Sloven?ina
English

SLOVANIA A VEĽKÁ MORAVA (4/5 stor. - 907)

Všeobecná charakteristika

Rozšírenie slovanských kmeňov v 6.-7. storočí

Slovania sú veľmi dôležitým euro-ázijským etnikom, ktoré vstúpilo na historickú scénu počiatkom stredoveku. O vývoji tohto etnika v praveku až na výnimky (Herodotos) nieto žiadnych správ. Podľa archeologických výskumov možno pravlasť Slovanov lokalizovať na územie dnešného Poľska, Ukrajiny a Bieloruska. Tu žili v prevažne moča- ristom prostredí, čo spoluformovalo ich kultúru a spôsob života. Spoločensky sa nachádzali na vývojovom stupni kmeňového zriadenia. V štvrtom storočí, resp. možno aj pred týmto dátumom sa začalo mohutné sťahovanie Slovanov z ich pravlasti do historických sídiel. Tento proces bol hmlisto zaznamenaný v súvekých historických prameňoch, kde vystupujú pod názvami Sclavi, Veneti. Okrem krajín, kde žijú dodnes, smerovali ich vlny napr. do Grécka, do severovýchodného Nemecka a Maďarska. Stopy ich prítomnosti poznáme napr. aj z Rakúska. Mená aspoň niektorých z kmeňov (napr. Srbi, Chorváti) poznáme vďaka tomu, že pri migrácii si povedomie konkrétneho kmeňového pôvodu ponechali, aj keď sa delili a spájali (niekedy dočasne) s časťami iných kmeňov. Názvy kmeňov, ktoré osídlili dnešné slovenské územie, však neboli v písomných prameňoch zachytené. Nevieme teda, koľko kmeňov  (alebo ich častí) na slovenské územie preniklo a usídlilo sa.
Slovania sa v procese sťahovania rozptýlili po veľkej časti kontinentu. Postupným vývojom s rozdelili na tri vetvy: západnú (Česi, Lužickí Srbi, Poliaci,Slováci), južnú (Bulhari, Chorváti, Slovinci, Srbi) a východnú (Bielorusi, Rusi, Ukrajinci).

História výskumu

Počiatok výskumu slovanských pamiatok na Slovensku možno datovať do 19. storočia. V tom čase sa k príslušníkom vtedajšej inteligencie – kňazi, učitelia, podnikatelia, správcovia majetkov a pod. dostávali informácie o nálezoch rôznych predmetov, náhodne zisťovaných pri zemných a stavebných prácach. Niektoré z nich sa dostali do súkromných zbierok alebo výnimočnejšie do múzejných zbierok, predovšetkým do Národného múzea v Budapešti. Treba si uvedomiť, že veľká časť inteligencie sa cítila uhorskými vlastencami a z tejto pozície boli nálezy aj interpretované. Len pomaly sa darilo z stále rastúceho fondu materiálnej kultúry vyčleniť slovanské pamiatky. Prvá a dodnes veľmi cenený vedecky súpis pamiatok, v ktorých boli identifikované staroslovanské pamiatky je vlastne až monografia Jana Eisnera Slovensko v pravěku (Bratislava 1933). Do tej doby však neprebiehal žiaden archeologický výskum, zameraný na slovanské obdobie. Všetky artefakty, ktoré boli k dispozícii, pochádzali z náhodných nálezov, súkromných zbierok a múzejných kolekcií zväčša bez konkrétnejších nálezových informácii. Až po II. svetovej vojne, keď sa do praxe dostala prvá generácia profesionálnych archeológov, boli zahájené viaceré projekty celoplošných archeologických výskumov. Dominoval výskum hradísk (Pobedim, Ducové, Bíňa, Bratislavský hrad, Devín, Nitra), ale významné poznatky sa získali aj o agrárnych sídliskách (Nitriansky Hrádok, Devínske Jazero, zázemie Pobedimu, okolie Nitry) a pohrebiskách (Skalica, Čakajovce,  Kráľovský Chlmec, Trnovec nad Váhom, Veľký Grob).

Brána veľkomoravského hradiska v Pobedime

Tento extenzívny rozmach terénnych výskumov bol postupne nahradený smerovaním k syntetickejšiemu pohľadu na včasný stredovek. Po roku 1989 sa zásadne zmenili podmienky realizácie archeologických výskumov, predovšetkým vznikom súkromných archeologických spoločností. Terénne aktivity sa presunuli predovšetkým do tzv. záchranných aktivít (t. j. monitorovanie stavebnej činnosti), vedecké a zbierkotvorné pracoviská však postupne vytvárajú predpoklady pre špecializovaný výskum (napr. hradiská Bojná, Sv. Jur pri Bratislave, Majcichov, Biňa).

Prírodné prostredie

Nelíšilo sa v podstate od dnešného, pokiaľ sa týka priemernej teploty a vlhkosti. Krajina však bola husto zalesnená. Južné časti Slovenska pokrývali predovšetkým lužné, resp. vôbec vlhkomilné lesy, severnejšie položené oblasti pokrývali aj ihličnany.  Keďže na slovenskom území žilo rádovo menej obyvateľstva ako dnes, poľné hospodárstvo zaberalo oveľa menšie plochy. Lokálne antropogénne zásahy v stredoveku a novoveku výrazne zmenili nielen charakter prírody, ale aj komunikáciu medzi jednotlivými regiónmi. Napr. spojenie medzi Bratislavským a devínskym hradiskom, dnes prebiehajúce pohodlne pozdĺž dunajského brehu, v tom čase nebolo možné. Prechádzalo sa cez Lamačský priesmyk, čomu zodpovedá aj sídlisková štruktúra Bratislavskej brány.
Všeobecne možno povedať, že antropogénne zmeny v posledných storočiach, predovšetkým extenzívne rozširovanie poľnohospodársky využívaných plôch viedol k výrazným zmenám, pokiaľ sa týka rozšírenia pôvodnej fauny a flóry.

Archeologické kultúry

Keramika pražského typu

Najstaršou archeologickou kultúrou, spájanou na našom území so Slovanmi, je kultúra pražského typu. Nazvaná bola ešte pred II. svetovou vojnou podľa nálezov jednoduchej keramiky hrncovitého tvaru, vyrábaného bez použitia hrnčiarskeho kruhu. Kultúra pražského typu je datovaná do obdobia medzi 4-8. storočie. V tomto období Slovania zosnulých spaľovali a uvedený typ nádob bol používaný aj ako urna.
Už  7. storočí sa však začína používať pomaly rotujúci hrnčiarsky kruh. Vyrábali sa symetrickejšie, profilované a rytou výzdobou zdobené nádoby, tzv. podunajského typu.

Meč z predveľkomoravského obdobia z Blatnice

Z chronologického a zároveň kultúrneho hľadiska je slovanské obdobie rozdelené na:
1/ staršiu dobu hradištnú alebo predveľkomoravskú (do prelomu 8/9. storočia),
2/  strednú dobu hradištnú alebo veľkomoravskú (9. storočie)
3/ mladšiu dobu hradištnú (10. storočie).
Každé z týchto období má vlastnú kultúrnu náplň. V období 1/ bola južná časť Slovenska súčasťou Avarského kaganátu. Archeologická kultúra tejto doby sa prejavuje zastúpením hmotných dokladov nomádskeho pôvodu. Na konci tohto obdobia sa vytvoril tzv. blatnicko-mikulčický horizont, v ktorom sú zastúpené slovanské, nomádske a karolínske umelecko-remeslené prvky. Podľa niektorých bádateľov však nejde o jeden horizont, ale o dva relatívne samostatné okruhy. Pre obdobie 2/ je typická vyspelá materiálne kultúra Veľkej Moravy. Je charakteristická množstvom šperkov zo vzácnych kovov a celkovo vyspelou materiálnej kultúry.  V tomto období dochádzalo k častým konfliktom, ktoré sú doložené aj v písomných prameňoch a napr. tiež hromadnými nálezmi železných predmetov.
V období  3/ došlo k úpadku materiálnej kultúry. Je to obdobie po zániku Veľkej Moravy. Územie Slovenska sa stalo postupne súčasťou rodiaceho sa Uhorského štátu. Archeologickým výrazom tohto obdobia je tzv. belobrdská kultúra, ktorá má zmiešaný slovansko-uhorský pôvod.

Pohrebný rítus

Po príchode so historickej vlasti Slovania zosnulých spaľovali. Pozostatky zhoreného tela uložili do hlinenej urny. Používali s zrejme aj urny z organických materiálov, tie sa však nie sú archeologicky doložiteľné. Urny boli ukladané do zeme na samostatných pohrebiskách, dosahujúcich niekoľko desiatok pochovaných. Od 8. Storočia sa šíri uloženie nespáleného tela vo vystretej polohe s hlavou na západ. Do hrobov sa začali ukladať rôzne predmety osobného charakteru, ale aj poľnohospodárske a remeselné náradie. Na niektorých miestach pokračovalo pochovávanie kontinuitne od obdobia pražského typu, avšak v súvislosti s šírením kresťanstva sa na centrálnych pohrebiskách zriaďovali pohrebiská elity v blízkosti kostolov (Bratislava, Devín, Ducové). Z tohto obdobia poznáme hroby s bohatým inventárom ale aj pochovaných bez akýchkoľvek príloh. Nie je jednoduché určiť, či ide o sociálne rozdiely alebo o opačný efekt – totižto o hroby elity ktorej príslušníci prijali kresťanstvo nielen formálne, ale aj ako vnútornú hodnotu a stotožnili sa s kresťanským úzusom nedávať do hrobov milodary.

Žiarový hrob z Čakajoviec

Na pohrebiskách sa však stretávame aj s pohrebnými zvykmi, ktoré sa vymykajú bežným tradíciám. Ide napr. o opačne uložené telo a lebo kostru prekrytú kameňom. Toto môže súvisieť so snahou znemožniť niektorým indivíduám dostať z tela dušu. Slovania totiž verili, že telo opúšťa dušu pri východe slnka. Preto ukladali mŕtvych hlavou na západ, aby očami „videli“ východ slnka.
S vznikom Uhorského štátu a upevnením kresťanstva v širokých vrstvách spoločnosti sa však pohrebné rituály racionalizujú a prestávajú byť takým historickým dokladom, ako v staršom období.

Sídlisková štruktúra

Centrami osídlenia boli hradiská ako sídla elity. Hradiská boli zároveň strediskami regionálnej správy, kultu , remesiel a obchodu. Hradiská boli budované predovšetkým na terénnych vyvýšeninách, ktoré znásobovali obranný efekt fortifikačných stavieb (Bratislavský hrad, Devín, Nitra, Bojná, Zvolen, Smolenice...), ale aj na nížinných územiach (Pobedim, Majcichov, Bíňa, Mužľa-Čenkov). Ďalšie pevnosti mali len obranné funkcie (Bratislava – Devínska Nová Ves, Vyšehrad...). Pri hradiskách, ktoré plnili aj úlohu centra správneho celku, sa postupne formovala aj sieť agrárnych sídlisk. Samozrejme, doložený je aj opačný proces. Napr. hradisko Neštich v Sv. Jure pri Bratislave bolo vybudované nad regiónom, v ktorom máme už v 8. storočí doloženú relatívne hustú sieť agrárnych sídlisk.

Opevnenie hradiska v Spiš.Tomášovciach

Jednotlivé geografické, teda prirodzené regióny Slovenska majú v zásade vlastné, špecifické sídelné siete. Napr. jediným dosiaľ pozitívne datovaným hradiskom z 9. storočia na východnom Slovensku je Zemplín. Naopak, východné svahy Malých Karpát boli opevnené reťazou pevností (Bratislava-hrad,  Sv. Jur, Smolenice); západné úbočie je však bez fortifikácii. Zo Záhoria však disponujeme sieťou dedinských sídlisk. Pomerne hustú sieť hradísk možno konštatovať na Nitriansku.
Agrárne sídliská boli budované v blízkosti vodných tokov, vzdialené od seba aj niekoľko desiatok kilometrov. Včasnostredoveké agrotechnológie nedovoľovali príliš hustú zástavbu, pretože okolo sídlisk sa museli obrábať polia zároveň musel byť dostatok priestoru na pastviny, lesy, ktoré boli tak isto exploatované kvôli potrave  a pod.

Veľmožský dvorec Ducové

Osady pozostávali v priemere z 10-15 príbytkov, výnimočne aj viac.  Príbytky boli stavané z dreva a vymazávané hlinou. Základom bola konštrukcia z drevených kolov, zastoknutých do zeme. Podľa zistených pôdorysných dispozícií boli domy kryté sedlovou strechou. V jednom z rohov objektov sa nachádzala piecka, resp. často skôr ohnisko ohraničené kameňmi. O vnútornom zariadení nemáme žiadne archeologické poznatky. Zrejme však zariadenie pozostávala z drevených lavíc, slúžiacich aj na spanie, stopa a zariadení súvisiacich s obživou obyvateľstva.

Šurany-Nitriansky hrádok. Model veľkomoravskej osady

Materiálna kultúra

Včasnostredoveké hrkálky

Základom materiálnej kultúry včasnostredovekých Slovanom boli výrobky z dreva (tie sa v našich podmienkach až na výnimky – naberačky zo studne v Pobedime) nedochovali. Najčastejším nálezom na výskumoch sú hlinené hrnce. V staršej dobe boli vyrábané voľne bez hrnčiarskeho kruhu, v 8. storočí už Slovania používali pomaly rotujúci hrnčiarsky kruh, neskôr aj rýchlo rotujúci. Povrch nádob bol zdobený rytými líniami a vlnovkami, resp. zväzkami týchto motívov.
Včasnostredovekí Slovania mali rozvinuté v podstate všetky remeslá, známe v tomto období. Plne bola rozvinutá produkcia železa. Doložené je výrobky určené pre remeslá a poľnohospodárstvo. Ako surovina na šperky boli využívané farebné kovy, vrátane zlata. Zhotovované boli predovšetkým ženské náušnice. Z mužských ozdôb kovania opaskov, ostrohy a súčasti zbroje. Väčšina artefaktov je známe z hrobových nálezov a z depotov, menej zo sídlisk.

Náušnice z doby Avarského kaganátu

Náboženstvo a kult

Cífer-Pác. Hrob avarského bojovníka s koňom

Pokiaľ by sme vzali Slovanov všeobecne, je k dispozícii pomerne dostatočné množstvo písomných prameňov, zaujímavých často aj svojou kvalitou. Už na prelome 19/20. storočia ich spracoval český slavista l. Niederle v niekoľko zväzkovom diele „Život starých Slovanů“. Priamo k slovenskému územiu však podobné literárne pramene nemáme. Rekonštruovať pôvodné slovenské náboženstvo je preto možné len pomocou analógií alebo cez archeologické nálezy. Reflexiou náboženstva sú samozrejme prechodové rituály, v tomto prípade pohreb.  Slovania zosnulých spaľovali a pozostatky tela po kremácii uložili do hlinenej urny alebo organickej schránky. Až v 8. storočí, zreje pod vplyvom viacerých faktorov (Avari, christianizácia, spoločenské zmeny) prešli na ukladanie nespálených tiel do zeme (z toho archeologický termín kostrový hrob). V tejto súvislosti a samozrejme aj s rastom ekonomického potenciálu Slovanov a racionálny pohrebný rítus mení – mŕtvemu bývajú k ceste na druhý svet prikladané rôzne prílohy, ako potrava, zbrane, náradie, symbol rodinných väzieb a pod.  hroby sú takisto predmetom štúdia z hľadiska odevných doplnkov (pracky, gombíky), šperkov a iných artefaktov súvisiacich s osobným životom resp. materiálnou kultúrou vôbec. S nástupom kresťanstva sa zvyk vkladať do hrobu predmety vytráca; napriek tomu je však známe množstvo hrobov s prílohami.

Zvon z hradiska v Bojnej

Svätyne dokladajúce na území včasnostredovekého Slovenska predkresťanské náboženstvo Slovanov dosiaľ nepoznáme  s výnimkou kultového miesta v Moste pri Bratislave. Išlo o žľabovitý objekt, s ohniskami a kolovými jamami. Centrálnou časťou bola podľa rekonštrukcie malá strieška na koloch s lebkou tura (kultovým zvieraťom Slovanov) a zrejme „večným“ ohňom. Analógie k tejto svätyni možno nájsť v Čechách, ale aj v Poľsku a u východných Slovanov.
Najstaršie kresťanské kostoly zo slovenského územia možno datovať až do druhej polovice 9. storočia. Dosiaľ boli objavené na Bratislavskom hrade, na Devíne, v Nitre a v Ducovom. Niektorí bádatelia uvažujú aj o Kopčanoch, Nitrianskej Blatnici, prípadne i o ďalších lokalitách. Kostoly majú rôzne pôdorysné dispozície a rôznu provenienciu. Stavané boli z lomového kameňa, spájaného vápennou maltou. Nadzemné partie nie sú ani v jednom prípade zachované (ak vynecháme problematické Kopčany). Je možné, že aspoň časť z nich mala nadzemné hmoty z dreva. Ako predmety určené ku kultu boli identifikované aj niektoré mobilné predmety. Sú to predovšetkým krížiky (Veľká Mača, Dojč, Hurbanovo), zvon (Bojná) a unikátne plakety (Bojná), ktorých interpretácia je predmetom diskusie.

Pozlátené plakety z prenosného oltára z Bojnej

Absolútne datovanie

Kostol v Kopčanoch datovaný do veľkomoravského obdobia

Pre absolútne datovanie včasného stredoveku sú oporou predovšetkým zaznamenané historické udalosti. Spracované boli historikom P. Ratkošom v publikácii „Pramene k dejinám Veľkej Moravy“ (Bratislava 1963) a v podrobnejšej edícii o piatich zväzkoch aj s textami v pôvodných jazykoch v diele „Magnes Moraviae fontes historici“ (v citáciách pod skratkou MMFH; vychádza v Brne už v druhom vydaní).
Z historického hľadiska možno ako korelačné datovacie kritéria pre archeologický materiál používať tieto najdôležitejšie absolútne dáta:
1.  5. storočie. Príchod príslušníkov slovanských kmeňov na slovenské územie. Prenikli sem viacerými trasami cez karpatské priesmyky a pozdĺž Dunaja.
2. Rok 568. Do Karpatskej kotliny prenikli s pomocou Byzantskej ríše nomádski Avari, pochádzajúci zo strednej Ázie. Priniesli so sebou typickú nomádsku kultúru.
3. Prelom 8/9. storočia. Zánik Avarského kaganátu po útokoch vojsk Karola Veľkého. Avarská dominancia v Karpatskej kotline bola ukončená a ako etnikum zanikli. V materiálnej kultúre Slovanov sa začali výrazne presadzovať karolínske artefakty. V umeleckom remesle okrem importu sa tento horizont, nazvaný blatnicko-mikulčický (niektorými bádateľmi je však ako jednotný prejav spochybňovaný) prejavil aj napodobovaním západných vzorov v domácom remesle.

Kaptorga z Veľkej Mače z 9.-10. stor.

4. Rok 833. Vojská Moravského kniežatstva obsadili územie Nitrianskeho kniežatstva. Vznikol jednotný štátny útvar, nazvaný neskôr historikmi Veľká Morava alebo Veľkomoravská ríša. Archeologicky sa tieto udalosti prejavili ukladaním depotov. Bol to typický jav krízových období.
5. Rok 867. Príchod byzantskej misie. Napriek zdôrazňovaniu jeho historického významu dosiaľ archeológia nedisponuje žiadnymi nálezmi, ktoré by bolo možné spojiť s prítomnosťou misie. Pokiaľ sa týka priamo slovenského územia (t. j. bývalého Nitrianskeho kniežatstva) zrejme tu stále domi- novala orientácia na západ.
6. Počiatok 10. storočia. Zánik Veľkej Moravy pre vnútorné rozpory, takže s nedokázala ubrániť útokom starých Maďarov.  Mení sa veľmi výrazne materiálne kultúra, sídelná štruktúra a urbanizmus. Archeologicky ide o obdobie tzv. belobrdskej kultúry, t. j. zmiešanej kultúry domáceho, usadlého slovanského obyvateľstva a nomádov pochádzajúcich z Ázie. Oprieť archeologické nálezy o vyššie uvedené absolútne datovanie nie je bez problémov, preto je snaha o kombináciu s prírodovednými metódami, predovšetkým rádiokarbonovým datovaním.  Dosiaľ však nie sú k dispozícii relevantné výsledky, resp. nebol analyzovaný dostatočný počet vzoriek.

Mohutný val hradiska v Bojnej

PhDr. Vladimír Turčan, CSc.

Copyright © ArcheologiaSK 2017 Kontaktné informácieRedakčná radaZasielanie noviniek websolutions: ZOKA CMS: Typo3