovanie dreva. V interiéri týchto domov sa nachádzali obytné aj výrobné časti a zrejme aj skladovacie priestory, v zimnom období sa nevylučuje ustajnenie zvierat. Rozdelenie niektorých domov na časti hypoteticky naznačuje isté členenie na princípe genderovej deľby práce.  Dlhé domy najstaršej LNK sú oproti jej mladšiemu obdobiu gracilnejšie a majú v strede trojicu hlbokých kolových jám a po stranách obvodové žľaby. Ich vzhľad sa nezmenil ani v mladšej LNK a želiezovskej skupine, pribudli však stavby s absidovým pôdorysom a základovým žľabom a bez trojice kolových jám. 

Bratislava-Zlaté Piesky. Sídlisko LNK (podľa I.Kuzmu)

Dlhé domy dosahovali úctyhodných rozmerov, dĺžky od 12 až do 37 metrov a šírky až 9 m. V západnej enkláve LNK sú však doložené až vyše sto metrov dlhé objekty. Budovy na sídlisku želiezovskej skupiny v Bratislave –Mlynskej doline mali až päťkolovú konštrukciu s obvodovými žľabmi a dosahovali 45 m. Orientácia stavieb bola takmer vždy v osi SZ-JV. Na najväčšom sídlisku v Štúrove (15.000 m2) sa odkrylo celkom 31 pôdorysov dlhých domov, popri ktorých sa od želiezovskej skupiny objavujú aj zásobnicové jamy na obilie, ktoré mali rovné dno a lichobežníkový tvar, niekedy aj vypálené steny. Na sídlisku želiezovskej skupiny v Bratislave-Zlatých Pieskoch sa odhaduje počet domov na 15až 18, pričom zvláštnosťou bola kombinácia obvodových žľabov a kolových jám, známa až z nasledujúcej lengyelskej kultúry. Prekríženie žľabov u iného domu tu zasa naznačuje existenciu tesárskeho čapovania, ktoré je spoľahlivo doložené napr. u niektorých neolitických studní. V tejto dobe zároveň s prienikom neolitického osídlenia na Spiš sa tu objavujú najvyššie položené (nadmorská výška) kolové stavby v strednej Európe. Na sídlisku v Poprade-Matejovciach ich rozmery dosahovali 17x6,5 m, známe sú však aj zo Strání pod Tatrami zo Smižian. Čo sa týka sídliskových stratégií, napr. v hornom Požitaví sídliská LNK vytvárajú zoskupenia so 4-5 osadami v priemere, pričom priemerná vzdialenosť medzi nimi je len okolo 1 km, u ostatných pozorovaných sídlisk (Morava, Čechy, JZ Slovensko) je to niekde medzi 1-4 km. V jednej fáze osídlenia tu stálo cca 4-6 domov s jednou rodinou o asi 6 ľuďoch. Veľkosť sídelného areálu sa odhaduje na 8 ha, veľkosť úhora na 16 ha zvyšok tvorí využívaný les 73 ha. V spojitosti s LNK je otázne aj využívanie jaskynných priestorov. Z jaskyne Galbove diery v Plaveckom Podhradí pochádza súbor črepov, ktoré je možné zaradiť ešte do jej staršieho stupňa. Podobne do LNK môžeme zaradiť keramikuz a štiepané nástroje nachádzané v jaskyni Pec III. v Hradnom vrchu, jaskyni Kabela či jaskyni v Kráľovej, ktoré dokladajú záujem o skalné dutiny v oblasti malých Karpát už v najstaršom období neolitu.

Dlhý dom v múzeu v Asparn an der Zaya

O podobe sídlisk východnej LNK sme informovaní iba veľmi útržkovite. Prakticky jediné plošne preskúmané sídlisko bolo v Moravanoch. Sídliská východnej LNK spravidla nepresahujú 3,5 ha, využívajú sa najmä ostrohy, alebo nízke vyvýšeniny. Zástavba je však veľmi sporadická, obmedzuje sa len na plytké sídliskové jamy a zemnice, aj keď dokumentované sú pravdepodobne aj nadzemné konštrukcie. Zaujímavý je už v tomto období výskyt výšinných lokalít na vrcholoch kopcov (Močidľany, Veľký Šariš). Predpokladajú sa menšie samostatné osady. Prítomnosť vykurovacích zariadení dokumentujú vrstvy prepálenej mazanice a črepov. Už v protolineránej keramike (Košice-Červený rak) evidujeme aj samostatne stojace pece na sídlisku. Výrazný nárast počtu sídlisk zaznamenávame v bukovohorskej kultúre, kedy dochádza k osídľovaniu aj hornatejších regiónov vrátane Slovenského krasu, osídlenie preniká aj do horských a podhorských oblastí  Slovenského Rudohoria, aj Slánskych Vrchov. Nížinné sídliská sa zakladajú v blízkosti riečnych tokov, na rozľahlých pahorkatijnách sa nadmorskou výškou do 300 m.n.m a na pieskových dunách. K najvýznamnejším nížinným lokalitám patrí Čičarovce, Čeľovce, Hnojné, Kašov, Malé Raškovce, Zemplínske Kopčany, Brestov. Silná koncentrácia lokalít BK je v okolí Košíc. O zástavbe sídlisk bukovohorskej kultúry sme najlepšie informovaní vďaka výskumu ostrohu v Šarišských Michaľanoch. Celkom sa tu preskúmalo 248 sídliskových objektov a 18 hrobov. Dobre zachovaný bol pôdorys domu s rozmermi 4,15 x 6,35 m, orientovaný dlhšou osou v smere JV-SZ. V JV rohu sa našiel estrich pece. Hrudy mazanice v interiéri dokladajú prítomnosť povaly, ktorá aspoň čiastočne vytvárala ďalší manipulačný priestor. Podľa archeozoologickej analýzy bola základná konštrukcia domov tvorená z dubových stĺpov. Aj na tomto sídlisku sa zachovali zvyšky kozuba – samostatne stojacieho výhrevného zariadenia. Zaujímavým objektom bol žľab, ktorý odvádzal z ostrohu zrážkovú vodu.

Dom bukovohorskej kultúry zo Šarišských Michalian (podľa S.Šišku)

Výrazným fenoménom sídliskovej štruktúry bukovohorskej kultúry je existencia výšinných sídlisk, ktoré v neolite zaznamenávame na celom území Karpatskej Kotliny iba skutočne výnimočne, známe sú však napr. z územia Čiech. Do roku 1999 bolo na teritóriu rozšírenia BK evidovaných až 17 výšinných sídlisk a to v Košickej kotline, Šarišskej vrchovine, na Spiši, v Rimavskej kotline a na území Slovenského krasu. V ich blízkosti sa nachádzajú aj nížinné osady. Výraznejšie stopy po fortifikáciách sa nezachovali, nevylučuje sa však možnosť existencie palisády na  týchto sídliskách. Existencia takého typu osídlenia je v zhode s predpokladom o zhoršení klimatických podmienok na prelome stredného a mladého neolitu a potrebou vyhľadávať zrážkovo výdatnejšie polohy. Do tejto schémy taktiež zapadá pomerne intenzívne osídlenie jaskýň v Slovenskom krase (Kečovo-Domica, Jasovská jaskyňa, Fajka, jaskyňa Háj, Kostrová jaskyňa, Silická ľadnica, Zbojnícka jaskyňa). Ďalšia silná enkláva osídlených jaskýň sa nachádza na území Spiša a Slovenského raja: Poráč-Šarkanova diera, Letanovce-Čertova diera, Smižany-Tri Skalky, Puklinová diera. Predpokladá sa pri tom, že sa nejednalo o súvislejšie osídlenie, ale o sezónne príbytky, navyše s možnosťou ich kultového využitia.

Svodín. Kolové domy LGK (podľa J.Pavúka)

V LGK sa dlhé domy ďalej vyvíjali, trojica kolov známa z LNK sa vytráca, domy sú pravouhlé a spravidla členené na dve, alebo tri časti, dĺžka dosahuje až 22 m. Iným typom v období Lengyel I. až III. boli dlhé domy s jednou priečkou, s centrálnymi kolmi v oboch častiach a otvorenou jednou kratšou stenou. Tu bola stavba zrejme ukončená nadzemnou konštrukciou s otvoreným priedomím. Tretí typ reprezentujú dvojpriestorové stavby, známe napr. zo Žlkoviec a Bučian, ktoré dosahovali dĺžku až 35 m a šírku 10 m a na jednej kratšej strane boli ukončené pozdĺžnym koridorom. Konštrukcia dlhých halových domov tiež umožňuje predpokladať minimálne v istej časti aj existenciu ďalšieho podlažia v podobe dreveno-hlinenej povaly. Analýza rozmerov domov umožňuje predpokladať používanie určitej mernej jednotky pri výstavbe, ktorá mohla byť rovnocenná jednej siahe (nazvanej lengyelská siaha) – čo je 1,87 – 2,07 m. Táto univerzálna miera bola odvodená od veľkosti ľudskej postavy so zdvihnutou rukou. Popri týchto monumentálnych stavbách sú z LGK známe aj menšie objekty hospodárskeho charakteru, ako chlievy, či sýpky, ktoré predstavovali nadzemné kolové konštrukcie. Ako obytné komponenty sa tiež v dobe LGK objavujú zemnice a polozemnice, ako aj zriedkavejšie zrubové stavby na kamennej podmurovke. Jeden z takýchto typov, datovaný do stupňa Ib-IIa kultúry s moravskou maľovanou keramikou, sa podarilo odkryť na sídlisku v Devínskej Kobyle. Objekt mal pôdorys s rozmermi 4,15 x 6,35 m, orientovaný dlhšou osou v smere JV-SZ. V JV rohu sa našiel estrich pece. Na základnú konštrukciu domu poukazujú stĺpové jamky. Základom boli dve kolové jamy, ktoré niesli hradu krovu. Hrudy mazanice v interiéri dokladajú prítomnosť povaly, ktorá aspoň čiastočne vytvárala ďalší manipulačný priestor. Popri ďalších lokalitách v širšom zázemí Bratislavy dokladuje toto sídlisko využívanie výšinných polôh už v tejto fáze praveku.

Materiálna kultúra

Ľudia v neolite sa popri farmárskej a stavebnej činnosti venovali tiež remeslám, z ktorých najvýznamnejšia bola výroba keramiky. Na Slovensku zatiaľ nemáme doložený akeramický horizont najstarších neolitických pamiatok, hlinené nádoby sa objavujú už v najstaršej fáze LNK, pričom typické je pre ne pridávanie organických prímesí do cesta. Počas celého neolitu sa keramika zdobila nanášaním hlinky, plastických výčnelkov, farebných kompozícií aj rytého dekóru, čo sa spája s invenčným vkladom ženskej časti populácie, ktorá zrejme mala keramickú produkciu v náplni práce. Nádoby sa líšili podľa použitia, spravidla jemnejšia kermika bola kuchynská a rituálna, zatiaľ čo hrobová keramika bola vypálená menej kvalitne. Keramika tvorí pritom najkonzervatívnejšiu zložku kultúry, tvarová aj výzdobná škála podliehala prísnemu tradicionalizmu a symboly v nej obsiahnuté sú formalizované danou kultúrou. Stáva sa preto spoľahlivým datovacím kritériom, zároveň dokladom prenikania ďalších kultúrnych vplyvov. Je možné, že výzdoba na keramike mala hlbší význam, a používala sa zároveň ako prostriedok komunikácie nielen medzi lokálnou rodovou societou, ale tiež navonok. Ženy, ktoré sa napríklad vydali mimo svoju rodnú komunitu si mohli keramiku priniesť do nového domova, čím by sa dali vysvetliť tzv. keramické importy v náplni definovaných kultúr. Niektoré prvky výzdoby tiež mohli byť paralelné s jazykovými fonémami a slúžiť tak ako prostriedok komunikačnej expresie.

Keramika mladej LNK z Bešeňovej

Keramické cesto slúžilo popri keramike aj na výrobu drobných hlinených plastík, ktoré najčastejšie stvárňovali zvieratá, alebo ľudí. Plastika má v zásade dve podoby: samostatné sošky, antromoporfné a zoomorfné motívy na keramike a zoomorfné ako aj antropomorfné nádoby. Štylizovaná plastika staršieho neolitu je statická, zdobená tzv. röntgenovým štýlom, u postáv akoby vystupovali línie kostí. Zatiaľ čo plastické motívy ľudí a zvierat sa vyskytujú už v starom a strednom neolite, aplikácie ľudskej tváre sú symptomatické pre želiezovskú skupinu.

Neskoroneolitická plastika z Oborína

Skutočná renesancia v produkcii plastík nastáva v neolitickej fáze lengyelskej kultúry, primárne v okruhu MMK na Morave, kde sa odhaduje počet fragmentov a celých plastík na takmer 2500 ks, z prevalenciou ženských plastík – venuší. Sú stvárňované v stojacej, alebo v sediacej polohe, v tzv. adoračnom geste, kedy ruky vzpínajú ku nebesiam a hlava je vyvrátená dohora. Zo Slovenska je najznámejšia plastika ženskej venuše sediaca na hlinenom stolčeku, ktorá pochádza z Nitrianskeho Zámku-Zámečku. Nedávno publikovala E.Ruttkayová kolekciu drobných terakot zo Svodína, medzi ktorými sa nachádza aj časť podobnej sediacej plastiky s rukami vzopätými na hrudi. Čo sa týka potiskej kultúry, v Maďarsku je jej výtvarný prejav známy z mnohých lokalít, avšak z jej Slovenskej časti pochádza iba ojedinelý nález dolnej časti mužskej plastiky a fragment pravdepodobne ženskej figurky z Čičaroviec. Takmer kompletná postava roľníka nesúca veľkú misu sa našla v mladoneolitickom objekte v Oboríne. Vrchol umeleckého prejavu v období LGK predstavujú gynekomorfné nádoby tzv. typu Svodín, ktoré stvárňovali ženské postavy so sekundárnymi pohlavnými znakmi a zo zdvihnutými pažami. Pochádzajú zvlášť z eponymnej lokality Svodín, kde tvorili obsah hrobovej výbavy. Popri nich v lužanskej skupine evidujeme aj zoomorfné nádoby (Abrahám). Medzi pozoruhodné tvary tiež patria hlinené zvieracie oltáre, rovnako ako kvadratické dózičky s pokrievkami, v najväčšom počte pochádzajúce zo Santovky, ktoré sa interpretujú ako kultové predmety. 

Významnou zložkou remeselnej výroby bola produkcia kamenných nástrojov. Oproti predchádzajúcemu paleolitickému obdobiu pribudla kamenná brúsená industria (BI) , ktorej používanie si vynútil nový spôsob hospodárstva – obrábanie pôdy a spracovanie dreva či už v súvislosti s premenou lesa na polia, alebo so stavbou drevených domov. Zatiaľ čo na poľné práce sa zrejme používali drvené rýle a motyky, ktoré sa nám v archeologických nálezoch nedochovali, prípadne kostené a parohové nástroje, na špecializované opracovanie dreva sa používali kamenné sekerky a kopytovité kliny. Vyrábali sa najčastejšie z blízko dostupných, ale aj vzdialenejších metamorfovaných bridlíc, alebo okruhliakov, brúsením pomocou kremičitého piesku a leštením pomocou kože, alebo tkaniny. Upevnené boli v organickom porisku pomocou rastlinných motúzov a živice. Od stredného neolitu nastupuje aj vŕtanie pomocou jednoduchého dreveného prípravku, kde sa kamenný nástroj upevnil a zaťažil pákovým zariadením.

Brúsená industria LNK z Bratislavy-Zlatých pieskov (podľa I.Kuzmu)

Štiepaná industria (ŠI) má v mladšej dobe kamennej stále dominantné postavenie. Z nástrojov majú prevahu čepele, ktoré sa zasadzovali do parohovinových, alebo kostených kosákov – srpov. Typický lesk na ich povrchu je výsledkom pôsobenia organických kyselín obsiahnutých v kosených plodinách. Sortiment ŠI doplňujú vrtáky a škrabadlá slúžiace k spracovaniu dreva, kosti a koží. Zo surovín je pre neolit významný obsidián, ktorý sa exploatoval v oblasti Zemplínskych vrchov a transportoval sa aj do niekoľko 100 km vzdialených oblastí. V tomto období sa zrejme zintenzívnili aj obchodné kontakty s územiami ležiacimi severne od Karpát, nakoľko napr. na spišských lokalitách je exportovaný jurský podkrakovský pazúrik druhou najčastejšou surovinou ŠI. Z domácich surovín mal rozhodujúcu úlohu rádiolarit bradlového pásma, menej limnokvarcit stredoslovenského pôvodu. Južné obchodné kontakty už v období mladej LNK dokladuje výskyt rádiolaritov typu Szentgál, pôvodom z okolia Balatonského jazera, vystupujúci v súboroch z JZ Slovenska (napr. Devínska Nová Ves až 63% zastúpenie v ŠI). V období lengyelskej kultúry sa objavuje aj čokoládový pazúrik, ktorý sa na východné Slovensko zrejme dostáva s príchodom nositeľov kultúry s vypichovanou keramikou. Dokladuje tak ďalšiu etapu kontaktov s krakovsko-czenstochowskou oblasťou, zvyšuje sa však aj využívanie stredoslovenských limnokvarcitov. Na sídlisku LGK vo Svodíne sa vyskytol aj pomerne zriedkavý kriedový pazúrik typu Tevel, ktorý sa exploatoval na SZ úpätí pohoria Bakony v Maďarsku. Ostatné silicity tvoria v súboroch ŠI iba zanedbateľné zastúpenie. Suroviny sa získavali priamou ťažbou v miestach ich primárneho výskytu, ale tiež zberom sekundárnych hľúz z korýt riek a potokov tečúcich cez tieto geologické oblasti. Surovina sa spravidla distribuovala v podobe surovinových jadier, ktoré sa na sídliskách spracúvali do požadovaných polotovarov, alebo hotových výrobkov. Pozostatkami po tomto procese sú dielenské objekty s výskytom ako hotových nástrojov, tak výrobného odpadu.

Ozdoby z mušlí Spondylus gaederopus

S domestikáciou zvierat súvisí tiež markantný nárast výroby nástrojov z kostí, zubov, rohov a parohov zvierat. Oproti predchádzajúcemu mezolitickému obdobiu, kedy sa tieto materiály používali zväčša na lovecké náradie, v neolite slúžili na spracovanie textílií, koží, kožušiny, pleteniu sietí a k výzdobe keramiky, ale tiež k výrobe ozdôb. Najvyšší počet tvoria šidlá a ihly, špachtle, dlátka a kostené lyžičky na výrobu ktorých sa v prevahe používali dlhé kosti končatín drobných prežúvavcov, väčšie nástroje sa zhotovovali z kostí tura, alebo vysokej. Už v období mladého neolitu máme doklady, že ihly slúžili aj na tetovanie kože. Na zdobenie bukovohorkej keramiky sa používali na tento účel vyrobené kostené hrebene. Z kostí hovädzieho dobytka sa získaval polotovar na výrobu bruslí, ktoré sú známe už v tomto období. Parohovina sa používala najčastejšie na násady nástrojov, zo zubov a klov sa zhotovovali ozdoby a šperky. Z ostatných artefaktov sa v mladšej dobe kamennej objavujú predovšetkým šperky a súčasti odevov. Z nich prestížny význam majú ozdoby z mušlí typu Spondylus gaederopus, ktoré sa k nám v rámci diaľkového obchodu dostávali z oblasti Černomoria a Stredomoria. Vyrábali sa z nich terčovité závesky, náramky, pásové zápony či koráliky (Iža, Milanovce, Štúrovo, Bajč, Šurany, Hurbanovo, Nitra-Mlynárce, Veľký Grob, Blatné) zvlášť v dobe mladej LNK a želiezovskej skupiny. Na pohrebisku v Nitre tvoria spondylové šperky výbavu až v 10% hrobov. V období LGK sa objavujú ozdoby z tejto suroviny najmä ako koráliky (Svodín). O ich mimoriadnom význame pre neolitickú spoločnosť vypovedá aj výroba ich hlinených imitácií (Cífer-Pác, Bíňa). Rovnako exportným artiklom sú schránky mäkkýšov typu Dentalium, známe napr. z náhrdelníkov (Lengyel I.-Patince). Okrem toho zaznamenávame na náleziskách mušle druhu Unio, ktoré slúžili najmä ako potrava, ale sekundárne sa využívali aj na výrobu ozdôb.

Nábytok LGK podľa L.Baláka

K dochovaným artefaktom, ktoré reprezentujú časť mobiliára tvorcov poľnohospodárskych civilizácií treba doplniť výrobky organického pôvodu, ktoré sa spravidla v archeologických nálezoch dochovajú len výnimočne pri vhodných pôdnych podmienkach (vlhké prostredie, rašelina, soľný roztok). Porovnanie s etnografickými záznamami recentných natívnych populácií upozorňuje, že takéto organické výrobky mohli tvoriť až 60-70% celkovej materiálnej kultúry. K nim patrí najmä drevené náradie, nádoby z dreva a kôry, luky, ale tiež kožené mechy, tašky, vaky, alebo drevené sane. Nálezy z podmočených vrstiev zo sídlisk LNK v Nemecku dokladajú používanie javora na drevené naberačky, nádobky a kopáče. Rovnako tu máme doložené upevňovanie kostených platničiek pomocou smoly na povrch nádob. Od mladého neolitu poznáme početné modely domov, na základe ktorých je možné rekonštruovať vnútorné zariadenie – nábytok, stoly, stoličky, truhlice, oltáriky a pod. Výbava obydlí tak umožňuje predstaviť si variabilitu rôznych predmetov, ktoré človeka denne obklopovali a z ktorých mnohé tvary a modely sa v rustikálnom prostredí uchovali prakticky až do súčasnosti.

Ako nový materiál, aj keď zatiaľ len v individuálnych prípadoch, sa v mladom neolite objavujú na našom území medené predmety, ako doklad kontaktov s jej primárnou produkčnou zónou na Balkáne – s prostredím kultúry Vinča. Z obdobia želiezovskej skupiny III. pochádza napr. medené dlátko z Patiniec, medené šidlo z Nitry-Mlynáriec. Zo stupňa Lengyel Ia. je známy fragment medeného pásika zo ženského hrobu zo Svodína, podobne náhrdelník v ktorom sa vyskytovali medené perly z Patiniec, alebo medené zlomky z rondelu v Ružindole. Meď je v podobe náramku a amuletu známa aj z hrobov potiskej kultúry v Čičarovciach.

Náboženstvo a kult

Neolit je z hľadiska náboženských predstáv formatívnym obdobím, kedy prvýkrát v dejinách zhmotňujú ľudia svoje vízie, sny a zmenené stavy vedomia v podobe skutočných svätyní. Len nedávny objav monumentálnej sakrálnej architektúry v Anatólii bol interpretovaný ako dôkaz vzniku náboženstva (uctievania „sacrum“ v rámci širokej komunity) už na prelome epiapeleolitu a akeramického neolitu, ktoré dokonca mohlo naštartovať komplex zmien vedúcich k domestikácii (Lewis-Wiliams,D./Pearce,D.: Uvnitř neolitické mysli. Academia Praha 2008). V tomto prelomovom období tak dochádza nielen k inštitucionalizácii náboženstva, ale objavujú sa aj jeho početné prejavy v podobe rôznych plastík, oltárikov, rituálnych objektov, či sakrálnych stavieb a to od najstarších centier na Prednom Východe, cez Balkán až po strednú, východnú a západnú Európu.

Rekonštrukcia pohrebu šamana v Čičarovciach

Epocha mladšej doby kamennej je všeobecne považované za obdobie prototeizmu, kedy dochádza k jasnému vyčleneniu vnímania živých bytostí ako dualistických organizmov s hmotným telom a nehmotnou dušou, ako nás presviedčajú početné hrobové celky s výbavou. Tá mala mŕtvemu zabezpečiť potravu a predmety aj počas jeho ďalšej existencie na druhom svete. Najvyšším božstvom sa stala bohyňa Zem v podobe plodnej Magna Mater a jej mužský protiklad – Nebo so schopnosťou zúrodňovať prostredníctvom dažďa a slnka jej lono – čiže pôdu, ktorá bola základným výrobným prostriedkom neolitického farmára. Odtiaľ pramení aj jej schopnosť cyklického obnovovania v podobe každoročnej úrody, tak ako aj matka môže opakovane porodiť dieťa. Všetko čo pochádza zo zeme je tak obdarené životom a všetko čo sa do zeme vracia život opäť nadobúda. S perzonifikáciou Matky-Zeme súvisí zrejme aj ukladanie nespálených tiel v embryonálnej polohe, ktorá evokuje polohu fétusu v maternici. Agrárna mágia bola postavená na princípe imitácie, teda presvedčení, že prírode treba pomáhať úkonmi a obradmi, aby sa zabezpečil jej reprodukčný cyklus. Posvätným spojením Matky Bohyne a jej mužského protikladu Neba (v archaických kultúrach stotožňovaného s býkom) vzniká prvotný dualistický zväzok – posvätná svadba, hierogamia. Význam ženy bol zvýraznený aj jej úlohou pri organizovaní cyklických poľných prác, aj keď z hľadiska ochrany komunity a zabezpečovania logistiky sídlisk mal stále kľúčový význam muž. Jej dominancia pochádzala aj z koncepcie matrilokálneho genealogického systému (niekedy nesprávne zamieňaného za matriarchát), v ktorom sa príslušnosť detí určovala po materskej línii, pretože otec nemusel byť známy. V úlohe šamanov- rituálnych špecialistov, ktorých inštitút pretrval od paleolitu, sa zrejme častejšie objavovali muži. V tejto súvislosti je veľmi podnetný objav pravdepodobne kultového okrsku potiskej kultúry v Čičarovciach. Medzi piatimi sídliskovými objektmi a 12 hrobmi sa vynímal objekt A/76, ktorý obsahoval v štyroch nálezových horizontoch rozrušené kostry nedospelých mužov a ženy, v najvrchnejšej vrstve spočíval neporušený skrčenec. Na  základe neobvyklej výbavy (kultové nádoby, zub diviaka, kamenné nástroje, pancier korytnačky, rohy tura, jelenie parohy, psie lebky, kosti z rýb a vtákov) bol objekt interpretovaný ako kultová šachta, kde ukladali dedičných šamanov nositelia potiskej kultúry. Vždy pred prípravou miesta pre nový hrob bol ritualne porušený predchádzajúci, pričom tento akt rozrušovania mohol byť súčasťou iniciačných obradov pri inštalovaní nového šamana. Tento akt dezartikulácie tela mohli vykonávať postavy v úlohe duchov – ochrancov nastupújceho šamana.

Kultový antropomorfný oltárik zo Santovky

Významný fenomén neolitickej hierofanie predstavujú kruhovité socio-kultové areály, spravidla so 4 až 6 vstupmi, pre ktoré sa vžilo pomenovanie rondely. Tieto monumentálne drevo-hlinité architektúry predstavujú vrchol demonštrácie náboženských tradícií stredodunajských roľníckych civilizácií. Ich invencia sa spája s lengyelskou kultúrou, odkiaľ sa tento zvyk rozšíril aj do komplexu kultúr s vypichovanou keramikou a kultúry s moravskou maľovanou keramikou. Ich priemer dosahuje od 30 do 230 m a spravidla je kruhový areál obkolesený jednou, alebo dvoma hrotitými priekopami a niekoľkými palisádami, prerušenými v miestach vstupov. Valové opevnenie u doteraz evidovaných areálov zatiaľ identifikované nebolo, aj keď vo východných Čechách (Třebovětice) sa jeho existencia predpokladá. Na Slovensku je aj vďaka leteckej prospekcii evidovaných vyše 50 rondelov, najmä na území JZ Slovenska, s prevahou zatiaľ možno všetky prípady datovať do stupňa Lengyel I. geograficky sa sústreďujú do povodia Dolnej Nitry, Žitavy a dolnej časti Považia. Zatiaľ jediný kompletne preskúmaný bol iba rondel v Bučanoch. Funkcia neolitických areálov sa zrejme pohybovala od miest zhromaždenia, cez kultové okrsky až po praveké observatóriá, v ktorých sa uskutočňovalo pozorovanie lunárnych a solárnych cyklov.

Venuša z Nitrianskeho Hrádku

Schopnosť prežitia u farmárskej civilizácie  závisela od jej schopnosti včas realizovať jednotlivé etapy vegetačného cyklu (osev, zber) a empirická znalosť evidencie času bola predpokladom správneho načasovania poľných prác. Cyklicita tohto procesu mala hlboko symbolický význam a odzrkadľovala sa v pravidelných sviatkoch za účasti celej komunity. Pravekí poľnohospodári chápali kozmos ako žijúcu jednotu, ktorá sa rodí, prekvitá a umiera vždy na konci daného obdobia (roku, cyklu), aby sa na jeho začiatku opäť narodila – vracia sa k jeho samým božským počiatkom (ab initio). Tento nekonečný proces nachádzal uplatnenie aj vo výzdobe na keramike, v podobe špirály, rotujúceho kruhu, ale tiež slnka, hviezd a mesiaca, ktoré svojou pravidelnou obnovou boli invokáciami týchto cyklov. V týchto symboloch a ich významoch pramení sakralizácia každého úkonu spojeného s pôdou a jej plodmi, ako výsledok božského procesu. V dôsledku prvotnej vraždy, ktorej stopy nachádzame v rôznych mytológiách sa boh (žena, muž, dieťa) nechal obetovať, aby z jeho tela, alebo zo zeme pokropenej jeho krvou, vyrástla ratolesť nového života. Táto udalosť bola potom periodicky pripomínaná v podobe opakovaných krvavých obradov, pri ktorých sa obetovali živé tvory – často krát zvieratá, alebo deti. Opakované usmrcovanie ľudí tak bolo legitímne, v súlade s pripomienkou týchto prvotných mýtických udalostí. Na Slovensku je možné uvažovať o uskutočňovaní takýchto rituálov s obetami v prípade rondelov vo Svodíne a v Ružindole-Borovej. V oboch prípadoch sa vo výplni priekop našli fragmentárne ľudské pozostatky so stopami perimortálnych zranení a polytraumy na kostiach dospelých aj detí.

S kruhovou dispozíciou rondelov so štyrmi vchodmi môže súvisieť symbolika križovatky ciest, pretože v niektorých ázijských oblastiach sa ešte v súčasnosti zakladajú nové sídliská na križovatkách ciest, kde sa kolmo pretínajú dve cesty, pričom štvorec vytýčený na priesečníku je považovaný za pomyslený stred sveta „imago mundi“. Uprostred dediny zostáva často prázdne miesto, ktoré sa využíva na kultové účely a kde býva postavený kultový chrám. Na podobnosť tejto starej tradície môže poukazovať existencia stavieb uprostred rondelov v Bučanoch a Žlkovciach, ktoré sa považujú za chrámové kultové stavby. Náboženskú symboliku však nachádzame aj u obytných stavieb. Dom ako taký je stotožnený z bezpečím, vnútorným svetom (domos), na rozdiel od vonkajšieho, neznámeho a potenciálne nebezpečného (agrios). Idea domu je perzonifikáciou domestikácie v symbolickej aj ekonomickej rovine a stával sa domovom nielen živej komunity, ale tiež miestom odpočinku mŕtvych. Predpokladá sa dokonca, že po smrti bol majiteľ domu ponechaný vo svojom domove a pozostalí si postavili nový dom opodiaľ. Výrazne sa tento fenomén prejavil v mladom neolite a eneolite transformáciou pôdorysnej podoby neolitických domov do hlinených dlhých mohýl a megalitických pamiatok typu long barrow, ktoré sú početné najmä v kultúre lievikovitých pohárov.

Terakotová plastika zo Svodína (podľa E.Ruttkayovej)

Do tejto schémy zapadá tiež výskyt skeletov na neolitických sídliskách aj priamo v dlhých kolových stavbách. Symbolicky sa tak genealogicky prepája svet živých a mŕtvych, v mladšej dobe kamennej ešte stále úzko previazaný, kde predkovia strážia pokoj svojich potomkov. Odtiaľ zrejme pramení aj častý zvyk ukladania samotných lebiek, či kostí pod prah domu, známy predovšetkým z predovýchodného neolitu. Zároveň však plytké jamy, nachádzajúce sa okolo dlhých stien domov, ktoré nemajú zjavné funkčné využitie, tiež môžu mať symbolický význam, ako ochrana pred zlými silami, pochádzajúcimi napr. aj zo zaniknutých domov mŕtvych. Aj samotná stavba domu bola záležitosťou prísne sakralizovanou, na ochranu príbytku sa nezriedka prinášali tzv. stavebné obety. Ich zmyslom bolo zabezpečiť ochranu akejkoľvek stavby, nakloniť si jej duchov a posvätiť jej priestor. Na sídlisku želiezovskej skupiny v Jelšovciach sa v základovom žľabe kolovej stavby nachádzala kostra ženy s keramickými milodarmi, pričom kostra vykazovala stopy arteficiálnych traumatických zásahov. Rovnako je možné interpretovať uloženie silne skrčenej kostry v kolovej jamke dlhého domu na sídlisku mladej LNK a želiezovskej skupiny. Nie úplne spoľahlivé je v tomto kontexte možné s kultom spojeným s ochranou príbytku považovať nález ľudských kostí v deštrukcii krbu na lineárnej lokalite Prešov-Šarišské Lúky. Viacnásobný dôkaz súvislosti obydlí a ľudských pozostatkov priniesol výskum na sídlisku LGK vo Svodíne, kde sa kostry nachádzali vnútri domu, základových žľaboch a pod.

Kvadratické dózy zo Santovky

Pre problematiku dekódovania kultových javov neolitických populácií je dôležitá tiež hlinená plastika, ktorá sa objavuje už od najstaršieho obdobia kultúry s lineárnou keramikou. Ich frekventovaný výskyt v modeloch svätýň z územia Balkánu a východnej Európy potvrdzuje oprávnenosť ich prepojenia s mágiou a domácimi kultmi, a to prinajmenšom u samostatne stojacej plastiky. Líšia sa iba názory na spôsoby jej používania. Zarážajúca je ich častá fragmentárnosť, ktorá môže súvisieť s intencionálnou dekompozíciou, za účelom uvoľnenia ich duše a magickej sily. Podľa V. Podborského súviselo ich ničenie s deštrukciou príbytkov po dožití jednej generácie boli spolu s domom usmrtené aj ich symbolické amulety, ochrankyne domáceho krbu, aby ich magická sila prešla na nové miesto s novou soškou. Vzhľadom na to, že plastiky, kde dominujú najmä ženy sa objavujú takmer výlučne v sídliskovom kontexte, zjavne môžeme vylúčiť ich spojitosť s kultom mŕtvych, resp. kultom predkov. Výnimku snáď tvoria fragmenty zoomorfných a antropomorfných plastík nájdené v hroboch potiskej kultúry v Čičarovciach. Tu však treba pripomenúť evidentne kultový rozmer komplexu obytných aj hrobových objektov, ktorý odráža komplikovaný svet náboženských predstáv na prelome neolitu a eneolitu na severe Karpatskej Kotliny. 

Absolútne datovanie

PhDr. Víťazoslav Struhár

Copyright © ArcheologiaSK 2017 Kontaktné informácieRedakčná radaZasielanie noviniek websolutions: ZOKA CMS: Typo3