Sloven?ina
English

PALEOLIT A MEZOLIT - staršia a stredná doba kamenná (2,5 mil. - 6000 BC)

Poznámka na úvod

Výskum J.Bártu v 80. rokoch dvadsiateho storočia v Trenčianskych Bohuslaviciach

Paleolit (staršia doba kamenná) je v rámci európskej archeológie špecifickým obdobím. Počiatky jeho výskumu sú oveľa viac späté s prírodnými vedami (najmä geológiou a paleontológiou) ako v prípade mladších pravekých období. Výskum paleolitických lokalít aj z tohto dôvodu zvykne mať viac interdisciplinárny charakter ako výskum veľkomoravského hradiska či pohrebiska z doby bronzovej. V princípe platí, že vek lokality je nepriamo úmerný počtu a kvalite informácií, ktoré je možné z riadneho výskumu lokality vyťažiť. Ak teda môžeme pomerne komplexne zrekonštruovať život Keltov či neolitických roľníkov, o desiatky tisíc rokov staršie lokality poskytli oveľa menšie množstvo konkrétnych údajov. Ako to už v archeológii býva, významné lokality majú často polykultúrny charakter, t.j. na jednej lokalite je v stratigrafickom zázname zachytených viacero paleolitických kultúr. Preto sa niektoré z nich v ďalšom texte opakujú vo viacerých častiach, venovaných rozdielnym fázam či kultúram. Navyše, paleolitickému výskumu na Slovensku dlhodobo absentovala potrebná široká personálna základňa; dlhodobo sme sa učili od našich západných a severných susedov. Tradícia paleolitického výskumu je na Slovensku omnoho kratšia, jeho intenzita omnoho slabšia a kvalita publikačných výstupov neraz nižšia, čo spôsobuje isté medzery v stupni poznania paleolitického osídlenia územia Slovenska, aspoň v porovnaní s ostatnými krajinami strednej (nehovoriac o západnej) Európy. V poslednej dekáde je tiež viacero (aj významných) lokalít predmetom reinterpretácie a reklasifikácie, dôsledkom čoho je nový pohľad na charakter slovenského paleolitu.
Tento text je preto potrebné vnímať s vedomím nutnej miery jeho zjednodušenia, dynamiky vývoja názorov na najstaršie slovenské lokality, ako aj vedeckých techník spracovávania nájdených kamenných a kostených artefaktov.

Všeobecná charakteristika dejinnej epochy

K.Sobczyk odobera vzorky z paleolitickej lokality Trenčianska Turá

Paleolit (z gr. palaios („starý“) a lithos („kameň“)) je najstarším a najdlhšie trvajúcim obdobím vo vývoji človeka. Ako prvý pojem „paleolit“ použil vo svojej prelomovej knihe Pre-historic Times anglický archeológ John Lubbock v roku 1865. Staršia česká či slovenská literatúra – a to až do obdobia medzivojnovej republiky – označovala paleolitické nálezy ako „predpotopné“ či „diluviálne“. Už samotný názov evokuje, ktorý typ archeologických nálezov je z paleolitu zachovaný najviac. Ide o kamenné nástroje, vývoj ktorých rámcovo kopíruje vývoj človeka a jeho schopnosť štiepaním vhodných surovín vyrábať nástroje, potrebné pre každodenný život, najmä na lov a spracovanie koristi. Štiepané kamenné nástroje prekonali dlhú cestu od primitívnych sekáčov cez pästné kliny, nástroje na úštepoch a čepeliach až po špecifické hroty či iné nástroje drobných rozmerov. Popri sledovaní stratigrafickej pozície paleolitickej kultúrnej vrstvy je práve charakter kamennej štiepanej industrie jedným z hlavných datovacích prvkov, t.j. výraznejšie artefakty (najmä hroty) či obsiahlejšie kolekcie kamenných artefaktov sa dajú pomerne spoľahlivo datovať. Samozrejme, vedci v paleolite predpokladajú tiež široké spektrum drevených nástrojov, avšak ich doklady sú kvôli rýchlemu rozkladu organických materiálov sporadické.

Rozprávať o paleolite ako celku je, s výnimkou silne zjednodušených výrokov, prakticky nemožné. V priebehu paleolitu sa z našich predkov, žijúcich v oblasti centrálnej Afriky postupne vyvinul človek, ktorý sa v niekoľkých vlnách postupne rozšíril prakticky po celom svete. V Európe sa z najstarších predkov vyvinul neandertálec, ktorý bol pred asi 35.000 – 40.000 rokmi vystriedaný človekom dnešného typu (Homo sapiens). V každom období bojovali naši predkovia s inými prírodnými podmienkami, používali iné nástroje, lovili inú zver a bývali v rozdielnych príbytkoch. Napriek tomu, všetky fázy paleolitu majú niekoľko spoločných čŕt. Prvú – výrobu kamenných nástrojov – sme si už spomenuli. Druhou môže byť využívanie a časom aj aktívna exploatácia prírodných zdrojov (známi lovci a zberači – či, ako preferuje západná literatúra, lovci a zberačky). Treťou je v starších obdobiach nie vždy dostatočne preukázaná, ale predsa len logická snaha o budovanie obydlí. Štvrtou môže byť veľmi nízka úroveň zásahu do okolitého prostredia – paleolitický človek v Európe neklčoval ani nevypaľoval lesy, hĺbkovo neťažil kamenné suroviny, nestaval pevnosti, neoral pôdu ani nevykonával iné aktivity, ktorými by podstatne menil svet okolo seba.

Výskum mladopaleolitickej stanice v Trstenej (foto AÚ SAV v Nitre)

Základné rozdelenie a datovanie

Z hľadiska svetovej archeológie sa datuje od prvých nálezov jednoduchých kamenných nástrojov – sekáčov vo východnej časti strednej Afriky (napr. známa lokalita Koobi Fora) pred asi 2,5 mil. rokov. Najstaršie európske nálezy pochádzajú z obdobia približne pred miliónom rokov, v blízkosti Európy – na gruzínskej lokalite Dmanisi – sa však našli významné doklady osídlenia človeka už v období pred asi 1,6 mil. rokmi. Najstaršie doklady staropaleolitického osídlenia strednej Európy pochádzajú z viacerých nálezísk, datovaných do obdobia pred asi 700.000 rokmi (napr. Brno – Stránská skála). Neďaleko Slovenska sa nachádza významná maďarská lokalita Vértesszöllös, kde pred asi 400.000 rokmi štiepal miestny Homo erectus drobnotvarú kamennú industriu z miestnych silicitov. Z tohto obdobia však stále nemáme zo Slovenska spoľahlivé nálezy. Slovenský paleolit má pomerne neisto definovaný počiatok. Naopak, stredný paleolit (približne pred 200.000 až 40.000 rokmi) je na našom území zastúpený pomerne hojne. Svoj vrchol dosahuje osídlenie Slovenska v mladom paleolite (približne pred 40.000 až 12.000 rokmi), najmä v jeho staršej (približne pred 40.000 – 28.000 rokmi) – počas kultúr posledných neandertálcov a najstarších príslušníkov Homo sapiens – a v strednej fáze (približne pred 28.000 až 20.000 rokmi), kedy údoliam významných riek vládli gravettienski lovci.

Prírodné prostredie

Prírodné prostredie paleolitu je definované stálym striedaním studených (glaciálov – t.j. populárnych dôb ľadových) a teplých období (interglaciálov – t.j. dôb medziľadových). Áno, čítate správne, doba ľadová nebola len jedna – bolo ich vyše dvadsať, ale pre pochopenie paleolitu sú dôležité posledné tri. Ich koncepcia sa priebežne mení a o prírodnom prostredí boli popísané stohy vedeckej literatúry. Pre nás bohato postačí, keď si povieme, že sa striedali teplé a studené obdobia, ktoré – logicky – mali zásadný vplyv na existenciu teplomilnej alebo studenomilnej fauny a flóry. Zástupcami prvých sú lesné slony či hrochy, pre nás sú však atraktívnejšie určite mohutné mamuty a soby, typické pre chladnejšie obdobia. V teplých obdobiach bola priemerná teplota vzduchu vyššia ako dnes, v studených však ručička virtuálneho teplomera stúpala pomerne nízko – určite nižšie, ako sme dnes zvyknutí. Posledná doba ľadová sa začala asi pred 100.000 rokmi a skončila asi pred 10.000 rokmi. V súčasnosti sa teda nachádzame v teplom období. Či príde ďalšia doba ľadová, závisí aj od nás a od nášho vzťahu k Zemi. Aj posledná doba ľadová však mala teplejšie a chladnejšie oscilácie. Začala sa relatívne teplejším obdobím, ktoré sa v období pred asi 60.000 rokmi postupne premenilo na obdobie studené – tzv. pleniglaciál.

Mamutí kel vystavený vo vlastivednom múzeu v Piešťanoch

Z tohto obdobia evidujeme len výnimočné nálezy kamennej industrie neandertálcov, čo indikuje radikálne zníženie hustoty osídlenia strednej Európy, práve kvôli nepriaznivým prírodným podmienkam. Podľa viacerých teórií sa v tomto období neandertálci sťahujú do klimaticky priaznivých oblastí v južnej Európe a na Blízkom východe – aby sa po postupnom oteplení vrátili späť. V období pred asi 40.000 rokmi sa klíma postupne relatívne otepľuje – stále sme však v podmienkach doby ľadovej! Druhý pleniglaciál nastupuje pomerne dravo v období pred asi 22.000 rokmi – a práve toto obdobie je najchladnejším z celej poslednej doby ľadovej. V tomto období zaniká gravettienske osídlenie Slovenska a naše územie je na istý čas pravdepodobne vyľudnené. Druhý pleniglaciál našťastie netrvá dlho a už o niekoľko tisíc rokov sa klíma opäť mierne oteplí. Pred asi 12.000 – 10.000 rokmi sa roztápajú posledné ľadovce v Škandinávii, čo je nezvratným dôkazom konca doby ľadovej.

Materiálna kultúra

Úprava hrán pazúrikového nástroja tz.v retušou

Nie je náhoda, že pojem paleolit má vo svojom slovnom základe grécke slovo, označujúce kameň. Okrem kostí – ktoré sa tiež zachovajú len kde-tu – nám paleolitické osídlenie v teréne indikujú koncentrácie kamenných artefaktov – štiepanej industrie. Kamenné nástroje sa teda vyrábali štiepaním, technikou, ktorá v súčasnosti zaznamenáva svoju renesanciu v rámci experimentálnej archeológie. Táto technika je tou najprirodzenejšou, ktorú mohol paleolitický človek použiť. Z praktického hľadiska štiepanie predstavuje udieranie na kamennú surovinu, z ktorej sa odštepujú úštepy. Z tohto hľadiska delíme techniku opracovania kameňa na dve hlavné skupiny: na jadrovú techniku a na úštepovú techniku. Pri jadrovej technike sa postupným štiepaním z väčšieho bloku kameňa odstraňujú úštepy, ktoré vlastne tvoria odpad a finálnym produktom je masívnejší nástroj, ktorý ostane po odstránení posledného úštepu. Naopak, pri úštepovej technike sa na výrobu nástrojov používajú práve úštepy a odpadom je zvyšok kamennej suroviny. Úštepy sa následne upravujú pomocou retuše do finálnej podoby škrabadla, vrtáku či hrotu. Osobitným spôsobom úpravy je odštiepnutie rydlovitého úštepu, pomocou ktorého vzniká rydlo. Osobitný druh úštepu, ktorého dĺžka predstavuje minimálne dvojnásobok šírky a ktorého hrany sú aspoň približne paralelné sa nazýva čepeľ. V princípe platí, že zastúpene čepelí v kolekcii kamennej industrie poukazuje na vyspelosť industrie. Čím viac čepelí – tým schopnejší štiepač. Čepeľové industrie, v našom prostredí pripisované Homo sapiens, sa objavujú na začiatku mladého paleolitu nástupom aurignacienu.

Trenčianske Stankovce. Pazúrikové (biele) a rádiolaritové (bordové) nástroje

Industrie slovenského stredného paleolitu sú charakterizované nízkym zastúpením čepelí. Hlavným nástrojom je jednoduché driapadlo, niekedy s tendenciou plošnej retuše, ktorá je privedená do dokonalosti pri produkcii tzv.listovitých hrotov. Menej sa vyskytujú rôzne nože, úštepové škrabadlá či retušované úštepy. Hroty zastupujú najmä moustérienske hroty. Mladý paleolit predstavuje vo výrobe nástrojov revolúciu. Čepeľová technika znamená dovtedy netušené možnosti využitia kamenného jadra. Na čepeliach, masovo produkovaných na rôznych typoch jadier sú vytvárané škrabadlá, rydlá, hroty či vrtáky. Retušované čepele slúžili ako nože. Špeciálnu funkciu mala otupovacia retuš rôznych čepelí či čepieľok s otupeným bokom, úlohou ktorej bolo upraviť hranu nástroja tak, aby držal v drevenej násade a nerozštiepil ju. Nástroje slúžili najmä na lov, spracovanie koristi a tiež iných prírodných materiálov (drevo, kosť).

Zamarovce. Plošne retušovaný nástroj z miestneho radiolaritu z bradlového pásma

Základným predpokladom štiepania je vhodná surovina. Charakteristickou vlastnosťou vhodnej kamennej suroviny musí byť vysoký obsah kremíka, ktorý má za následok lastúrnatý lom, vhodný na výrobu kamenných nástrojov. Práve kvôli kremíku tieto suroviny nazývame silicity. Vďaka svojim prírodným podmienkam a geologickým procesom Slovensko disponuje veľkým množstvom vhodnej kamennej suroviny – tá najkvalitnejšia mu však chýba. Najvyššiu kvalitu majú rôzne druhy pazúrikov, primárne zdroje ktorých sa nachádzajú v kriedových útesoch severnej Európy. Ak teraz myslíte na biele kriedové útesy Anglicka, myslíte správne – pazúriky sa však nachádzajú aj na pobreží Dánska, Nemecka či Francúzska. Vďaka pohybu ľadovcov, ktoré pri svojom raste pred sebou tlačili masy hornín, boli do dnešných sekundárnych polôh pazúriky premiestnené v studených obdobiach dôb ľadových. Južný okraj ich výskytu (severná Morava, južné Poľsko) teda približne kopíruje maximálny zásah zaľadnenia. Rôzne druhy pazúrikov sa však vyskytujú aj bližšie k Slovensku. Známe sú napr. pazúriky z oblasti Krakowa či iných poľských lokalít. Ich súčasná biela farba je dôsledkom patinovania, ktoré zároveň predstavuje – hoci nie dokonalý – dôkaz paleolitického veku industrie. Vráťme sa však na Slovensko. Západné Slovensko (oblasť bradlového pásma, najviac okolie Nemšovej a Vršatca) bolo od praveku zdrojom kvalitnej silicitovej suroviny – radiolaritu.

Mapa výskytu kamenných surovín na území Slovenska, ktoré sa používali na výrobu štiepanej kamennej industrie (podľa Ľ.Kaminskej).

Táto atraktívna surovina je zväčša červenej a červenohnedej farby, vyskytuje sa však i zelená, žltá či hnedá varieta. V celom praveku bol radiolarit najbežnejšou surovinou, používanou na výrobu kamenných štiepaných nástrojov na západnom Slovensku. Dokonca sa používal aj na vzdialených miestach, čo dokladá pomerne aktívne styky oblasti západného Slovenska západným, južným a severným smerom. Stredné Slovensko (hlavne Žiarska dolina a okolie Kremnice) je doménou limnosilicitov. Tieto sú rôznych farieb (prevažuje však bledá a sivá) a boli používané tiež najmä lokálne. Limnosilicity sa vyskytujú aj na východnom Slovensku (známe ložiská sú napr. v okolí Banského), miestnou špecialitou lokalít na Zemplíne je však sopečné sklo – obsidián s mimoriadne dobrými štiepateľnými vlastnosťami. Okrem týchto kvalitných surovín takmer v každom regióne Slovenska možno nájsť miestne, menej kvalitné – avšak používané – rohovce. Na hrubé a masívne nástroje sa najmä v strednom paleolite používali aj pomerne nekvalitné suroviny, ktoré však boli dostupné na každom kroku (andezit, kremeň a pod.).

História paleolitického výskumu na Slovensku

„Jeden kameň tvrdý, na príklad žabicu, hádzal alebo tĺkol človek o druhý kameň tvrdý. Čo naodfrkovalo, to sbieral, a z tých šiflíkov vyberal si najostrejšie k rezaniu, najkončitejšie k pichaniu a strieľaniu, širšie k rúbaniu, iné k tlčeniu atď. Ku tým prvotným skrovným potrebám, na príklad hovädo vyzliecť, boly takéto nástroje úplne užitočné“.                                                                 Andrej Kmeť

Jaskyňa Deravá skala v Malých Karpatoch

Prvé zmienky o nálezoch mamutích kostí – pravda, vtedy považovaných za kosti obrov či jednorožcov – poznáme už zo 16. a 17. storočia, dokonca z neďalekej Moravy. Európska tradícia výskumu paleolitu však siaha až do polovice 19. storočia, kedy jej základy kládli klasici ako Boucher de Perthes, Gabriel de Mortillet či Édouard Lartet. Na rozdiel od Moravy, ktorá vďaka nesmiernemu bohatstvu fosílnych kostí aktívne priťahovala pozornosť miestnych vedcov (esá ako JindřichWankel, Karel J. Maška či Martin Kříž) už v druhej polovici 19. storočia, územie Slovenska ostávalo  tejto oblasti tak trochu bokom. Snáď prvá zmienka – trochu insitná, ale velikánovi našich dejín to ako ne-odborníkovi v tejto oblasti určite prepáčime – je spojená s menom Viliama Paulínyho-Tótha (1826 – 1877). Tento spisovateľ a básnik už v roku 1864, teda v začiatkoch západného vedeckého bádania, referoval v časopise Sokol v článku „Drievnosť ľudského plemena“ o paleolitických nálezoch zo západnej Európy. Samozrejme, o absolútnom datovaní týchto nálezov nebolo možné hovoriť, napriek tomu sa započúvajme do ľúbozvučnej slovenčiny, starej viac ako 150 rokov: „...človek neomyľne žil už i v dobe mammutha, veľjeleňa a jaskynného medveďa, ktoré zvery pred tisícami rokov tie úrodné nížiny obývaly...“. Z ďalších bádateľov, ktorí prispeli k rozšíreniu našich znalostí o paleolite ešte počas Rakúsko-Uhorska, treba spomenúť zakladateľa paleolitickej archeológie Spiša a speleoarcheológie Samuela Rotha (1851 – 1889), realizátora výskumu v Dzeravej skale Jenő Hillebranda (1884 – 1950) či známeho záchrancu kostry mamuta z Beše (kly z ktorého sa dostali aj do oficiálneho erbu obce) a národného buditeľa Andreja Kmeťa (1841 – 1908). Donedávna neznáme počiny Emila Hoenninga o´Carroll, ktoré by sme dnes nazvali archeologickým výskumom spojeným s púchovskou Skalou a získaním viacerých nálezov (vedecky bohužiaľ doteraz nespracovaných) pleistocénnych sobích kostí opísal vo svojom diele Podivný barón historik Pavel Dvořák.

Paleolitické nástroje z Kašova a Cejkova vyobrazené v diele J.Skutila

Po vzniku Československej republiky v roku 1918 naberá paleolitický výskum slovenských lokalít vyššiu dynamiku. V prvom monografickom spracovaní slovenského praveku z pera Jana Eisnera (Eisner 1933) sa síce paleolitu venuje pomerne málo miesta, avšak po prvýkrát sú na jednom mieste zhromaždené základné informácie o náleziskách, z ktorých viaceré predstavujú odbornú výzvu aj v súčasnosti. Prvá syntetická práca o slovenskom paleolite z pera Josefa Skutila (Skutil 1938) vyšla o niekoľko rokov neskôr. Podrobne opisuje artefakty a stratigrafické pozorovanie z vtedy známych lokalít, z ktorých niektoré sú dnes považované za problematické. Pozornosť však venuje „drobným a jednotlivým menším paleolitickým nálezom“ a konečne tiež „nálezom pochybným, neistým, domnelým a mýlne paleoliticky klasifikovaným“. Z medzivojnového obdobia tiež nemožno nespomenúť prácu Štefana Janšáka (Janšák 1935) o výnimočných lokalitách z východného Slovenska, kde bol na výrobu nástrojov používaný atraktívny obsidián.

Obdobie druhej svetovej vojny, resp. vojnovej Slovenskej republiky paleolitickým výskumom veľmi neprialo. Paradoxne, vďaka politike ríšskeho Nemecka a jeho archeologicky orientovanému projektu Ahnenerbe (Dedičstvo predkov) sa okrem pokračovaniu výskumov vo svetoznámych Dolních Věstoniciach na Morave (presne tých Věstoniciach, kde v roku 1925 našiel Karel Absolon Věstonickú Venušu) začínajú konať paleolitické výskumy aj v Moravanoch nad Váhom, odkiaľ sú už dlhšie hlásené početné nálezy štiepaných nástrojov a fosílnych kostí. Výskumy Lothara Zotza z tohto obdobia na moravianskych polohách Dlhá a Podkovica patria do zlatého fondu európskeho paleolitu.

Bezprostredne v povojnových rokoch sa vo verejnom živote na Slovensku riešili iné priority ako výskumy paleolitických nálezísk. Významnejšie výskumy reprezentuje výskum Karla Absolona v Moravanoch nad Váhom, katalóg nálezov z ktorého bol publikovaný len pred niekoľkými rokmi. V päťdesiatych a prvej polovici šesťdesiatych rokov však nastáva pomerne búrlivý rozvoj výskumu paleolitu, a to jeho teoretickej i praktickej časti. Náhla smrť v roku 1956, bohužiaľ, neumožnila stať sa Františkovi Proškovi odborníkom európskeho formátu. Na Slovensku sa však postupne etablujú dve vedúce osobnosti: Juraj Bárta na západnom a Ladislav Bánesz na východnom Slovensku. Rok 1965 je rokom vydania druhej (a k marcu 2015 zatiaľ poslednej) syntetickej monografie, venovanej slovenskému paleolitu (Bárta 1965). Spomínaná dvojica hrá prím v slovenskom paleolite ešte niekoľko dekád. Okrem prác, zameraných na mladý paleolit západného Slovenska (najmä oblasti Považia a Ponitria) sa J. Bárta na európskej úrovni preslávil publikovaním výsledkov niekoľkosezónneho výskumu v Trenčianskych Bohuslaviciach. Meno L. Bánesza zas ostane navždy spojené hlavne so skúmaním a publikovaním aurignacienskych lokalít na východnom Slovensku.

Mapa paleolitických lokalít z publikácie J.Bártu
Marián Soják a profesor P.Valde-Nowak nad paleolitickými nálezmi z jaskyne Oblazowa

V 80.-tych rokoch začína publikovať Ľubomíra Kaminská, ktorá je autorkou veľkého počtu vedeckých prác, spočiatku najmä z regiónu východného Slovenska, neskôr z celého územia. Ľ. Kaminskú čoskoro nasleduje Jozef Hromada, špecialista na mladý paleolit a osobitne gravettien, ktorého výborne rozbehnutú vedeckú dráhu kruto zastavil nešťastný skon v roku 2000. Po tomto roku k nedlhému radu slovenských paleolitikov pristupuje Martin Novák, ktorý t.č. pôsobí na výskumnej stanici v Dolných Věstoniciach. Oblasť Spiša v súčasnosti aktívne pokrýva Marián Soják. Hoci sa nevenujú primárne paleolitu, z aktívnych bádateľov je potrebné uviesť Zdeňka Farkaša, Ivana Chebena či Mariána Vizdala, ktorí majú vo svojej bibliografii nejeden paleoliticky orientovaný príspevok. Najmladšiu generáciu paleoliticky orientovaných archeológov predstavujú dnešní tridsiatnici (pekne podľa abecedy Bibiana Hromadová, Tomáš Michalík, Adrian Nemergut, Michaela Polanská, Peter Schreiber, Dušan Thurzo a Ondrej Žaár), ku ktorým pristupujú mladí odborníci v prírodných vedách – geológia/petrografia (Miloš Gregor, Martin Sabol) či paleontológia (Martin Vlačiky).

Najstaršie osídlenie Slovenska

Acheulénsky pästný klin z Karlovej Vsi (podľa Z.Farkaša)

Podľa súčasných poznatkov sa paleolitický človek na území Slovenska objavil pred približne 250.000 rokmi, t.j. na samom rozhraní starého a stredného paleolitu (časť autorov toto osídlenie prisudzuje už začiatku stredného paleolitu). Z tohto obdobia pochádzajú nálezy z dvoch oblastí Slovenska – z Považia (tehelňa v Novom Meste nad Váhom – Mnešiciach) a zo Spiša (viacero artefaktov či uhlíkov, identifikovaných v spišských travertínoch, napr. v Beharovciach či Hranovnici, ako aj najstaršia fáza v Hôrke - Ondreji). Bohužiaľ, výpovedná hodnota týchto nálezov je pomerne limitovaná a najstaršie osídlenie Slovenska je jednou z výziev pre budúce generácie slovenských paleolitikov. Niekoľko ojedinelých artefaktov - tzv. pästných klinov patriacich acheulénskej kultúre pochádza z Devínskej Kobyly a Bratislavy-Karlovej Vsi.

Stredný paleolit

Porovnanie kostry neandertálca a moderného človeka

Nositeľom všetkých stredopaleolitických kultúr na území dnešného Slovenska bol Homo neanderthalensis, známy neandertálec. Paradigma pohľadu na neandertálcov sa v priebehu posledných 150 rokov zásadne zmenila. Od viktoriánskych predstáv tvora, ktorý mal rovnako blízko (a možno bližšie) k opici ako k človeku sa v 20. storočí dostávame k čoraz plastickejšiemu obrazu neandertálca, ktorý v neľahkých podmienkach európskych dôb ľadových prežil viac ako 150.000 rokov. Čo to je oproti nám, ktorí sme v Európe len nejakých 40.000 rokov! A to ešte nepovedala posledné slovo genetika, aktuálne závery ktorej naznačujú istý podiel neandertálskej DNA v našich bunkách. Základnú antropologickú charakteristiku neandertálca si zo školských učebníc pamätá snáď každý z nás. Nižší vzrast, kratšie a svalnatejšie končatiny a iný tvar lebky s výraznými nadočnicovými oblúkmi sa nám nemohol nevryť do pamäte. Tých rozdielov je, samozrejme, viac. Stredný paleolit na Slovensku môžeme rozdeliť do troch fáz. Do prvej, podľa najnovšej literatúry, radíme lokality, menované v časti o najstaršom osídlení Slovenska.

Zvyšok travertínovej kopy v Gánovciach

Strednú fázu reprezentujú lokality z poslednej doby medziľadovej – tzv. eemu (cca 130.000 – 100.000 rokov). Popri niektorých vyššie uvedených náleziskách, ktoré boli osídlené aj v staršom období (napr. Hôrka – Ondrej či Nové Mesto nad Váhom – Mnešice) sú zrejme „najikonickejšou“ slovenskou lokalitou Gánovce, odkiaľ pochádza slávny travertínový výliatok mozgovne neandertálskej ženy. Podľa populárnej predstavy sa nešťastnica pred vyše 100.000 rokmi nadýchala výparov z travertínového jazierka, omámená doň spadla a utopila sa, pričom travertín dokonale zakonzervoval jej lebku. Nech je ako chce, vrstva, z ktorej lebka zrejme pochádzala, bola datovaná na asi 106.000 rokov a z hľadiska archeológie patrí kultúre taubachienu. Taubachien je kultúra, o ktorej máme poznatky najmä z okolia minerálnych prameňov. Na rozdiel od pomerne masívnych nástrojov ostatných kultúr stredného paleolitu, taubachien reprezentujú nálezy tzv. drobnotvarej industrie, z blízkych zdrojov. Rozmery nástrojov často nepresahujú 2-3 cm. Lokalita Gánovce s nadregionálnym významom je v súčasnosti upravená a verejne prístupná a jej návšteva určite nebude strateným časom. Nemenej známa je ďalšia travertínová lokalita v Bešeňovej na Liptove, odkiaľ pochádzajú okrem štiepanej industrie tiež početné zvyšky zasintrovaných pleistocénnych zvierat.

Výliatok lebky neandertálskej ženy z Gánoviec

Mladšia fáza stredného paleolitu je na Slovensku zastúpená pomerne bohato. Vo všetkých prípadoch ide o nálezy alebo náleziská, chronologicky spadajúce do staršej polovice poslednej doby ľadovej, t.j. do obdobia približne pred 40.000 až 100.000 rokmi. Z archeologických kultúr je najviac zastúpený moustérien a micoquien. Najvýznamnejšou lokalitou je jaskyňa Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši, z ktorej pochádzajú údaje o veku micoquienskych vrstiev v rozmedzí 45.000 a 57.000 rokov. Nedávno boli monograficky publikované industrie z dvoch lokalít z Bojníc – Bojnice I (Prepoštská jaskyňa) a Bojnice III (Hradná priekopa), ktoré sú autormi klasifikované rovnako ako micoquienske. Ďalšou jaskyňou západného Slovenska so stredopaleolitickým osídlením je známa Čertova pec pri Radošine.

Šaľa I. Čelová kosť neandertálca z riečiska Váhu

Z otvorených lokalít na západe Slovenska sa k strednému paleolitu priraďujú Zamarovce (známe od čias medzivojnovej republiky, súbor nestratifikovaných lokalít na Myjavskej pahorkatine (napr. Hlboké, Sobotište, Osuské). Pomerne krátko známe lokality v Trenčianskej kotline (Trenčianska Turná – Hámry či Mníchova Lehota, polohy Stráže a Biele hliny) dopĺňajú celkový obraz stredopaleolitického osídlenia západného Slovenska. Lokality situované v oblasti hornej Nitry (Prievidza – Mariánsky vŕšok a Žabokreky nad Nitrou) v strednom paleolite mohli sprostredkovať kontakt so stredným Slovenskom s jeho bohatými zdrojmi dobre štiepateľných limnosilicitov. Oblasť s kvalitnou surovinou, prirodzene, nemohla ostať mimo záujmu neandertálcov, a tak sa v Žiarskej kotline opäť stretávame s lokálnou koncentráciou nálezísk, napr. v obciach Lutila, Bartošova Lehôtka či samotný Žiar nad Hronom. Mladšiu fázu stredného paleolitu na východnom Slovensku okrem uvedenej Hôrky – Ondreja zastupujú nálezy z Nižného Hrabovca, Banského či Soli.

Bojnice - Prepoštská jaskyňa

Mladý paleolit – staršia fáza

Trenčianske Stankovce - gravettienske nástroje

Mladý paleolit je dobou, v ktorej územiu strednej Európy začína dominovať Homo sapiens, expanzia ktorého je doložená pred asi 40.000 rokmi z oblasti Blízkeho východu, kde pomerne dlhý čas (desiatky tisíc rokov) koexistoval s neandertálcami. Samozrejme, keď niekto víťazí, iný musí prehrávať, a táto smutná úloha pripadla pred asi 30.000 rokmi práve neandertálcovi, bývalému hegemónovi, ktorý sa v tomto období vyskytuje už len v niekoľkých izolovaných oblastiach v južnej časti Európy. Otázka vzájomných vzťahov medzi neandertálcami a Homo sapiens je v súčasnosti predmetom vášnivých polemík, isté však je, že územná expanzia Homo sapiens mala za následok postupné vytrácanie sa neandertálcov z európskej scény.

Kašov I. Gravettienské sídlisko (podľa M.Nováka)

Mladý paleolit možno rozdeliť do troch hlavných fáz, v rámci ktorých môžeme vystopovať rozdielne vývojové trendy. V staršej fáze mladého paleolitu („EUP“ – Early Upper Palaeolithic), datovanej približne medzi 40.000 a 30.000 rokmi existovali dva kultúrne celky, reprezentujúce dva úplne rozdielne svety. Jedným z nich boli tzv. prechodné kultúry, nositeľmi ktorých boli s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou poslední neandertálci. Nástroje vychádzali zo svojich stredopaleolitických (najmä micoquienskych a moustérienskych) tradícií, s pomerne bohatým zastúpením plošnej retuše na hrotoch a driapadlách. Druhým celkom bola prvá typicky mladopaleolitická kultúra – aurignacien – s celou škálou typických mladopaleolitických nástrojov, produkovaných väčšinou na čepeliach. Kamenná industria má teda progresívnejší charakter a na výrobu nástrojov sa v oveľa väčšej miere používali aj kosti a parohovina. Čo je však podstatné, jej tvorcami už boli najstarší európski Homo sapiens. Aurignacien je kultúrou, ktorá svojím rozšírením a materiálnou náplňou nadobudla až akési pan-európske rozmery.

Moravany nad Váhom-Dlhá. Kamenná industria szeletienskej kultúry (podľa Nemergut/Cheben/Gregor)

Vyššie uvedené industrie so stredopaleolitickými tradíciami sú označované ako szeletien (podľa maďarskej jaskyne Szeleta, kde sa ešte v časoch Uhorska našli kvalitne opracované listovité hroty). Listovité hroty boli v minulosti považované za klasický nástroj szeletienu, dnes však vieme, že skutočnosť je oveľa pestrejšia a že nález listovitého hrotu bez kontextu nemôže sám osebe indikovať szeletiensku lokalitu. Západné Slovensko predstavuje popri strednej a južnej Morave a severovýchodnom Maďarsku jedno z jadier szeletienskeho osídlenia. Za najznámejšiu lokalitu možno určite považovať Moravany nad Váhom, polohu Dlhá, kde počas II. svetovej vojny nemecký archeológ Lothar Zotz objavil situáciu, ktorú popísal ako dielňu na výrobu listovitých hrotov. Čo ho k tomu viedlo? Podľa publikovaných správ na pomerne malej ploche odkryl nálezisko, kde bolo sústredených okolo 200 dokončených listovitých hrotov alebo ich polotovarov, čo je skutočne impozantné množstvo. Bohužiaľ, nálezy boli odvezené do Nemecka a dnes je z nich známa len menšia časť. Nedávno publikovaný katalóg nálezov (aj) szeletienskych listovitých hrotov z moravianskych výskumov Karla Absolona dokumentuje ich početnosť.

Trenčianske Teplice - listovité hroty

Z okolia Piešťan pochádza viacero szeletienskych nálezísk – zo spomínaných Moravian nad Váhom je szeletienu prisudzovaná ešte poloha Rumné, z neďalekej Banky poloha Škarbalová či lokality v okolí Modrovky. Z otvorených lokalít  (t.j. nie z jaskýň) sú ešte z čias medzivojnovej republiky známe Zamarovce pri Trenčíne (ktoré však v súčasnosti niektorí autori priraďujú k stredopaleolitickému micoquienu). Ďalšie náleziská z regiónu Trenčína tradične reprezentujú Trenčín IV so svojou nevýraznou industriou a Ivanovce (tí, ktorí cestujú vlakom medzi Novým Mestom nad Váhom a Trenčínom si túto dominantnú polohu nemôžu nevšimnúť) či nedávno objavené lokality pri Trenčianskej Turnej či Trenčianskych Tepliciach, ktoré zrejme možno stotožniť s údajmi Juraja Bártu o nálezoch krásnych listovitých hrotov v susednom Kolačíne (dnes časti mesta Nová Dubnica). V súčasnosti neexistujúci sprašový profil vo Vlčkovciach vo svojich spodných vrstvách poskytol bohaté nálezy, rovnako klasifikované ako szeletienske. Nálezy listovitých hrotov a príslušnej kamennej štiepanej industrie, zrejme patriace szeletienu, poznáme aj z oblasti Trnavskej pahorkatiny (napr. Boleráz). Z východného Slovenska sú jednotlivé nálezy listovitých hrotov známe z Veľkého Šariša, Poše, Kečova či Tibavy, ich kultúrna klasifikácia však nie je jasná. Nálezy zo slovenských jaskýň Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši a Čertova pec pri Radošine, pôvodne označované ako szeletienske boli nedávno preklasifikované ako stredopaleolitické, pravdepodobne náležiace micoquienu.

Kechnec - aurignacienske nástroje (podľa L.Bánesza)

Aurignacienske osídlenie Slovenska je známe predovšetkým z jeho východnej časti, kde boli v povojnovom období skúmané lokality, z ktorých niektoré dosiahli medzinárodný ohlas. Z najvýznamnejších je potrebné spomenúť náleziská Barca, Seňa, Tibava či Kechnec. L. Báneszom bol dokonca publikovaný pôdorys aurignacienskeho obydlia, ktorý však pôsobí pomerne nevierohodne. Výrazné aurignacienske nálezy – medzi nimi aj nálezy kostených hrotov – však pochádzajú aj z jaskyne Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši. Z hľadiska aurignacienu má táto jaskyňa význam najmä kvôli moderne vykonávanému výskumu, ktorý bol predmetom osobitnej monografie. Aurignacienske nálezy z vrstvy 9 boli v stratigrafickom zázname situované nad staršími, stredopaleolitickými vrstvami.

Košice-Barca. Mladopaleolitické stanové obydlie podľa rekonštrukcie L.Bánesza

Mladý paleolit – stredná fáza

V prostredí strednej Európy si pod staršou dobou kamennou väčšina ľudí predstaví lovcov mamutov. Kopčem a Veveričiak v majstrovskej knižke Eduarda Štorcha „Lovci mamutov“ sú takými populárnymi archetypmi pravekého života, zdieľajúcimi svoje radosti i strasti v dobe ľadovej niekde na území dnešnej južnej Moravy. Štorch bol pri písaní svojej knihy inšpirovaný nesmierne významnými dokladmi bežného života aj umenia v Dolných Věstoniciach. A lovci mamutov – to je gravettien. Dnes síce vieme, že nie všetky predstavy prvorepublikových archeológov o živote lovcov mamutov sú založené na pravde (v podmienkach doby ľadovej je kopanie jamy vo večne zmrznutej pôde bez rýľov či krompáčov nielen prakticky nemožné, ale aj neefektívne – nehovoriac o tom, že žiadne stopy po takejto činnosti neboli nájdené nikde na svete), zvláštnemu mravčeniu pri čítaní Lovcov mamutov to však nevadí.

Tzv. kostenkovské hroty s vrubom z Moravian nad Váhom

Gravettien, ktorý predstavuje kultúrny a technologický vrchol paleolitického osídlenia strednej Európy, je v našom prostredí datovaný do obdobia približne pred 28.000 až 21.000 rokmi. Sídlisková štruktúra prakticky kopíruje toky hlavných riek, čo znamená, že gravettienska ekonomika bola založená na love zvierat, ktoré údolia riek využívali ako prirodzené migračné trasy. Dominantným lovným zvieraťom bol samozrejme mamut (lov ktorého v sebe zrejme zahŕňal aj nadstavbové javy), avšak bežne sa lovili aj soby, kone, zajace či líšky. Gravettienske sídliská vytvárali v určitých oblastiach koncentrácie, ktoré boli od seba vzdialené približne 80 – 100 km. V staršom období gravettienu – pavloviene, typickom najmä pre južnú a východnú Moravu, dolné Rakúsko a sčasti južné Poľsko – pozorujeme až extrémnu koncentráciu pozostatkov osídlenia na top lokalitách ako Dolní Věstonice, Pavlov či Předmostí pri Přerove. V mladšej fáze gravettienu sme zas svedkami rozvoľnenejšej sídliskovej štruktúry, centrá s desiatkami tisíc artefaktov a početnými dokladmi umenia zanikajú a typickými sa stávajú relatívne menšie stanice

Moravany nad Váhom-Žákovská. Rekonštrukcia ľahkého stanového príbytku gravetienskej kultúry. (Podľa J.Hromadu)

Táto fáza, niekedy nazývaná horizont hrotov s vrubom alebo fáza Willendorf-Kostienki, je zas charakteristická pre západné Slovensko, najmä oblasť Piešťan a Trenčína. Od starších období sa gravettien líši tiež masívnym používaním transportovaného pazúriku, ktorý na väčšine lokalít prevažuje v surovinovom spektre. Miestne zdroje – najmä radiolarit – boli využívané v relatívne menšom počte ako v strednom paleolite či szeletiene. Nástroje boli vyhotovované najmä na čepeliach, vo veľkom sa produkujú čepeľové hroty, škrabadlá či rydlá; bežne je zastúpená otupovacia retuš (čepele či hroty s otupeným bokom). Výrazným, podľa niektorých autorov až diagnostickým nástrojom mladšieho gravettienu je hrot s vrubom.

Slávna "prvá dáma slovenského praveku" - Moravianska venuša, cca 22.800 p.n.l.

Pavlovien (cca pred 29.000 až 24.000 rokmi) z neďalekej Moravy poskytol početné doklady pohrebov, spomedzi ktorých do popredia vystupujú najmä trojhrob z Dolných Věstoníc a hromadný pohreb asi 20 jedincov z Předmostí. Tieto nálezy sú unikátne v celosvetovom meradle. Ďalší, tzv. hrob šamana z Brna – Francúzskej ulice je zrejme mladší, avšak rovnako zaujímavý. Večnou škodou je, že posledné dva významné pohreby boli objavené pred viac ako 120 rokmi. Pavlovien rovnako poskytol početné doklady gravettienskeho umenia, medzi ktorými má zrejme navždy čestné miesto Věstonická Venuša. Táto dáma však neostala sama, zo strednej Európy pochádza totiž viacero gravettienskych Venuší, medzi nimi aj tá naša – Moravianska. Z ostatných umeleckých prejavov treba spomenúť sošky či rezby rôznych zvierat(mamut, lev a pod.) z mamutoviny či z hliny, rôznych príveskov (v tvare sovích hláv či tzv. „prsovitých tyčiniek“), „čeleniek“ či iných nadstavbových artefaktov.

Unikátny pavlovienský trojhrob z Dolných Věstoníc v predstave maliara L.Baláka.

Ako už bolo naznačené, gravettien Slovenska je všeobecne mladší ako pavlovienske Dolné Věstonice. Koncentruje sa najmä v údolí Váhu, v oblasti Piešťan a Trenčianskej kotliny. Piešťansko, samozrejme, reprezentujú najmä lokality v Moravanoch nad Váhom, Banke a blízkych obciach (Ratnovce, Modrovka, Hubina a pod.). Áno, ide presne o ten istý región, kde poslední neandertálci asi 10.000 rokov predtým štiepali svoje listovité hroty, gravettienske náleziská sú však početnejšie (je ich niekoľko desiatok, viac či menej reprezentatívnych). Lokality sú situované na tiahlych sprašových chrbtoch, ktoré v paleolite predstavovali výborný bod pre pozorovanie tiahnucich stád zveri. Ako výnimočný bonus si však zrejme už vtedy mohli lovci po náročnom love omočiť nohy v miestnych nezamŕzajúcich prameňoch – čo je devízou aj dnes, nielen v dobe ľadovej. V Moravanoch nad Váhom boli predmetom výskumu a aspoň čiastočnej publikácie polohy Podkovica, Lopata, Noviny, Žakovská či Zakostolie.

Upevnenie gravettienských nástrojov do organických násad (podľa J.Hromadu)

Práve z Moravian nad Váhom pochádza najstarší doklad pravekého umenia na Slovensku – Moravianska Venuša. Jej história je prinajmenšom rovnako záhadná ako jej súčasnosť. Údajne bola nájdená koncom 30.-tych rokov 20. stor. pri orbe v okolí Moravian, pravdepodobne na lokalite Podkovica. Dlhšie sa považovala za stratenú, až kým ju koncom 60.-tych rokov na Slovensko nedostal od L. Zotza J. Bárta. Moravianska Venuša je ikonickým oknom do sveta mladopaleolitického umelca a príspevkom Slovenska k svetovým dejinám pravekého umenia. Z vykradnutého náleziska v Banke pochádzajú špičkové nálezy gravettienskych štiepaných pazúrikových nástrojov, ktoré sú však odbornej obci asi navždy stratené. Viac či menej početné náleziská kamennej industrie, zistené povrchovým prieskumom a zberom sa vyskytujú vo viacerých obciach moravianskeho sídliskového areálu. Druhou, pomerne nedávno objavenou koncentráciou gravettienskych lokalít je Trenčianska kotlina. Dlhodobou známou lokalitou sú Zamarovce, z ktorých mladšia časť industrie pochádza z gravettienu. Náleziská na pravom brehu Váhu zastupuje ďalej významná lokalita v Trenčianskych Bohuslaviciach, z ktorej okrem ikonického dvojhrotu pochádza vysoký počet artefaktov. Kamenná štiepaná industria sa nachádzala v troch vrstvách, ktoré boli v posledných rokoch datované pomocou 14C do obdobia pred 22.000 – 24.000 rokmi.

Trenčianske Bohuslavice. Prevŕtané kamenné okruhliaky

Z hľadiska nástrojov robí Trenčianske Bohuslavice zaujímavou najmä kolekcia krásnych listovitých hrotov, ktoré sa dlho považovali za typické skôr pre staršie obdobia. Aj vďaka nálezom z Trenčianskych Bohuslavíc to však vyzerá, že sú majstrovským prejavom štiepania aj v mladom gravettiene. Atypické artefakty reprezentujú zvláštne prevŕtané kremenné okruhliaky. Čím a prečo vlastne ich asi vŕtali? Gravettienske osídlenie ľavého brehu Váhu sa koncentruje v obci Trenčianske Stankovce, kde sa nachádza cluster minimálne piatich lokalít. Ojedinelé gravettienske stanice sú známe aj z Trenčianskej Turnej a Mníchovej Lehoty. Z Ponitria patrí k dôležitým lokalitám nedávno riadne publikovaná Nitra I – Čermáň. Vyššie spomínaný profil vo Vlčkovciach vo svojich vyšších polohách tiež poskytol charakteristické gravettienske nástroje. Podobne, už opakovane spomínaná Dzeravá skala bola osídlená aj v gravettiene – tu dokonca autori uvažujú o prieniku pavlovienskych lovcov z južnej Moravy na Záhorie. Gravettienske lokality východného Slovenska zastupujú početné kolekcie kamennej štiepanej industrie z Cejkova a Kašova (spodnej vrstvy). Postupné ochladenie v období pred asi 22.000 rokmi na minimálne teploty počas poslednej doby ľadovej znamenalo zánik gravettienskeho osídlenia Slovenska. Následný vývoj je u nás len akýmsi vzdialeným dozvukom dynamického rozvoja dvoch kultúrnych centier – v západnej Európe a vo východnej Európe.

Mladý paleolit – mladšia fáza

Cejkov I. Paleolitický idol v tvare pubického trojuholníka (podľa L.Bánesza)

Mladšia fáza mladého paleolitu („LUP“ – „Late Upper Palaeolithic“) je práve tou, ktorá sa bežnému človeku pri vyslovení slova „paleolit“ vybaví zrejme najskôr. V prostredí západnej Európy ide totiž o obdobie búrlivého rozkvetu skalného umenia. Práve mladšej fáze mladého paleolitu – konkrétne kultúre magdalénienu, prípadne solutréenu – patrí väčšina svetoznámych jaskýň s maľbami či rytinami zvierat (Lascaux, Altamira, Trois Fréres, Niaux a pod.). V prostredí strednej Európy táto fáza začína relatívnym oteplením (hoci sme stále v dobe ľadovej) v období pred asi 20.000 rokmi. Kultúrny rozvoj strednej Európy bol práve nepriaznivými prírodnými podmienkami prerušený a minimálne na území Slovenska už paleolitické osídlenie nikdy nenadobudlo takú hustotu ako predtým (čo však neplatí pre oblasť Čiech, Moravy či Poľska).

Kašov. Obsidiánové čepele z epigravettienu

Prvou kultúrou mladšej fázy mladého paleolitu je epigravettien. Tento má s predchádzajúcim gravettienom spoločný len slovný základ (ktorý vlastne znamená len to, že epigravettien nasleduje po gravettiene – ide teda o akési prechodné pomenovanie) – ináč je to úplne odlišná kultúra, ktorá v našich podmienkach nie je charakterizovaná výtvarným prejavom ani vyspelou technológiou. Pomerne nevyspelá industria nenadväzuje na gravettienske tradície – naopak, nástroje sú často robené na úštepoch. V strednej Európe je hneď niekoľko lokalít, ktoré bojujú o česť, aby sa práve podľa nich časom pomenovalo to, čo dnes nazývame epigravettienom. Okrem rakúskeho Grubgrabenu či maďarského Ságváru je jedným z kandidátov aj východoslovenský Kašov (vrchná vrstva). Ktovie, možno sa obdobie pred asi 18.000 rokmi bude o nejakú dekádu volať kašovien. Prvé náznaky už pri podrobnejšom skúmaní odbornej literatúry možno nájsť. V minulosti sa za epigravettiensku lokalitu považovali aj Moravany nad Váhom – Žakovská. Podrobnejšia analýza kamennej suroviny a najmä nové 14C datovania však túto lokalitu kladú na začiatok mladého gravettienu.

Moča. Mladopaleolitická lebka ženy

V období približne pred 15.000 rokmi sa do strednej Európy dostáva zo západu progresívny magdalénien. Jeho východná hranica však podľa súčasných poznatkov končí na Morave, resp. niekoľko menej výrazných lokalít je známych z južného Poľska. Nie je vylúčené, že niektoré nálezy z horného Spiša a Zamaguria (Stará Ľubovňa, Spišská Stará Ves) môžu naznačovať sporadické prieniky magdaléniencov aj na naše územie. V zásade však Slovensko nemá skúmanú žiadnu magdaléniensku stanicu, aspoň čiastočne porovnateľnú s významnými nálezmi v Poľsku či na Morave (odkiaľ okrem kamennej a kostenej industrie pochádzajú krásne ryté scény so zvieratami a iné doklady umenia). Slovensko však predsa prispelo k zlepšeniu vedomostí o mladšej časti mladého paleolitu – síce nie archeologickým, ale antropologickým nálezom. Niekoľko rokov dozadu bola v Dunaji pri obci Moča objavená lebka, ktorej datovanie prinieslo neočakávaný vek. Lebka ženy má približne 13.000 rokov. Bohužiaľ, vzhľadom na absenciu archeologického kontextu o nej veľa povedať nevieme, rovnako ako ju nevieme kultúrne klasifikovať. Osídlenie južného Slovenska v tomto období je totiž veľkou neznámou.

Neskorý paleolit a mezolit

Obdobie neskorého paleolitu (približne pred 10.000 rokmi) a mezolitu (približne 8.000 – 6.000 p.n.l.) sa z európskej perspektívy teší veľkému záujmu. Je to obdobie dynamických zmien v prírodnom prostredí (topia sa ľadovce, dramaticky sa mení pobrežná čiara, stúpa hladina morí), ktoré majú zásadný vplyv na ekonomiku neskoropaleolitických a mezolitických populácií. Početné mezolitické pohrebiská (v pobrežných oblastiach Francúzska či škandinávskych krajín alebo vo vnútrozemskom Balkáne či Rusku) až v nepríjemne veľa prípadoch ukazujú zranenia, interpretované ako doklad boja o pomaly miznúce prírodné zdroje. Antropológovia rovnako hovoria o výrazných známkach stresu, pravdepodobne spôsobeného ubúdaním vhodných lovísk a čoraz častejším konfliktom jednotlivých populácií mezolitikov.

Ružomberok-Kaštieľ sv.Žofie, na ostrohu uprostred sútoku Váhu a Revúcej existovala neskoropaleolitická stanica

U nás je situácia v tomto období, bohužiaľ, veľmi málo známa. Koncentrácia početných, ale nevýrazných neskoropaleolitických lokalít bola popísaná z okolia Oravskej priehrady (kde na základe skorších indícií vykonával prieskum Juraj Bárta v čase jej vypustenia) či horného Spiša. Rovnako reprezentatívne mezolitickécelky zo Slovenska ešte len čakajú na svoje objavenie. Tradične uvádzané lokality ako Sereď či Tomášikovo neboli riadne publikované. Nálezy z východného Slovenska (napr. Košice – Barca či Medvedia jaskyňa pri Ružíne) tiež nie sú spoľahlivo identifikovateľné. Problematický a nie výrazný mezolit je známy z podtatranskej oblasti, odkiaľ bol nedávno M. Sojákom publikovaný výskum v Spišskej Belej.

Z oblasti Čiech sú doklady, že prichádzajúci neolitickí kolonizátori sa stretli s autochtónnymi mezolitikmi. Hoci využívali rozdielne ekologické niky (úrodné pôdy v nížinách vs les vo vyšších polohách) a na svoje prežitie používali rozdielne stratégie (poľnohospodárstvo vs lov), ich stretnutia sa museli odohrávať v čoraz väčšej intenzite. Konkrétne podoby ich kontaktu však môžeme ponechať viac v rovine fantázie než vedeckých faktov.

Jaskyňa Mažarná vo Veľkej Fatre sa najnovšie môže tiež zaradiť ku neskoropaleolitickým lokalitám

JUDr. Mgr. Tomáš Michalík, PhD.

Trenčianske múzeum v Trenčíne (www.muzeumtn.sk)

CULTURAL HERITAGE CONSULTING, s.r.o. (www.HeritageConsulting.sk

 

Autor sa snaží štiepať pazúriky a znovu tak priviesť k životu praveké techniky výroby kamenných nástrojov....

Copyright © ArcheologiaSK 2017 Kontaktné informácieRedakčná radaZasielanie noviniek websolutions: ZOKA CMS: Typo3